Menu

Kategórie

Naši partneri

Flag Counter
TOPlist

Ako v boji za genofond ruského národa padol profesor V. V. Kirjušin, autor unikátnej metodiky vývoja dieťaťa

Akademik a profesor Vladimír Kirjušin (1940 – 2001) bol zavraždený a po smrti znevážený za to, že spracoval svoju unikátnu metodiku na záchranu genofondu ruského národa, ako ju sám nazval. V posledných rokoch ju aktívne a intenzívne aplikoval v praxi.

Kirjušinova metodika bola veľmi silnou metodikou, schopnou skutočne trhať siete nastavené na Rusov. Jednoducho ho odpratali z cesty a po smrti znevážili.

V rámci jeho vyučovania sa základy hudobnej výchovy vyučovali len dva – tri roky, hoci podľa tradičných metodík sa základy vyučujú aj 12 – 13 rokov.

Pritom každý žiak po dvoch rokoch disponuje absolútnym hudobným sluchom. Jeho metodika dovoľovala deťom s degeneračnými rozumovými poruchami stať sa normálnymi. Vznikala rezonancia – životné procesy sa aktivizovali.

V 70. – 80. rokoch znelo meno Vladimíra Kirjušina v celom Sovietskom zväze.

Učiteľ konzervatória, unikátny znalec detskej psychológie, autor množstva zaujímavých metodík, pedagogický novátor a človek s láskou k svojej profesii – meno Kirjušina sa v hudobnom svete stalo významným. Všetky deti, ktoré kedysi učil Kirjušin, vrátane tých, ktoré spočiatku nemali ani hlas, ani sluch, potom bez problémov prijali na hudobné školy bez výberového konania.

Dokonca exitoval tajný dohovor o ,,kirjušincoch“. Chodili za ním z celej krajiny, zapisovali sa na rok, na dva. Deti ho milovali a rodičia zbožňovali.

Ako to už chodí pri každom neobyčajnom a znamenitom profesionálovi, ani jeho cesta nebola vystlaná ružami. Oficiálne hudobné kruhy ho nevynášali na piedestál a na spočítanie jeho závistlivcov a neprajníkov by nám desať prstov nestačilo.

V hudobných a pedagogických vydaniach nešetrili prívlastkami: ,,šarlatán“, ,,diletant“, ,,podivín“. Táto nevraživosť však bola bezcenná, Kirjušinova popularita rástla zo dňa na deň a prúd žiakov neustával.

Nepôjdeš predsa iným smerom. Veď ktorýkoľvek žiak, dokonca aj ten, ktorému uši prisadol medveď, po niekoľkých hodinách s Kirjušinom absolútne čisto a korektne spieval, čítal noty, transponoval…

V roku 1976 došlo v Moskve k osobitému hudobnému rozmachu. Aby Kirjušin v praxi dokázal spoločnosti účinnosť svojej metódy, začal vyučovať prípravnú skupinu Detskej hudobnej školy Dunajevského. Jeho deti ohromovali odborníkov.

S ľahkosťou narábali s materiálom špecializovaných hudobných či vysokých škôl. Väčšina predškolákov za rok nadobudla absolútny hudobný sluch. Rozhlasové i televízne vysielanie, vystúpenia pred odborným publikom, názorné hodiny, na ktorých deti demonštrovali svoje zručnosti, výlety do rôznych miest…

Zdalo sa, že úspech napomôže integrácii tejto originálnej metodiky. To sa však nestalo. Na jednej z Kirjušinových hodín jej istá vplyvná dáma podpísala ,,verdikt“:

,,Všetko, čo nám predviedli, je geniálne“, povedala, ,,Kirjušin je nepochybne mimoriadnou osobnosťou, no v tom spočíva jeho chyba“. Nikto nie je schopný napodobniť, čo robí. To znamená, že krajina nepotrebuje jeho metodiku.

O niečo neskôr sa objavil oficiálny dokument. Metodický kabinet Ministerstva kultúry ZSSR vo svojej recenzii oficiálne odpovedal, že knihy Kirjušina nemôžu byť vydané, pretože ,,autor predkladaného spracovania neovláda osnovy sovietskej pedagogiky“.

A v Hlavnom nariadení kultúry Výkonného výboru mestskej rady Moskvy mu oznámili, že celá jeho metodika je protištátna, rovnako ako jej aplikácia zaplní rady nezamestnaných učiteľov hudby. Ak si teda žiaci osvoja všetok materiál v predškolskom veku a v prvých triedach, čo s nimi podľa vás treba robiť ďalej?

Zo života V. V. Kirjušina

Podľa programov, učebných a metodických príručiek V. Kirjušina sa vyučuje na vyše 600 výchovných a vzdelávacích školách a zariadeniach v Rusku, súkromne si príručky kupujú vo viac ako päťdesiatich krajinách sveta.

V Moskve sa uskutočňuje vyučovanie detí od troch do dvanástich rokov v rámci rozvíjania všeobecných schopností (intelektu, pamäti, hudobného sluchu) na základe hudobno-tvorivého vzdelávania.

V priebehu takmer štyridsiatich rokov V. Kirjušin, prezident asociácie EORL, vydával, spracovával a aplikoval metodológiu rozvíjania základných schopností dieťaťa (intelektu, pamäti, vnímania, adaptácie na nové podmienky, koncentrácie, hudobno-sluchových schopností atď.) prostredníctvom jeho študijnej činnosti a tvorby (najmä v rámci hudobnej pedagogiky).

V dôsledku toho bola na základe dôkladne overeného algoritmu osvojenia si hudobno-technologického jazyka hudby (vzájomného vzťahu vysoko-zvukového a metro-rytmického obrazca v presne ustálenej forme), na základe analýzy tisícky hudobných diel najrôznejších období a žánrov i objaveného osobného slovníka, a tiež na základe spracovania najzrozumiteľnejšieho Systému Obrazov pre deti, bola vydaná metodika emocionálno-obrazného rozvíjania a vzdelávania spolu s dôkladne rozpracovaným systémom cvičení.

Metodika umožňuje osvojenie si ľubovoľnej informácie a slovnej zásoby akejkoľvek náročnosti bez ohľadu na vek dieťaťa a jeho vrodených schopností, prakticky na najvyššej profesionálnej úrovni.

Navyše takéto osvojenie môže byť ešte efektívnejšie ako osvojovanie na základe vžitých postupov. Týmto boli položené základy takzvanej ekologicky čistej pedagogiky, ktorá umožňuje vyučovanie vo väčších skupinách, bez známok a domácich úloh, a prakticky bez napätia a únavy aj v rámci najkratších časových úsekov.

A obrovské množstvo rozpracovaných príručiek pre samoukov (s video i audiokazetami, bájkami či rozprávkami, ilustráciami, maľovankami a pod.) umožnilo viesť vyučovanie nielen v škole, materskej škole a jasliach, ale aj v kolíske, doma – uskutočňovať časť vyučovania aj počas vnútromaternicového obdobia vývinu.

Všetky Kirjušinove práce neraz prešli tými najprísnejšími štátnymi expertízami, desaťročnými aprobáciami v praxi a v súčasnosti sa ich zavádzanie odporúča vo všetkých ruských regiónoch.

Na základe toho sa z takmer 5000 Kirjušinovych žiakov stalo viac ako 3500 profesionálnymi hudobníkmi, približne 200 z nich sa stalo kandidátmi rôznych vied a okolo 40 z nich obhájilo doktorské dizertácie.

Ministerstvo kultúry RF prijalo program pre Detské centrá estetickej výchovy, detské hudobné školy zodpovedajúce výborom štátnej Dumy. A Rade federácie, štyridsiatim laureátom leninskej ceny a mnohopočetným predstaviteľom vedy a umenia sa odporúča zaviesť Kirjušinove práce medzi všetkých vedúcich oddelení vzdelávania a kultúry Ruskej federácie.

Prácu V. Kirjušina neraz (desiatky ráz) ospevovali v rozhlasovom a televíznom vysielaní i v tlači. Už pred vyše dvadsiatimi piatimi rokmi bol prijatý štátny program o mimoškolskej práci s deťmi, ktorý schválilo Ministerstvo školstva ZSSR, a v ktorom hrali práce V. Kirjušina hlavnú rolu.

Dnes sú tieto príručky a práce v obehu vo viac ako päťdesiatich krajinách sveta.

Rozhovor s Vladimírom Viktorovičom Kirjušinom

(Záznam z 1. Januára 1995)

Program vzdelávacieho fondu ,,Dialóg“.

Štúdio ,,Prológ“

Relácia ,,Akcenty“

Rozhovor Vladimíra Viktoroviča Kirjušina pre rádio. O unikátnej metodike rozvíjania sluchu, hudobného myslenia a pamäti, spracovanej a uplatňovanej autorom. O hudbe a jej vplyve.

V éteri Svetlany Dživochašvilivovej. Dobrý večer!

Emócie: čo sú to emócie a aká je ich úloha v našom živote.

Takto by v skratke znela problematika, o ktorej dnes bude reč v našej relácii.

Dnes sa pokúsime vysvetliť, ako na nás vplýva umenie, konkrétne hudba. Čo sa s nami deje pod vplyvom rôznych zvukov a ako sa ich naučiť počúvať s maximálnym úžitkom. Aké emócie a vzory potrebuje dieťa pre harmonický rozvoj?

Na túto tému som k nám do štúdia pozvala Vladimíra Viktoroviča Kirjušina – akademika Medzinárodnej akadémie gerontológie a prezidenta Ruskej asociácie emocionálno-obrazného rozvoja osobnosti dieťaťa.

Dobrý večer, Vladimír Viktorovič!

-Dobrý večer!

Ďakujeme, že ste prijali naše pozvanie. Moja prvá otázka sa týka vašich, takzvaných, regálií. Na jednej strane akademik gerontológie, gerontológia je veda o zrelom človeku, o starobe…

– O starnutí organizmu.

Áno, prepáčte, o starnutí organizmu. A na druhej strane – Asociácia emocionálno-obrazného rozvoja osobnosti dieťaťa, tzn. starí i celkom malí. Je v tom symbióza. Prečo?

– Dokonca aj novorodenci.

Môžete nám to vysvetliť?

– Nuž, sám som bol prekvapený, keď ma zavolali do akadémie. Pretože ja som si tiež myslel, že sú to postarší ľudia. Odpovedali mi jednoznačne: ak už od detstva ustanovujem harmonizáciu osobnosti, znamená to predĺženie ľudského života. Ak dieťa už od detstva žije v harmónii, ak je schopné, ak bude v budúcnosti spotrebovávať jemnohmotné energie a ak sa nebude stravovať len zemiakmi a chlebom, nepochybne si predĺži život.

Aká hlavná prekážka sa dnes objavuje na ceste k harmonizácii dieťaťa? Pokiaľ viem, už veľmi dlho pracujete s deťmi…?

– Áno, štyridsaťdva rokov.

Štyridsaťdva rokov. Tak aká je dynamika, čo sa deje s našimi deťmi, v ich psychike. V ich emocionálnej sfére, s ich pamäťou?

– Môžem povedať, že deti sú na tom rok čo rok horšie. Hm… Ja som ,,zahmkal“, ale je to do plaču. Pretože pamäť klesla približne štyrikrát. Podvedomá pamäť 12 až 20 krát a rýchlosť vnímania tiež klesá. A všetko je to pochopiteľné, pretože predpokladmi k plnohodnotnému rozvitiu sú dve veci.

Prvá z nich je nepochopenie, čo je to plnohodnotné rozvíjanie dieťaťa jeho vlastnými rodičmi, ktorí sa nemôžu dostať k úlohe otca a matky. Zatiaľ sú len rodičmi, a to sú celkom odlišné veci.

Druhou je štátny vzdelávací systém, ktorý úplne znemožnil rozvíjanie dieťaťa a jeho vzdelávanie. Predkladá len holé poznatky, čo znamená, že rozvíja len jednu pätinu viacrozmerného intelektu, ktorá sa netýka ani predstavivosti, ani tvorivosti, ani spomienok predkov, ani rytmického vzdelávania. A čo je hlavné, nedotýka sa takých vecí, akými je svedomie, rozum či česť. To znamená ľudskej duše. Toto je tou prekážkou!!!

Povedali ste: ,,vzdelávací systém odstránil nejaké veci“. Oni boli? A kedy? Čo máte na mysli?

-Viete, boli. Pred revolúciou bolo. Napríklad, do revolúcie deti v školách spievali prakticky každý deň. Či už to bolo na náboženstve alebo na hodine spevu, ale chránili si tým svoje zdravie. Dnes to veda môže dokázať. No u nás to znemožnili. Znemožnili a založili takzvané hudobné školy, v ktorých sa vyučujú najviac 4 % detského obyvateľstva. A kde sa podelo tých 96 %? Kašlú na vážnu hudbu, na vážne umenie. Štát to všetko zahodil.

No na druhej strane sa rozvíja systém pomocného vzdelávania – alternatívneho, kde deti, naopak, rozmaznávajú. Volá sa to harmonické rozvíjanie. Dieťa učia kresliť, spievať a tancovať už od troch rokov. Myslíte si, že je to správne? Nezachádzajú do krajnosti?

– Nie je to zachádzanie do krajnosti. Ak chcete vedieť, čo je krajnosť, pozrite sa na Japonsko. V Japonsku hrá každé dieťa od troch rokov na husliach… Vari sa tam všetci zbláznili? Ale nie, sú to kapitalisti. Vedia, do čoho treba investovať. A výsledkom toho je, že Japonsko je prvou krajinou, ktorá má všeobecné vysoké vzdelávanie. Už celý rok.

Nie je tento príliš pragmatický prístup – investovať peniaze? Deti predsa musia žiť a vyvíjať sa dostatočne prirodzene.

– Trstinou? Spievajúcou?

Nie, ale v troch rokoch ich zaťažovať… hm-m-m…

– Zaťažovať čím? Azda emócie zaťažujú?

Nie, sú to celkom vážne veci.

– Zaťažujú poznatkami. A čo sa týka výučby hry na husliach, ak je to postavené zaujímavo, jedná sa o tvorivosť dieťaťa. Nie je to ťažké. No zdá sa, že je. Ak je to pre dieťa zaujímavé, je to pre neho aj celkom ľahké. Svojim deťom dávam aj materiál pre konzervatóriá. Všetci hovoria len: ,,Ach! Také ťažké!“ A deti to lúskajú ako orechy. A oči im žiaria, na rozdiel od dospelých, ktorí len tak klipkajú očkami a hovoria pre rádio: ,,A-a-a-ach…“ To im je ťažko.

A čo sú to za deti? Prezraďte nám. Koľko majú rokov?

– Nuž, venujem sa deťom v rôznom veku, dostal som sa až k vnútromaternicovému vývinu. Existujú špeciálne rozpracované programy, ktoré umožňujú dať matke, ktorá je ešte v požehnanom stave, kazety. Matka si k brušku priloží dynamiku, a nie príliš nahlas dieťatku hrá špeciálna hudba, ktorá vytvára rezonanciu s tým, čo je v človeku od veky vekov. Nie je to hudba, ktorú som zložil ja. Je to hudba skomponovaná planétou Zem, a možno ani planétou Zem, ale vesmírom.

Neviem, či o tom naši poslucháči počuli alebo nie, neviem, či ste o tom počuli vy, ale dokonca aj planéty sa medzi sebou vo vesmíre rozprávajú hudobnými zvukmi. A na základe toho možno vytvoriť špeciálne cvičenia, špeciálne piesne, ktoré sa vyčlenili z tisícok hudobných diel.

Odovzdávajú sa zo storočia na storočie, zo skladateľa na skladateľa, nachádzajú sa v podvedomí každej živej bytosti, nielen u človeka. A ak tieto veci začneš hrať ešte nenarodenému dieťaťu, vzniká rezonancia medzi tým, čo je v jeho podvedomí od prírody a tým, čo dostane zvonku.

Stáva sa, napríklad, že nedonosené deti po narodení putujú do pediatrického ústavu. Treba ich zachraňovať. Ležia v tých svojich škatuľkách, izolovaných od celého sveta a dýchajú kyslík. Začínaš im púšťať tieto melódie a dochádza k zázrakom! Pľúca dieťatka sa rozpínajú, mení sa fermentácia ich krvi, do krvného obehu prúdi kyslík, zlepšuje sa metabolizmus.

Následkom toho sa zmenšujú medikamentózne príznaky a úmrtnosť takýchto detí. Je to známe už dlho, pretože s Pediatrickým ústavom sme sa tomu venovali už takmer pred siedmimi rokmi. A Elena Petrovna Bombardirová, ktorá sa tomu začínala venovať, už obhájila doktorskú dizertáciu. Vysvetlila všetky okolnosti týchto javov.

Vráťme sa k otázke, Vladimír Viktorovič. Muzikoterapii sa budeme venovať neskôr. Viem, že ste priniesli ukážky hudby, o ktorej ste hovorili.

– Áno, tu je.

Možno tak poslucháči skôr pochopia, o čom je reč. Teraz si vypočujeme ukážku, a vy ju potom okomentujete.

– Prosím.

A ako sa to volá? Ako nazvať to, čo si teraz vypočujeme?

– … Sám neviem, ako to nazvať. Sú to cvičenia na zjednotenie dvoch častí intelektu: ľavej hemisféry, ktorá zodpovedá za slová (dieťa tam spieva názvy nôt, sú to slová, verbálnosť) a pravej hemisféry, vďaka ktorej dieťa cíti hudobné spracovanie a predstavuje si ho, tzn. predstavuje si a cíti.

Vďaka týmto cvičeniam možno medzi hemisférami vytvoriť mostík, kde sa spájajú neuróny jednej časti mozgu s druhou. A následkom toho sa mozog postupne stáva úplne iným. Nielen čo sa týka hudby, ale mení sa aj vo vzťahu k osvojeniu skutočne zložitých vecí.

Z detí, ktoré prešli týmito kazetami a podobnými javmi, sa stalo štyridsať doktorov vied (mojich starších žiakov), dvesto kandidátov vied a čo považujem za vedľajší materiál, 3,5 tisíc profesionálnych hudobníkov.

Zaujímavé. Poďme si vypočuť hudobné cvičenie.

(Hrá hudba)

No tak to bolo hudobné cvičenie, ktoré ste spracoval…, dobre hovorím?

– Nie, nie, nespracoval. Odhalil z toho čo bolo skryté.

A ako?

– Ako? Za pomoci počítačov a matematických výpočtov. Analyzovalo sa niekoľko tisíc hudobných diel rôznych období a rôznych národov. Zistilo sa 128 vzorcov, ktoré sa opakujú zo storočia na storočie. V 20. storočí sa vo vážnej hudbe vyskytuje všetkých 128, v 19. storočí – sem – tam stovka a v 18. storočí – menej, v 17. storočí – ešte menej.

A prečo?

– A v populárnej hudbe ich nebýva viac ako 15. Ako u Eločky – ľudojedky (z románu ,,Dvanásť stoličiek“ Iľfa a Petrova). Preto je to hudba pre Eločku – ľudojedku. Ak všetci začínajú počúvať týchto 15, onedlho im nebude dostupných ani 40, ani 80, ani 100 a ani 120. Nič iné už nikdy nebudú vnímať, pretože 15 je ako psychotropná droga. Zamedzí všetky vstupné kanály, ktoré človek má, zamedzí schopnosti vnímať jemné energie, zamedzí všetko.

Sú to nejaké hrubšie vzorce?

– Nie. Týchto 15 je primitívnejších.

Prečo všetkému bránia a neumožňujú ďalší rozvoj?

– Pretože, keď si zvykneš na jedny a tie isté, druhé sú ti cudzie. A načo si zvykať, namáhať sa? Veď oni sa priam podsúvajú.

– Myslíte si, že v princípe je zlé počúvať populárnu hudbu?

– Nie, nie. Nie je to zlé.

Teda treba ju počúvať?

– Nie, nie je to len zlé, populárna hudba je psychotropná droga. Môžem to dokázať na prístrojoch a výpočtoch. A na túto psychotropnú drogu treba uvaliť daňové poplatky, rovnako ako na vodku a tabak. Pretože, ak ju chce človek užívať, musí zaplatiť. A tieto peniaze poputujú do štátneho rozpočtu.

A pôjdu na kultúru, ktorá nedá možnosť tým, ktorí sú už pripravení na niečo iné, počúvať tento hnus. To však neznamená, že ju vôbec netreba počúvať. Prečo ,,sa nemôže“ piť alkohol na Nový rok? Môže. Je tak?! Sviatky, narodeniny… Preto sa takáto hudba niekedy môže počúvať.

Spraví náladu, pomáha ľuďom uvoľniť sa.

– No práve. Pomáha uvoľniť sa natoľko, až mäkne mozog. Nuž, je pohodlné, keď je mozog mäkký, je tak?! Človeku je to pohodlné. Človek je mysliace tŕstie – myslí. No v hlave má plevy.

A čo vravíte na takú serióznu rokovú hudbu, napríklad západnú? Sú tam skupiny ako: ,,Queen“, ,,Scorpions“, a iné?

— Nie. Pozrite sa, môžem rozprávať o serióznej estráde. Môžem niečo povedať k serióznemu džezu. No o serióznej rokovej hudbe je veľmi ťažké hovoriť, pretože serióznou je len zriedka. Len zriedka serióznou je preto, že za serióznu pokladajú takú hudbu, ktorá sa dotýka nejakých sociálnych programov, a začínajú hovoriť o akýchsi veciach, spievajú o zákaze jadrových zbraní atď., a ak si zoberieme pravú estrádu, bola ňou Ella Fitzgerald. To je estráda.

To je džez, ktorý u nás mimochodom nechápali, zakazovali. No zbytočne. Zbytočne. Mali ju púšťať, pretože nespievala nič zlé…

A teraz je tu taká malá opička, ktorá skáče na scéne a kričí na jednej nohe: ,,Počúvajte ma, počúvajte ma! Naučím vás, ako žiť…“ a podobne.

A na jej koncerty už chodí 100 tisíc detí a adolescentov. Toto je strašné. Lebo to sú jednoducho budúci narkomani. Ak začínajú ľahkou drogou, ktorá leží v psychotropnej podstate, práve v takejto hudbe, tak potom si dajú ľahkú marihuanu. Tak sa to robí. Na diskotékach sa v podstate zoznamujú s drogami. Viete o tom? Áno?

Áno, je to známe, avšak…

– A čo myslíte, že sa to deje len tak? Nie, človek na diskotéke je už vnútorne organizmom pripravený na to, že chce takéto pokračovanie…, avšak koncert sa skončil. A jemu hovoria: ,,No, poď, budeš mať zážitok!“

No ten zážitok je jednostranný, umelý. Ale veď to je predsa zážitok, prepáčte!

V podstate, prečo človek žije? Pre uspokojovanie vlastných potrieb. Je tak? Len preto. No potreby sú rôzne. Potreby môžu byť vysoké, čisté, široké, a emócie odtiaľ môžu byť kultúrne, môžu byť primitívne, čisto fyziologické. Človek s kultúrnymi emóciami je schopný napojiť sa na Vesmír. S fyziologickými – nuž, na pivo, určite, však? Vypil fľašu, fľašu vodky, alebo si čosi pichol. A to je všetko. Tak toto je hudba. Je to vážna vec.

U nás sa hudba, bohužiaľ, chápe takto: ,,Nuž, táto mi zlepšuje náladu, je mi dobre, a táto mi ju nezlepšuje, tak načo ju budem počúvať? A čo je to tá nálada?

Veď vec sa má tak, že za každou emóciou, ktorá znie v hudbe obzvlášť výrazne, sú ukryté biochemické procesy, ktoré prebiehajú v organizme. A tieto biochemické procesy sú svojim účinkom niekoľko desiatok ráz aktívnejšie a silnejšie…

Druhá vec je, že sa udržia presne tak dlho, ako trvá emócia. A ak sa za každým biochemickým procesom, ktorý sa volá endorfín, skrýva emócia a každá emócia sa skrýva za svojím vnútorným orgánom, tak si predstavte, že je možné niekde získať, no, 123 vitamínov (nazvime ich ,,vitamínmi“). Namiesto toho človek získa 10, 10, ešte raz 10, potom, dajme tomu, 15.

Čo sa stane s jeho organizmom? Začína chorieť ešte vtedy, keď počúva hudbu prvýkrát, keď ide prvýkrát do materskej školy, kde ho “zadusia” len preto, aby poslúchal, keď ide do školy, kde musí dvíhať ruku a kde ho tiež zbavia emócií.

K čomu to všetko vedie? Vedie to k tomu, že sa deti zachraňujú počas prestávok, lietajú ako pojašené a začínajú sa blázniť. Tým sa zbavujú chorôb. A nájdu sa aj, prepáčte, pedagógovia – idioti, ktorí zo svojich mladších žiakov utvárajú páry a začínajú ich vodiť po chodbe. A táto tetka Motka nevie, že svojim žiakom dala impulz k budúcemu, neviem, infarktu, rakovine a ďalším chorobám. Druhá vec je, že sa neobjavia hneď.

Toto treba poslucháčom objasniť, toto im treba hovoriť. Pretože oni nevedia, ako tento mechanizmus funguje! A keď raz nevedia, myslia si: ,,Akáže je tam ujma? Žiadna ujma. A hudba? Aký je z nej úžitok? Hudba hrá. Ako Popoluška – predurčená na obsluhovanie…“

No umenie je príliš seriózne, aby sa s ním takto zaobchádzalo. Preto sa všetko stále viac a viac používa, napríklad systém vzdelávania v zahraničí. Vo vzdelávacom programe sú takmer 50 na 50 zahrnuté exaktné vedy a vedy, spojené s estetickou výchovou. Zďaleka nie len osemkrát za týždeň spievajú v zboroch. Každá americká škola má vlastný orchester. Každá! Každá škola má svoje divadlo. Aj tam je zle-nedobre. Nuž, áno, tam je všetko urobené, povedzme, na účely oboznámenia sa s tým, aby bol potom v tej oblasti spotrebiteľ.

U nás, ak si zoberieme, sú tiež nejaké, povedzme, osobité dobré kolektívy, tie sú lepšie, vyššie, sú zaujímavejšie. Ale tam sa týmto zaoberá celý národ, rozumiete? A my sme to teraz prakticky všetko odstránili zo strednej školy. A viete, na ktorom mieste z celého sveta sme sa podľa zdravia umiestnili? Na sto dvadsiatom treťom! ,,Nuž, nie je to hrozné, zatiaľ sa to netýka môjho dieťaťa. Do čerta s tým! Nebudem ja kvôli tomu chodiť po námestí a kričať: ,,Vráťte nám náš mozog! Vráťte nám náš viacrozmerný intelekt! Vráťte nám zmysly! Vráťte nám svedomie!“

Veď aj svedomie nám, okrem iného, dáva či už pozitívnu alebo negatívnu energetiku. Aj negatívna je na niečo dobrá.

Tak čo teraz. Teraz nás počúva nejaká matka…

– Áno.

… Matka päťročného dieťaťa. Čo má teraz robiť… Radíte jej dať ho do hudobnej školy, na husle, alebo čo?

– Nie, to vôbec nemusí. Spievať – to áno. Spievať treba v každom prípade. Mal by čítať básne, mal by sa zaoberať pantomímou, a čo je hlavné, mal by tvoriť. Pretože, keď človek tvorí, dostáva sa mu najväčšej energetickej podpory. A vtedy nastáva ten moment tvorivosti, tá extáza tvorivosti. Neviem, či ste to zažili, no ja to zažívam prakticky trikrát-štyrikrát za týždeň. Vtedy si nevšímam hlad, nevšímam si únavu a nasledujúci deň sa po dvojhodinovom spánku zobudím svieži ako rybička. A bez jedla vydržím aj tri – štyri dni. A je mi celkom jedno, čo zhltnem, či obložený chlebíček alebo čo. Nikdy som nebol u lekára. Nemám tam ani založenú kartu. Veď na čo.

Vo vašej ukážke hudobného cvičenia spieval chlapec.

– Neobyčajný chlapec. Keby ste sa ma spýtali: ,,Mali ste talentované deti?“

Všetci hovoria, že sú talentované, priam geniálne. No mne sa nezdá. Učil som šesťtisíc detí, z toho samú elitu našej spoločnosti. Učil som mnohých členov Politbyra, maršalov, umelcov, i laureátov Leninovej ceny.

A čo ste ich učili, hudbu?

– Nie je to hudba. Je to osvojenie si hudobného jazyka, ktorý umožňuje preniknúť práve do toho viacrozmerného intelektu. To je moja práca.

A ako to prebieha? Väčšinou sa začína s výučbou nôt. Tak ako?

Nie tak celkom výučba nôt. Ak sa učia noty, tak celkom osobitým spôsobom. Preto deti, ktoré som učil, napísali niekoľko zväzkov hudobno-vzdelávacích rozprávok, v ktorých sú všetky noty zhmotnené, t. j. oduševnené, disponujú emocionálnymi charakteristikami. Vďaka týmto emocionálnych charakteristikám účinkujú tak, ako je potrebné.

Napríklad veľký mollový septakord. Je nepríjemný, sadista, všetkým spôsobuje bolesť a zlo.

Veľký durový je nadutý, silný, nemotorný a egoistický. Malý mollový je zasa snivý… Každý hudobný jav má určitú charakteristiku.

Deti tieto rozprávky čítajú a predstavujú si, čo sa s nimi stalo ďalej, skladajú ďalšie námety, ktoré postačia na 5 až 10 zväzkov takýchto rozprávok. Aj u nich pracuje predstavivosť. A to je omnoho dôležitejšie ako ich naučiť, že veľký durový septakord je akord, ktorý pozostáva zo štyroch zvukov, pričom na jeho okrajoch je veľká septima a dolu leží veľká tercia, malá tercia a ešte jedna. To je evidencia. Tú nikto nepotrebuje.

A prečo spievajú názvami nôt a nie slovami?

– Prečo spievajú notami? No predsa preto, že… Vy, ako novinárka, určite viete, že reč, najmä v ruskom jazyku, je mimoriadne zložitá. Je taká zložitá, že hlavné rozhlasové a televízne stanice sa nemôžu naučiť hovoriť správne. A prezidentov poradca (volá sa Lavrinenko), za každým tretím slovom hovorí ,,e-e-e“. Osobne som to počítal. Povie ,,e-e-e“, potom opäť ,,e-e-e“. A prečo?

Myseľ mu nepracuje v predstihu. Nepracuje mu dopredu, nepracuje mu ľavá hemisféra, t. j. tá časť, kde má slovnú zásobu. Jednoducho jej niet. Nepracuje mu ani pravá hemisféra, pretože nemá predstavivosť a nedokáže predvídať. Ako môj dedko z tretieho kolena. Tiež nevidí vpred.

Nepracuje mu hemisféra?

– Ľavá mu zle pracuje a pravá mu nepracuje vôbec. Áno, môjmu dedkovi z tretieho kolena nepracuje pravá hemisféra. Veď som pôvodom Uľjanov (príbuzný Lenina). Takže. Tiež mu nepracovala pravá. Nedokázal predvídať. Rozumiete? Nevedel si to ani predstaviť. Tým trpel. Predtým som ho preklínal, nenávidel som ho. No teraz chápem, že to bol chorý človek.

A o tom spieva chlapec, o ktorom môžem ako o jedinom povedať, že je schopným hudobníkom. A tiež je jediný, kto tieto ukážky dokázal naspievať bez chýb a dostatočne rýchlo. Týmto mi pri nahrávaní ušetril neuveriteľných 500 miliárd rubľov. A to preto, že keď som si na naspievanie týchto ukážok vyberal spomedzi študentov konzervatória, začínali u mňa spievať, aby to naspievali na 10.-ty, 15.-ty krát. A on to naspieval na 1. alebo 2. krát. A preto som štúdiu neplatil toľko, koľko som pôvodne mal. Vzdal som sa študentov. Všetkých.

A prečo to tento chlapec naspieval hneď? No preto, lebo je to prvý človek, ktorého už počas vnútromaternicového vývinu vzdelávali za pomoci takýchto nahrávok. Druhá vec je, že predtým ich spieval môj nevlastný syn a ja som hral na klavíri. A teraz, ako môžete vidieť, tu hrajú aj veľmi silné syntetizátory, aj orchester a máme aj záznam zo štúdia. A tento chlapec to všetko urobil, takpovediac, ,,z fleku“.

Vypočujeme si ešte jedno hudobné cvičenie?

– Nie. Odpoviem vám ešte na jednu otázku: ,,Prečo spievajú notami?“ Pretože máme len 7 foném. Toto je geniálny vynález Guida z Arezza zo 16. storočia. A v ruštine je tých foném… Čo myslíte, koľko? Vyše tisíc. Vyše tisíc! A čo mozog ľahšie vstrebe? A organizmus? Samozrejme, že sedem foném. A tu sa predkladá veľmi zaujímavá vec.

Ak existuje skalpel, ktorý je schopný preniknúť do mozgu, do intelektu a do všetkého ostatného, je možné ho použiť aj v strašných prípadoch.

Keď sa stalo nenapraviteľné, keď lekári hovoria, že ,,dieťa sa narodilo degenerované“, s takými poruchami, rozumiete, že sa niet kam pohnúť.

A potom je tu tento trik, ktorý je schopný toho, čo nedokáže reč, čo nedokážu lieky. Dokáže preniknúť do pravej hemisféry, pričom zachytí aj ľavú a nahradí tie bunky, ktoré u dieťaťa nepracujú, bezchybnými. A vtedy sa tento človek začína približovať k norme (mimochodom strašnej norme), ktorá u nás je.

(Pozn.: ak tento princíp aplikujeme naopak, vytvoríme národ debilov – zombi, s narušenými prepojeniami medzi hemisférami, čo sa dnes aj deje. Vari nie kvôli tomu zomrel Kirjušin tak skoro? Zabili ho doma v roku 2001.)

Môže hudba nahradiť bunky? A ako?

– Nemôže ich nahradiť. Môže však stimulovať funkciu neurónov. Cielene stimulovať, pretože to nie je hocijaká hudba Je to hudba, akú sme počúvali a akú budeme počúvať teraz. Hudba neobyčajná, akej viac na svete niet. Presnejšie, táto hudba je všade, je však roztrúsená v rôznych dielach. A tu je vyčlenená a zakomponovaná do jedného vzorca.

Sú to nejaké vybrané achetypy?

– Áno, áno, je to invariant. A variantov môžu byť tisícky. A teraz vstupuje do rezonancie tento invariant. A ako vstupuje do rezonancie, umožňuje aktivizovať vnútorný potenciál človeka. Ak stihneme, pohovoríme si o tom, ako aktivizuje vyzváňanie zvonu, zborový a jednohlasný spev. Teraz som bol zvolený za riaditeľa Inštitútu rozvoja ľudského biopotenciálu a viacrozmerného intelektu. Pracujú u mňa seriózni ľudia, ktorí už dávno pochopili, že toto musí existovať. Viete, ako za sovietskej moci. To, čo vtedy nebolo možné preskúmať za pomoci prístrojov, sa zakazovalo. Dnes to už možno skúmať za pomoci prístrojov. Pracujú u mňa ľudia, ktorí sa práve týmito prístrojmi zaoberajú.

Nuž, vypočujme si ešte jeden invariant hudobného cvičenia. A potom sa vrátime k rozhovoru.

– V poriadku.

(Hrá hudobné cvičenie…)

Toto bol druhý hudobný fragment. Má úplne iný charakter. Taký džezový. Sú rôzne?

– Áno. Sú rôzne, sú celkom rozdielne. Pre každý vkus, pre každé želanie.

Možno ich nazvať všekultúrnymi?

– Napríklad…

Zahŕňajú celosvetovú kultúru?

– V podstate áno. Čiastočne sa približujú ku klasickému variantu. Je ich celkom 158. Týchto cvičení. Sedem kaziet.

Čo s nimi robíte? Ako ich používate? Čo skutočne dokážu?

– Viete, môžem povedať, že som ich skladal preto, aby som napomohol rýchlejšiemu osvojeniu si hudobného jazyka a zoznámeniu sa s tvorbou. Keď si človek osvojuje hudobný jazyk, začína v ňom myslieť.

No nie tak, ako tí ,,speváci“. Čo robia na začiatku? La-la-la-laa… No zapísať to nemôžu. La-la-la-laa…, niečo takéto zaspievajú, ale nespievajú rovnako. Človek, ktorý je hudobne nadaný: ,,Do-re-mi-fa-sol, mi-fa-sol-mi-la…“ atď. Hneď myslí v tých kategóriách, ktoré môže notami zapísať. Táto gramotnosť sa u nás, bohužiaľ, nadobúda v 15 – 20 rokoch v profesionálnych vzdelávacích zariadeniach a prostredníctvom týchto kaziet…

Stalo sa mi, že chlapec, ktorému ,,na ucho stúpil slon“ (a možno aj dinosaurus), za mnou prišiel v štrnástich rokoch a zobral si tie kazety. Každý deň ich doma počúval asi po hodine. ,,Zavýjal tak, že by všetci najradšej ušli z domu“, hovorili rodičia. On však nepočul, ako ,,zavýjal“, pretože mal slúchadlá.

Spieval?

– Áno, spieval. A potom mu rodičia hovoria: ,,Pozeráme, za týždeň sa to už na niečo podobalo, za dva týždne sa to už príjemne počúvalo.“ A za mesiac som ho už vodil po rôznych seminároch v krajine a ukazoval som, čo môže dieťa urobiť samé, bez učiteľa, ak sa mu dá kvalitný materiál, za pomoci ktorého sa môže rozvíjať. V podstate nadobudol absolútny hudobný sluch. A toto sa dostáva, ako sa hovorí, od prírody. A toto robím, v podstate, pri každom dieťati. Celkom bez problémov dokázal zaspievať každú ukážku, každé cvičenie. Dokonca vedel číslo každého cvičenia, a to som ani ja, autor, nevedel.

A povedzte, môžu tieto cvičenia vplývať aj na fyzický stav človeka? Zlepšovať ho?

– Čo sa tohto týka, stalo sa mi niečo celkom nečakané. Raz si tieto veci zobrali na Inštitút pediatrie, potom do Centra pôrodníctva a gynekológie a púšťali ich matkám. Najprv sa matkám objavilo mlieko. Viete, aký je dnes problém s mliekom? Všetci sú na umelej výžive. A potom tu máme týchto polo-degenerátov, ktorí sú nimi z nepochopiteľných dôvodov. Áno, aj z umelého mlieka sa nimi stávajú. Veď čo môže nahradiť vlastnú matku, ktorá ťa kŕmi z hrude? Tak u všetkých týchto mám sa objavilo mlieko.

Potom to púšťali deťom. Prostredníctvom rôznych biochemických skúšok a analýz sa zistilo, čo sa deje v ich vnútri. Neočakával som to.

Keď sa ma spýtali: ,,Prečo sa to deje?“, len som si spomenul, odkiaľ tieto melódie pochádzajú. Vrátil som sa približne do 9. storočia: to, čo sa zachovalo prostredníctvom hudobných nahrávok. A pokúsil som sa ten invariant odhaliť.

A potom mi napadlo: v 9., aj v 8., aj v ktoromkoľvek inom storočí, to počúvali aj rodičia, aj prababičky, aj praprababičky, to znamená, že geneticky sa to prenáša na každého človeka. Tu vzniká rezonancia. Vzniká rezonancia, a tým sa aktivizujú životné procesy.

A čo to znamená? Napríklad on ochorel a samotný organizmus sa mu aktivizuje a postupne zaháňa všetky tie choroby. Sám seba nabíja energetikou.

Ale potom sa ma lekári spýtali: ,,A nedalo by sa zariadiť, aby sa deťom, ktoré nemôžu spať, púšťala upokojujúca hudba, alebo naopak?“ Hovorím: ,,Prosím, zariadime“. Vytvoril som im 3 kazety z tých istých. Len som ich zoradil: tragickú hudbu, dramatickú, keď je potrebné povzbudiť, dajme tomu, energetickú a veselú, keď treba upokojiť. Na počúvanie v taxíkoch a vlakoch. Jedna radosť.

A funguje to?

– Funguje. Ukázalo sa, že funguje. A to nie je všetko. Viete, čo je zaujímavé, hm? Pre mňa to bolo zaujímavé. Dvakrát sa mi stalo niečo veľmi zaujímavé.

Keď mi zavolali z Krasnojarskej oblasti a povedali, že deti s mozgovou obrnou, ktoré sa nemohli hýbať a do štyroch rokov ani nerozprávali, postupne začali pospevovať a hm-kať tieto melódie. A potom ich zrazu začali pospevovať s názvami nôt. (To je to, o čom som vám hovoril – foném je menej a rýchlejšie prenikajú.) A potom začali hovoriť. Vyvolávajú mi a hovoria: ,,Pošlite mi svoju fotografiu, zavesím ju na stenu ako ikonu“. Samozrejme, že som neposlal. Hovorím: ,,Možno je to náhoda“. Veď niekoľko prípadov, to ešte nie je štatistika.

A vo Volžskom, Volgogradskej oblasti urobili taký experiment. Ja by som to nevymyslel. To mohli vymyslieť len ženy! Tieto melódie začali púšťať neplodným ženám. A stalo sa, že hneď otehotneli. Na tom je niečo veľmi zaujímavé.

Keď som bol v istom čase v USA, objednali si odo mňa milión kaziet na tieto účely. Ale povedali mi: ,,Všetky pozorovania zrealizujte vo svojej krajine, všetky výpočty, utraťte na to svoje vlastné peniaze, a my tie kazety od vás potom kúpime“. Akési výskumy realizujeme. No tak, aby odo mňa Štáty kúpili milión kaziet, ak hovoríme o nemocnici, ktorá mi to celé navrhla…

A takto celkovo tie kazety putujú po celom svete. Kupuje ich 56 krajín sveta. 350 tisíc kompletov za posledných 3-4-5 rokov.

Predávajú sa pod značkou vašej vlastnej asociácie?

– Volajú mi na telefón, na osobný, domáci. A môžeme uviesť telefónne číslo?

– Prosím.

– 319-69-77* (pozn. rok 1995 – autor už nežije). Môžete volať do druhej hodiny v noci. Pretože zo zahraničia mi volajú aj o 2, o tretej v noci. A prosia: Dá sa to u vás všetko nejakým spôsobom nadobudnúť? Hovorím: Prosím, príďte do Moskvy. Alebo, pôjde vám sem niekto známy? Donesiem to k lietadlu. Pošlem vám tie kazety. Takže tak.

Dobre. Povedzte, a kto nemá takúto možnosť? Klasická hudba. Môžete nám odporučiť nejakých skladateľov alebo jednotlivé diela, ktoré sú, podľa vás, aspoň podobné takejto harmonizujúcej hudbe?

– Nie, to je celkom iné zameranie. A tam už chýba harmonizácia. Skutočnú klasickú hudbu možno skutočne pochopiť len vtedy, keď sa už odohrala harmonizácia biopotenciálov, keď sú už otvorené kanály na jej prijatie. Ak sú zanesené, je to celkom zbytočné. A ešte jedna vec. Celé to nezávisí od diela, hoci, aj od toho. Máme ešte dve minúty?

Áno.

– Svojho času som sa obrátil na 34 konzervatórií sveta s návrhom, aby mi za tisíc dolárov poslali zoznam absolútnych majstrovských diel hudobnej klasiky. Aby nikto nepochyboval o tom, že práve toto je vrcholom toho, čo na Zemi vzniklo. Prišlo mi 34 zoznamov. Čo ma zaujalo? Viete, písali mi seriózni ľudia – profesori rôznych konzervatórií, medzi nimi aj naši, ruskí. Ako sa ukázalo, ruskej a sovietskej hudby je 50 na 50 so západnou, t. j. pomer bol objektívny zo západnej aj z našej strany. Taký nacionalizmus.

Poslali mi 34 zoznamov, ktoré som spojil do jedného, zistil som, čo sa opakuje, a čo preniklo náhodne. Keď som si ten zoznam prečítal, podľa môjho vkusu tam niektoré veci nemali byť, no je to môj vkus, to znamená, neobjektívne. Mimochodom, potom sa ubezpečil o tom, že niektoré veci, ktoré tam boli zahrnuté, keď sa objavili u mňa doma, začal som si ich zapisovať a opakovane som si ich prehrával, zapáčili sa mi a pochopil som, že tam museli byť zahrnuté.

Kedysi som ukončil Gnessinský inštitút a začal som sa zaoberať psychológiou a pedagogikou… Teraz mi navrhujú, aby som obhájil doktorskú dizertáciu zo sociológie, všetko v jednom, ako celok. Pochopil som, že nás, profesionálnych hudobníkov, predsa neučia hudbu, chápete? Počúvame ju na takzvanej hudobnej literatúre či dejinách hudby možno tak raz – dvakrát za celé štúdium. A ak človek nechodí na koncerty, a čo je hlavné, ak doma nemá skutočnú fonotéku, nikdy nespozná skutočnú hudbu. A nie len že ju nespozná, nebude ju ani cítiť.

Pretože treba oboje – aj poznať, aj cítiť. Pričom poznať je možné obyčajným spôsobom, ,,viem, že je to druhý koncert Rachmaninova, druhá časť“. A potom ešte možno poznať i chápať hudbu z technologického hľadiska: ,,Ako dobre, že tu Rachmaninov zvolil akord ,,dvojitý dominant“, ako dobre, že tu nechal udrieť na tympan!“. Aj to dodáva hudbe osobitý pôžitok a naplnenie. Toto ale asi všetci nepotrebujú.

Všetci to nepotrebujú. Potrebujú to tí, ktorí hovoria: ,,Nerozumiem hudbe“. Netreba jej rozumieť, cíť ju! Cíť hudbu. A aby si ju mohol precítiť, musíš ju objaviť. Tým, že bude počúvať hudbu, ktorá sa predáva, klasická, v stánkoch, a ktorá je prispôsobená spotrebiteľovi, ju celú neprecíti. Neprecíti ju preto, že najdôležitejšie v hudbe je, v prvom rade, nájsť znotované majstrovské dielo, čo vytvoril skladateľ? Ja som to našiel.

Ja mám v zozname 350 takýchto majstrovských diel. A ďalších 10 rokov hľadali moji ľudia vo všetkých fonotékach krajiny lepšie prevedenie tejto hudby.

Pretože, prepáčte avšak, ak nejakú symfóniu diriguje babička Veronika Dudarova, alebo ak ju diriguje Jevgenij Mravinskij… Tak, viete, z jedného prevedenia lietajú endorfíny, nastupujú zimomriavky a ,,chvenie tela“.

A keď sa telo chveje, je jasné, že ide energia, a druhé nespôsobuje nič. A to je najdôležitejšie, aby z tej hudby šla energia, a nie aby len znel MocArt, ako radi hovoria na západe.

Hovoríte také veci… To znamená, že len obmedzené množstvo ľudí si môže dovoliť veľmi dobré a kvalitné disky, chodiť na koncerty a počúvať hudbu v dobrom prevedení. Sú to však doslova jedinci v porovnaní s celkovým počtom obyvateľstva.

– S masou, s biomasou. S davom. Áno. Práve preto davu v Spojených Štátoch, v Nemecku a v Japonsku hrajú v obchodoch adaptácie klasiky v súčasnom prevedení. Znie tam: tariram-tariram-pam-pam. Uch! Len nástroje, nič viac. Pre masy je to strašná nuda. Ak chce masa vyjsť z tohto tieňa, nech sa snaží. A čo je hlavné, nech sa snaží neničiť svoje deti.

Deti to všetko dokážu osvojiť. Minimálne do dvanástich rokov je vysoká šanca sformovať z akéhokoľvek dieťaťa z akejkoľvek rodiny osobnosť. (!) A ak rodičia, od slova ,,rodiť“, nie sú schopní to urobiť, nech pochopia, že sa voči svojim deťom dopustili zločinu. A mohli by, aj môžu…

„Je to hlúposť“, – hovorí Pasko Pakič, neurobiológ z Yaleskej univerzity. – Američania si myslia, že od detí netreba žiadať riešenia zložitých rozumových javov, kým sú malé: ,,Nech sa len hrajú, učiť sa budú na univerzite“. Problém je v tom, že ak ich nebudete trénovať v ranom veku, bude sa im omnoho ťažšie učiť.

Raná stimulácia mozgu prostredníctvom hádaniek, zrakovej demonštrácie, hudby, výučby cudzích jazykov, šachov, umeleckej tvorby, vedeckého výskumu, matematických hier, písma a ďalších podobných úloh, aktivizuje synaptické spojenia v mozgu.

Krátko po narodení sa množstvo nervových spojení zvyšuje neobyčajnou rýchlosťou. A potom, približne v období pohlavného dozrievania, sa počet nových spojení zmenšuje a prebiehajú dva procesy: kontrola funkcií, pri ktorej sa dôležité spojenia stávajú trvalými a selektívne odstraňovanie, pri ktorom sa likvidujú nepotrebné spojenia (nepotrebné pre mozog!, nie pre osobnosť).

Absencia intelektuálnej aktivity a nezmyselné pasívne aktivity, spomaľujú rozvíjanie mozgu.

Júl 1994.

Spomienky žiakov na Vladimíra Kirjušina

Dnes som si spomenula na jedného človeka z detstva. Ako sa ukázalo, veľmi významného. Významným sa stal preto, že čím viac som si na neho spomínala, tým viac rôznorodých emócií vyplávalo na povrch.

A teraz ma tie spomienky na staré detské časy celkom rozrušili. Cítim to také známe zahanbujúce vlnenie, pretože pocity a emócie, ktoré ma teraz zaplavili, sú omnoho jasnejšie než slová, ktorými by som ich mohla opísať, to znamená, že sa nič nedá výstižne opísať.

Ale napriek tomu, cítim povinnosť spomenúť Vladimíra Viktoroviča Kirjušina.

Vodili ma k nemu na výučbu nôt vo veku, na ktorý sa nemožno pamätať… Preto si myslím, že som mohla mať asi tri roky, možno viac.

Viete, na niečo sa však pamätám. Napĺňa ma vlna burácajúcej radosti. Doslova vlna a doslova burácajúceho, hlasného šialenstva. Pamätám sa, že sme sedeli na maličkých stoličkách, a on sedel za klavírom… A keď sa nás niečo opýtal, odpovedali sme mu nahlas, zborovo. Pamätám sa na tú divokú radosť z toho, že nielen že vieš odpovedať, ale môžeš ju aj vykričať z celej sily, skákať po stole a hlasno kričať.

Ešte sa pamätám (veľmi ma to tešilo, dokonca som sa tým chválila), že sme mohli bez opýtania chodiť na toaletu, alebo vo všeobecnosti, vyjsť z triedy.

Nikomu sa však nechcelo vychádzať, pretože rozprávky, podivuhodné rozprávky, ktorými nás namotával, boli také zaujímavé a pútavé, že sme nechceli stratiť ani minútku.

Dodnes si pamätám niektoré texty, obrazy a zvuky, a keď chcú, aby som ich prerozprávala, chápem, že tie detské obrazy už nie sú také z môjho dospelého pohľadu. Možno by sa mi zdali vulgárne nebyť tej radosti, ktorá sa vynára z hlbiny mojej duše.

Viem, že vtedy ma ako dieťa tieto rozprávky robili stopercentne šťastnou, najmä preto, že to neboli rozprávky o pampúšikovi, že boli tak narýchlo vymyslené a ich hrdinovia sú akýsi neuveriteľní a tajomní…

Submediant… Znie ako Annunciata. Veď mala belasý zub, ktorým strašila ľudí (pokiaľ si pamätám). Alebo zelená krava… Kde-tu si niečo pamätám. No nenapadlo by mi ovinúť trojlístok takými obrazmi, a pritom v mojej hlave boli tieto bytosti ešte rozprávkovejšie, krajšie a živšie, ako pampúšikovia či zajkovia.

Pocit slobody, ba dokonca, prepáčte, anarchie, tak tento pocit, možno aj opilstva, si pamätám, divokú radosť a besnenie.

A viete čo, nemyslím si, že niektorá z jeho hodín mala na mňa zlý vplyv. Dospelí sa len ťažko vžijú do detského sveta. Vôbec to nie je svet zajkov a mačiatok, je to niečo celkom iné, absolútne nedostupné dospelým, niečo mimozemské, omnoho bohatšie a preto nami nepochopiteľné.

Deti vnímajú viacerými orgánmi ako dospelí. A detské reakcie na určité javy, ktoré sa nám zdajú neprijateľné či neprípustné, sú celkom iné ako tie naše. Čo je to neprípustnosť, to sa naučíš od dospelých.

Týmto som už začala obhajovať detský svet a Vladimíra Viktoroviča, pretože zároveň s písaním tohto textu som čítala akúsi informáciu o Kirjušinovi a píše sa o ňom rôzne. Ukončím tieto dejiny prenasledovania nedotknutých detských pocitov.

Pretože tie uzavreté komôrky detských spomienok sú veľmi premenlivé, zostáva len otvoriť dvere, vypustiť raný jas, moje rané myšlienky a reakcie… Tam sa všetko okysličuje, hrdzavie a okresáva moje detstvo. Už dávno nie som tou, ktorej bolo jedno, kto je tento rozprávkar a čarodej. Jednoducho som bola šťastná a cítila som sa slobodne.

Teraz začnem čítať rôzne články a reakcie na neho a všetko sa celkom zmení, dokonca i spomienky… Možno sa už stalo. No najprv to musím napísať.

Pred mnohými rokmi ktosi nahral, nakreslil a spracoval tieto rozprávky, no ja si pamätám aj hlasy a aj obrazy ma vydesili! Viete, ako sfilmovanie obľúbenej knihy… Celkovo, sfilmovanie knihy… Zrazu láme krídla ilustráciám, ktoré sa samé rodili zo slov v našej hlave. Veď sú jedinečné (ako omrzelo toto slovo), na nič sa nepodobajú.

Potom som sa dozvedela, že ho zabili a tiež, že bol odsúdený za akýsi zločin s nepochopiteľným dlhánskym názvom… To však nie je dôležité. V mojom detstve bol čarodejníkom a bol veľkolepý a dobrý.

Ako zneuctili metodiku Kirjušina a pochovali ju spolu s autorom

Drahé mamičky, neutekajte do exilu a nečítajte ďalej. Radšej pochopte, že Vladimír Kirjušin bol zavraždený a posmrtne znevážený za to, že rozpracoval svoju unikátnu metodiku na záchranu genofondu ruského národa, ako i sám hovoril. A aktívne a intenzívne ju aplikoval v posledných rokoch svojho života.

Neverte ničomu, čo sa o ňom píše na internete. Kirjušinova metodika bola veľmi silnou metodikou, schopnou reálne trhať siete nastavené na Rusov. Jednoducho ho odpratali z cesty. A posmrtne znevážili. Nečítajte viac, nehrabte sa vo výkaloch, ale pátrajte po jeho metodike a zachraňujte svoje deti pred nákazou hlupákov a zombi, ak ešte nie je neskoro.

Citujem:

Veď ak nespasíme genofond národa, čakajú nás také kataklizmy, v porovnaní s ktorými sa Černobyľ bude zdať len odrobinkou.

Vladimír Kirjušin je vychovávateľ embryí. ,,Sovietske Baškirsko“ 25. Januára 1994.

Vladimír Kirjušin bol pedagóg-novátor, vytvoril systém záchrany genofondu národa a východu z hlbokej jamy.

Aký bol jediný a účinný spôsob ako navždy umlčať tohto človeka plného entuziazmu a ukryť nadobro jeho metodiku? O to viac, že vďaka nevyčerpateľnej energii začal Kirjušin požadovať aplikovanie svojho systému dokonca i v rámci štátneho vzdelávacieho programu? Vo viac ako 600 školách v Rusku sa už podľa neho vyučovalo koncom 90. rokov.

Zabili ho a všetkými možnými spôsobmi o ňom v roku 2001 rozšírili informáciu o pedofílii.

(…) V podstate nás znova hodili, vyzliekli, podsunuli nám bábku a my sme im to nenásytne zhltli. Zbavili sa nás seriózne. Bola tam šanca vyhrabať biedne ruské deti z toho prašivého podzemia, kde nás hodili jeľcíni (pozn. od mena bývalého ruského prezidenta Borisa Jeľcina), čubajsi (pozn. od mena politika Igora Čubajsa) a gajdari (pozn. od mena sovietskeho politika Jegora Gajdara), so svojimi zaoceánskymi a blízkovýchodnými vládcami.

Tento systém jednoducho pochoval prekrásnu ,,metodiku obráteného poľudšťovania“ našich detí. Znevážením a jednoducho primitívnym podsunutím vymyslenej informácie o pedofílii nášmu podvedomiu. Pochovali ju v pravom zmysle slova spolu s jej zakladateľom Vladimírom Kirjušinom.

Hoci aj teraz, keď už poznáme celú tú históriu, vieme čo a ako, je veľmi ťažké sa odosobniť od akéhosi hrozného pocitu. Podvedomie robí veľa. Zaujíma 90 % ľudskej mysle.

Podvedomie nám hovorí: Chcú z nás spraviť biorobotov! Z našich detí úspešne robia zombi už skoro dvadsať rokov. Škola, televízia, masmédia, všetci sa snažia len o to jedno. Už nám rastie druhá generácia debilov bez príznakov božej iskry.

Všetko sa úspešne zamlčuje, ututláva a zostáva čím ďalej, tým menej ľudí, ktorí sú vo všeobecnosti schopní rozpoznať skutočného nepriateľa a zlo.

Prvú recenziu ku Kirjušinovej práci napísal ešte dávno akademik Kolmogorov: ,,Našli ste mechanizmus zrodu celého ľudského intelektu“.

Druhú, približne v tom istom čase, vyjadrilo Ministerstvo školstva: ,,Autor predkladaných prác nepozná základné princípy sovietskej hudby“.

Zhrnutie rôznorodých reakcií spracoval V. V. Grišin, prvý sekretár Moskovského mestského výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu (1967-1985). V besede s Kirjušinom vtedajší líder strany sebaisto vyhlásil: ,,Netreba nám rozumný národ“.

P.S.

V tom momente mi napadla práca Vladimíra Kirjušina. V blízkom čase predostrieme 13 nahrávok vyučovania s dvomi skupinami detí, pozbieraných, takpovediac, z ulice. Metodika výučby je jednoducho fantastická. Playlist bude na tomto mieste.

Pripravuje sa kniha vo formáte PDF s objavenými publikáciami o V. V. Kirjušinovi a o jeho metodike emocionálno-vzdelávacieho rozvoja.

Tiež sa pripravuje multimediálna PDF kniha ,,Vladimír Kirjušin. Intonačno-sluchové cvičenia“ so 158-mi cvičeniami (obrázky + nahrávky).

Hodina sa učí naspamäť podľa sluchu a bez metodiky, (,,s hlasom chlapca“ a potom ,,bez chlapca“), najlepšie ráno so spevom, aby ste si potom celý deň (alebo dva) mohli ,,hmkať“ pod nos, najlepšie bez chýb (a z pamäti), orchester aj chlapca (dávať pozor, aby ste neurobili chybu a nezapamätali si to s chybami, v priebehu dňa skontrolovať, či spievate správne, treba vám MP3 prehrávač alebo mobil, nespievajte pasívne, čo ste nezachytili, len správne!).

Čo znamená ,,správne“, ,,bez chýb“?

Maximálne presne, koľko len dovoľuje sluch a pamäť. Možno budete spočiatku spievať falošne, nezachytíte všetky noty, tzn. spievať tak, ako dovoľuje netrénovaný sluch. Nie je to hrozné, sústreďte sa, aby ste noty nazývali správnym menom, t. j. ak sa spieva ,,do“, snažte sa spamäti spievať ,,do“ a nie ,,la“.

Maximálne sa sústreďte, nepočítajte vrany. Postupne budete čím ďalej tým presnejšie zapadať do tónov podľa sluchu. Trénujte správnu orientáciu a kvalitu sústredenosti.

V podvečer prvého alebo ráno druhého dňa sa naučte aj noty z danej hodiny (ako vyzerajú v metodike), názorne si ich predstavujte so všetkými dĺžkami, krížikmi a béčkami počas spievania.

Druhý deň: spievanie: opakovanie s predstavovaním nôt zapísaných v osnove. Takto sa melódia lepšie vryje do hlavy každého ,,šlágru“.

Neobyčajne dôležitý pre hudobníka je aj návyk: postaviť sa – dobre vidieť – pamätať noty. (Rozvinutá predstavivosť je užitočná nielen pre hudobníkov, ale i pre umelcov! Aj šachisti bez dosky hrajú vo svojej fantázii – trénujú.)

Na začiatku je to všetko ťažké, no treba sa tomu venovať, byť trpezlivý a nevzdávať sa. Hoci na začiatku to pôjde pomalšie a každá lekcia potrvá niekoľko dní. Potom to pôjde lepšie, akosi ,,samo“.

Treba si vydeliť čas – opakovať jednu/dve ,,staré“ lekcie, aby ste ich nezabudli, spievať, aj si ich predstavovať. ,,Prvý deň“ radšej neopakujte ,,staré“ lekcie, venujte sa len učeniu nového. Takto som sa naučil 21. lekciu. Stratil som skoro dva mesiace.

Výsledky: mnohé noty začali samé ,,spievať“, keď som sa na nich pozrel. Počujem melódiu, môžem si ju zapísať (hoci nie celú a nie akúkoľvek) notami. t. j. tieto sluchové cvičenia si plnia svoju úlohu a ako diktát môže slúžiť niečo iné. Zväčšilo sa mi vnútorné zvukové priestranstvo (neviem, ako to inak vysvetliť).

Lepšie rozumiem cudzím jazykom, všímam si intonáciu, náladu človeka podľa hlasu. Som zvedavý, čo mi dá absolvovanie celého kurzu. Som si istý, že nič zlé, no určite niečo nečakané. Dal som si úlohu: nevyhnutne prejsť celý kurz v najbližších rokoch, no zatiaľ, bohužiaľ, sú tu iné veci, vážnejšie, vynútené.

Prešiel by som ten kurz za rok, keby som sa učil naraz bez prestávok, no učím sa po jednotlivých blokoch – niekoľko lekcií za ,,svetlé“ obdobie, a to je reálnejšie.

Hoci, keby som sa učil bez prestávok, na jeden ,,dych“, efekt by mohol byť výraznejší a hlbší. Preto to nie je len ,,jednoducho sa naučím hŕbu tónov“. Vidím ČO sa treba učiť a AKO sa treba učiť.

Som si istý nespochybniteľným úžitkom: aj kvarty lepšie poskladáte, aj komponuje sa ľahšie s takým vycibreným tenkým zvukovým, melodickým a rytmickým sluchom.

Mimochodom, počas výučby sa mi prisnila séria doposiaľ nezabudnuteľných snov, v ktorých som dirigoval symfonický orchester. Cítil som znenie každého nástroja v orchestri, nič som neprepočul, precítil som každý nuáns hudby. Ráno a ešte aj časť dňa vo mne znel tento orchester. Každú noc niečo nové!

Bola to hudba, ktorú som nikdy predtým nepočul! Skomponovaná! No bola príliš ťažká, aby som ju zapísal.

A ešte jeden dôležitý technický detail: nepoužívať vkladacie slúchadlá – upchávajú sluch! Používajte slúchadlá, ktoré sa založia na uši a ktoré neprehlušia šum ulice. Ak áno, hľadajte iné miesto. Doma používajte reproduktor. Sluch netreba namáhať!

Takže pracujeme na prejdení 158-mich videolekcií. Skúma sa 350 diel ,,V. V. Kirjušina. Kolekcia majstrovských diel klasickej hudby na 19. kazetách“.

https://www.youtube.com/watch?v=HIb3o-BKvAM

https://www.youtube.com/watch?v=Vv0iS4XhgRQ

 

Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info

Páčilo sa? Zdieľajte:

Ďalšie články z tejto kategórie