Mali sme v škole jedného chlapca, ktorý rád tancoval. Nehovoriac, že v ostatnom sa mu tak nedarilo, skôr to jednoducho flákal. Vedenie (vedúci kolektívu) nemali riešenie, čo s tým. Krásne tancuje a reprezentuje nás na koncertoch. Ale čo štúdium, disciplína, tímová práca?
Raz sa na schôdzi vedenia opýtal Michail Petrovič na daného chlapca. Vedenie reagovalo, že má problémy v už skôr avizovaných oblastiach. „Tak prečo ste boli ticho? Zavolajte ho sem!“ navrhol. Prišiel chlapec, vedenie sedí s kamennými tvárami.
– Ahoj chlapče! – začal Michail Petrovič.
– „Dobrý deň,“ odpovedal.
– Vieš, prečo sme ťa zavolali?
– Myslím, že áno, – povedal chlapec a pripravoval sa na najhoršie.
– Zavolali sme ťa, pretože si skvelý! Si najtalentovanejším tanečníkom súboru. Prostredníctvom svojho tanca prejavuješ božský princíp! Ľuďom, ktorí sa na teba pozerajú, dávaš radosť a energiu. Zavolali sme ťa, aby sme sa ti za to poďakovali.
Chlapec bol šokovaný. Toto neočakával. Neviem, do akej miery chápal, prečo sa to stalo, ale na nejaké obdobie sa stal úspešnejším v iných oblastiach. Po tomto už nemohol robiť nepríjemné veci. A my sme sa poučili. Michail Petrovič nám vždy hovoril: „V žiadnej ťažkej situácii nemôžete pracovať so slabinami. Musíme stavať na našich silných stránkach.“
Zo spomienok na školu Michaila Petroviča Ščtetinina
Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info