„Programovaním do detských hláv hotových právd, záverov, učiteľ nedáva deťom príležitosť, aby sa priblížili prameňu myšlienok a živých slov, a tým zväzuje krídla snov, fantázií a kreativity. Z živej, aktívnej bytosti sa dieťa často stáva pamäťovým zariadením… Nie, tak by to nemalo byť. Neblokujte deti od vonkajšieho sveta kamennou stenou. Nie je možné obrať študenta o radosti duchovného života. Duchovný život dieťaťa je plnohodnotný len vtedy, keď žije vo svete hier, rozprávok, hudby, fantázie, kreativity. Bez nich je to vysušený kvet.
Ja som sa snažil zabezpečiť, aby si deti pred otvorením knihy a prečítaní prvého slova v slabikách, prečítali stránky najkrajšej knihy na svete – knihy prírody.
Tu v strede prírody bola zvlášť zreteľná a živá myšlienka: my, učitelia, sa zaoberáme najjemnejšou, najnežnejšiou a najcitlivejšou prírodou – mozgom dieťaťa. Keď premýšľate o mozgu dieťaťa, predstavujete si jemný kvet ruže, na ktorej sa chveje kvapka rosy. Aká opatrnosť a neha sú potrebné na to, aby sa pri odtrhnutí kvetu nestratila kvapka. Každú minútu potrebujeme rovnakú opatrnosť: koniec koncov, dotýkame sa najjemnejšieho a najcitlivejšieho v prírode – myslenia rastúceho organizmu.
Detská pamäť je práve preto taká ostrá a húževnatá, že do nej prúdi čistý prameň živých obrazov, vnemov a myšlienok. Detské myslenie nás jednoducho zasiahne jemnými, neočakávanými „filozofickými“ otázkami, pretože sa živí životodarným zdrojom tohto potoka. Aké dôležité je zabrániť tomu, aby dvere školy zablokovali okolitý svet od detskej mysle. Snažil som sa zabezpečiť, aby svet okolo nás a príroda neustále živili vedomie študentov živými obrazmi, vnímaním a nápadmi, aby deti chápali zákony myslenia ako harmonickú štruktúru, ktorej architektúru podporujú ešte harmonickejšie štruktúry prírody. Aby sa dieťa nestalo úložiskom vedomostí, skladom pravdy, pravidiel a vzorcov, musíme ho naučiť premýšľať. Samotná povaha vedomia detí a detská pamäť si vyžadujú, aby sa svetlý okolitý svet so svojimi zákonmi nezatváral pred dieťaťom ani na chvíľu.
Snažil som sa zabezpečiť, aby slovo pre dieťa nebolo len označenie veci, predmetu, javu, ale nieslo samo o sebe emocionálne sfarbenie – svoju arómu a najjemnejšie odtiene. Bolo dôležité .. aby krása slova a krása tej časti sveta, ktorú toto slovo odráža, vyvolala záujem o tie kresby, ktoré vyjadrujú hudbu zvukov ľudskej reči – písmená. Kým dieťa necíti vôňu slova, nevidí jeho najjemnejšie odtiene – nemôžete ani začať čítať a písať, a ak to učiteľ urobí, odsúdi dieťa na tvrdú prácu (dieťa túto záťaž nakoniec prekoná, ale za akú cenu to dostane!).
U každého dieťaťa sa myšlienka vyvíja svojím vlastným spôsobom, každé je inteligentné a talentované svojím vlastným spôsobom. Neexistuje jediné dieťa, ktoré nie je schopné, priemerné. Je dôležité, aby sa táto myseľ, tento talent, stali základom úspechu v učení, aby sa žiaden študent neučil pod svoje schopnosti.
Človek bol vždy a zostane synom prírody a to, čo ho spája s prírodou, by sa malo použiť na predstavenie bohatstva duchovnej kultúry. Svet obklopujúci dieťa je predovšetkým svet prírody s neobmedzeným množstvom javov, s nevyčerpateľnou krásou. Tu v prírode je večný zdroj detskej mysle.“
Vasilij Suchomlinskij (1918 – 1970), legendárny sovietsky pedagóg inovátor, detský spisovateľ, tvorca pedagogického systému založeného na uznávaní osobnosti dieťaťa ako najvyššej hodnoty, na ktorú by sa mali orientovať procesy výchovy a vzdelávania. Člen Akadémie pedagogických vied ZSSR, kandidát pedagogických vied.
Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info