Vatikán disponuje najväčším vlastníctvom pozemkov, nehnuteľností, zlata a financií. Vonkajšie finančné rezervy Vatikánu sú koncentrované hlavne na Wallstreete, podľa odhadov viac ako 100 miliárd eur. Vatikán má pritom vlastnú banku.
Vatikán je dnes najväčším náboženským hospodárskym koncernom na svete a pevne angažovaný v mnohých podnikoch v oblasti nehnuteľností, plastov, elektroniky, ocele, cementu, textilu, chémie, potravín a stavebníctva.
Vatikánu patriaca firma Italgas má dcérske spoločnosti v 36 talianskych mestách. Spolupracuje vo firmách s dechtom, oceľou, destilátmi, pitnou vodou, plynovými kotlami, priemyselnými pecami a iným. Zo 180 talianskych kreditných inštitútov disponuje najmenej tretina s vatikánskymi peniazmi.
Vatikán vlastní mnohé najvplyvnejšie rímske banky a v Európe, v Severnej a Južnej Amerike má nevídaný podiel v mocných priemyselných podnikoch, niektoré dokonca patria Vatikánu, ako napríklad bývalá Alitalia alebo Fiat.
Cirkev je najväčším vlastníkom pozemkov západného sveta:
– V Nemecku vlastní 8,25 miliárd m², je najväčší súkromný vlastník pozemkov.
– V Taliansku vlastní viac ako 500 000 ha ornej pôdy.
– V Španielsku cca 20 % všetkých polí.
– V Portugalsku cca 20 % všetkých polí.
– V Argentíne cca 100 000 ha.
– V USA viac ako 1 100 000 ha ornej pôdy, lúky a lesy nie sú započítané.
Vatikán je „najväčším vlastníkom nehnuteľností“. Už sa nedá hovoriť ani o nehnuteľnostiach, ale o mestečkách a mestských častiach. Rím je napríklad z ¼ v rukách Vatikánu, ako to uverejnil Paolo Ojetti v časopise L/Europeo 7.1.1977. Celé stránky tisícok palácov, ktoré z časti patria 325 reholám mníšok a 87 reholám mníchov. Novinár Ojetti v talianskom meste Verona vytlačil plán mesta, na ktorom bola približne polovica domov vlastníctvom katolíckej cirkvi.
Max Parisi zisťoval pre časopis La Padania vlastnícke pomery v Ríme a prišiel k záveru (21.6.1998), že takmer 1/3 všetkých domov v Ríme je vo vlastníctve Vatikánu. Vo vlastníctve Vatikánu je len o niečo menej ako polovica historického centra. Iba v tejto zóne je to viac ako 2500 palácov. Guarino menuje príklady, ako boli ľudia násilne vysťahovaní na ulicu. Parisi sa pýta: „Čo má spoločné viera s vlastníctvom 160 000 miliardových nehnuteľností? Čo má do činenia Ježiš s … najdrahšími terasovými bytmi v Ríme?“
Ako sa Vatikán dostal k enormnému vlastníctvu nehnuteľností? Sú to krvavé peniaze, teda obchodovanie s ľuďmi a otroctvo zväčšili bohatstvo cirkvi, z ktorého žije ešte dodnes. Cirkev podporovala otroctvo od začiatku a zosilňovala ho v mnohorakom ohľade.
Pápež Miuláš V. legitimoval obchod s otrokmi v jeho bule Divino amore communiti (Z božskej lásky k spoločenstvu) dňa 18.6.1452. Preto bol obchod s otrokmi legálny a nezapríčiňoval u zúčastnených žiadne pochybnosti. Pápež mal sám otrokov. Pápež Gregor I. mal na svojich statkoch stovky otrokov a súhlasil so zákonmi, ktoré otrokom zakazovali, aby sa ženili a vydávali za slobodných kresťanov. Otrok bol považovaný za kus dobytka. Cirkev zaobchádzala s otrokmi ako s „cirkevným statkom“ a tento bol nepredajný. Hodnotu cirkevných statkov hodnotila nie v peniazoch, ale v otrokoch. Ak bol otrok napriek tomu prepustený na slobodu, musel cirkev odškodniť svojim majetkom. Cirkev otrokom zakázala testamenty. Pri smrti otroka pripadli jeho úspory cirkvi. Podľa sv. Tomáša Aqvinského boli otroci „účelní“. Cirkev robila všetko, aby otroctvo udržala a nič, aby sa odstránilo.
Biskup smel prepustiť jedného otroka len ak dostal dvoch otrokov ako náhradu. Nemanželské deti klérikov sa stávali na doživotie cirkevnými otrokmi. To platilo aj pre nájdené deti. „Svätý“ Martin Tourský (dnes zobrazený v mnohých kostoloch ako delí svoj kabát) si vydržoval napríklad 20 000 otrokov.
Aj kláštory mali svojich otrokov, tak na službu v kláštore ako aj na obsluhu mníchov. Tisíce zajatých Slovanov a Saraziánov boli rozdelené do kláštorov ako otroci. „V protestantizme sa to dialo podobne od začiatku a to najmä potom, ako Luther teologicky ospravedlnil poddanstvo a otroctvo. Až do 19. storočia robili evanjelické štáty a teologickým povolením misionárov obchod s otrokmi a chodili poľovať na otrokov. Prvá anglická otrocká loď sa volala Ježiš.
Na začiatku obchodu s otrokmi Indiánmi stál sám biskup Rodriguez de Fosca ako objednávateľ predaja otrokov – Indiánov v Seville. Kolumbus mu poslal viackrát väčší počet Indiánov na otrocký trh do Španielska. Len vo februári 1495 to boli štyri lode s 500 Indiánmi vo veku od 12 – 35 rokov. Obchoduchtivý Kolumbus bol dobre oboznámený s mravnou teológiou svojej cirkvi, potom ako bolo ospravedlnené zotročenie nekresťanov s odôvodnením, že pohania sú aj tak odsúdení na večné zatratenie.
Dňa 18.6.1452 legitimoval pápež Mikuláš V. obchod s otrokmi skrze bulu, v ktorej splnomocnil portugalského kráľa, „…krajiny neveriacich dobyť, ich obyvateľov vyhnať, podmaniť a prinútiť k večnému otroctvu…“ Vzbury boli krvavo potlačené. Cirkev stála na strane vykorisťovateľov a kázala pokoru a poslušnosť. Bola a je najväčším vlastníkom pozemkov v celej Európe. Kláštor vo Fulde vlastnil napríklad 15 000 veľkostatkov. Kláštor St. Gallen mal viac ako 2 000 poddaných.
Z knihy „Zamlčané dejiny. Pôvod a začiatky Slovenov – Slovákov“ Autor: Viktor Timura
http://eshop.biosferaklub.info/produkt/viktor-timura-zamlcane-dejiny/