V súčasnosti je ťažké predstaviť si sever východnej Európy ako „krajinu hojnosti“ s veľkou úrodou obilia, ľanu, hrachu, melónov a broskýň. Avšak…
V XIX. storočí v niektorých rokoch, ako napríklad v roku 1863, sneh padal a neroztápal sa v Onežskom regióne ešte 6. augusta, v Mezenskom 8. augusta a v Pečore sa ľad neroztopil vôbec. Pritom priemerný výnos raže býval v Mezenskom regióne „sam“ 15 – 20 (to znamená, že jedno zrnko dávalo výnos 15 – 20 zŕn), v Kolskom – sam 9, v Cholmogorskom – sam 8 a maximálne odroda „Vaza“ – sam 180, jačmeň dával sam 10 a maximálne sam 40, atď. Tieto údaje sú prevzaté zo „Správ Archangeľskej spoločnosti pre štúdium ruského severu“.
Známy ruský výskumník poľnohospodárstva európskeho severu Ruska A. Žuravskij písal v roku 1911: „Vedia mnohí, že v Pečore (v Ust-Cilme) už vyše 400 rokov existuje obilné poľnohospodárstvo?
Podľa oficiálnych štatistík sú tu výnosy vyššie ako v 50 % zvyšku Ruska, a to napriek jednoduchému obrábaniu pôdy a využívaniu ziskovejších možností, nedostatku komunikačných prostriedkov a ďalších podmienok pre vznik a rozvoj vývozného obchodu. V Pečorskom regióne, pri jeho malom osídlení, je najvyšší počet hláv nielen jeleňov, ale aj mliečneho dobytka a koní“. (Žuravskij A., Poľnohospodárstvo na Severe, 1911, č.16, str.284).
Žuravskij poznamenal, že v Permskom a Vjatskom kraji sa produkovalo viac ako štvrť miliard pudov obilia, hoci orná pôda zaberala iba 7 % z celkovej ornej pôdy v európskej časti Ruska. Na začiatku XX. storočia v Pečore úspešne pestovali ozimnú raž, ovos, jarnú pšenicu, jačmeň, ľan, pohánku a zemiaky. V lete 1823 v Archangeľsku dozreli broskyne. V meste a v prímestských častiach pravidelne pestovali melóny. V roku 1912 v okolí mesta Velska bola objavená skorá odroda pšenice, ktorá sa podľa analýzy amerických vedcov ukázala ako najskoršia, najviac odolávajúca suchu a ktorá má najplnohodnotnejšie zrno zo všetkých pšeníc v USA. O čom svedčia aj „Materiály pre selekciu obilia v USA a v Západnej Európe, získané zo Severu (Švédsko, Fínsko, Rusko) v XIX. storočí“. (Известия Общества изучения Олонецкой губернии. 1913. № 2, 3. Стр.126)
Tento zoznam môže pokračovať: Najskoršia pšenica na svete bola objavená v Onežskom regióne, najskorší jačmeň – štvorradový bol široko rozšírený na severe Ruska a slávna kanadská pšenica dovezená do Ruska na konci XIX. storočia s názvom „Charkovská“ sa do Kanady dostala z Archangeľskej gubernie.
Známy štatistik XIX. storočia Ivan Fedorovič Štukenberg vo svojom „Opise Archangeľskej gubernie“ (Petrohrad 1857) uvádza: „Aj napriek skromnej vegetácie Kaninskej pôdy (tundry) sa na jej hranici vyskytuje divá raž. Na bývalej archangeľskej výstave poľnohospodárskych produktov bola táto raž predstavená vo forme zŕn, múky a upečeného chleba. Je tu možné tiež stretnúť divý hrach, divý cesnak a štyri druhy jahôd.“
Ďalej poznamenáva, že akademik Lepechin ešte v XVIII. storočí ľutoval, že sa nijako nevyužíva divý ľan, ktorý tu rastie. Prítomnosť divej raže, hrachu a ľanu v Kaninskej tundre je divná, keď sa predpokladá, že v priebehu posledných dvoch tisícročí sa tu raž, ľan a hrach nepestoval. Okrem toho, domorodci samojedi, podľa Lepechina a taktiež Štukenberga, používali iba divý hrach a cesnak a vôbec nemali predstavu o raži a ľanu.
V našej dobe v roku 1947 akademik L.S. Berg písal: „Pre väčšinu našich chlebov na severe a východe sú v istom zmysle relatívne výhodnejšie podmienky ako na juhu a západe. Akokoľvek paradoxne to vyzerá na prvý pohľad, výnosy obilia v podzóne tajgy a tiež v podzóne zmiešaných lesov sú oveľa vyššie ako v stepiach“.
L.S. Berg uviedol čísla, ktoré môžu znieť pre nepripraveného čitateľa fantasticky. Porovnaním výnosov obilia v stepiach a nie v černozemiach (Samarskej, Saratovskej gubernii a oblasť Vojska Donského z jednej strany a Petrohradskej, Novgorodskej, Vologodskej, Vjatskej, Permskej gubernii z druhej strany) v rokoch 1901 – 1910 prišiel k záveru, že nadbytok priemerných úrod nie v černozemiach, nad guberniami s černozemou bol: ovos – 51 %, jačmeň – 69 %, pšenica jarná – 33 %. Pšenica ozimná – 42 %. Pričom úroda na severe prudko rastie počas suchých a teplých rokov. Tak v roku 1921 bol na juhu a východe hlad a v Novgorodskej gubernii bola nebývalá úroda raže, ktorá obyčajne dáva výnos 4 – 5 sam a v roku 1921 dala 9 – 10 sam. (Берг Л. С. Географические зоны Советского Союза. 1947. Стр.92–194, 196)
Z knihy Svetlany Žarnikovej – „Zlatá niť“