„Posúďte sami. Tu sú niektoré pozorovania z môjho lesného života.
Poštou mi prišli plemenné včelie matky, každá s družinou niekoľkých desiatok robotníc. Kaukazské plemeno – vysokohorské mengrelky. Exteriér sivobiely, veľmi odlišný od mojich čiernobielych včel, ktorý sa dá z diaľky ľahko rozlíšiť.
Pri presúvaní z prenosových boxov do podsadových buniek mi jedna z pracovných včiel ušla a uletela na okno. Po zakončení práce som ju stiahol z okna so zápalkovou škatuľkou a pustil ju von, pretože som predpokladal, že strata jednej včely nehrá žiadnu rolu.
Keď som vo včelnici (150 m za hustým lesným pásom) umiestnil matky, vrátil som sa do domu na raňajky a všimol som si, že stratená včela lieta blízko miesta, kde bola vypustená a charakteristicky v demoralizovanom, ale neagresívnom stave bzučí. Správanie je charakteristické. Doviezli ju zo vzdialenosti dvetisíc kilometrov, nevie, kde letieť a bojí sa odletieť z miesta, kde bola vypustená a je v nádeji, že sa zorientuje a nájde svoju kolóniu, bez ktorej je zaručené, že za pár hodín zomrie. Po raňajkách som sa vrátil do včelnice.
Keď som prišiel na obed, znova som si všimol moju včelu. Nervozita sa zvýšila, sem tam sa kŕmila okolitými kvetmi, ale nelietala ďalej ako 4 metre od miesta, kde bola vypustená. Niekedy zaletela ku mne. Po obede, keď som si umýval ruky vonku v umývadle, aby som šiel do včelína, znova som upriamil pozornosť na túto včelu. Bzučiaci tón znel maximálne panicky. Čo je úplne prirodzené, biochemická nerovnováha bez obklopenia svojimi súkmeňovcami v jej tele sa priblížila k fatálnej hranici. A teraz to začalo, upriamila sa na mňa. Sadla si na moju hlavu, na nos, na plecia. Žiadne známky agresie, iba trúchlivé demoralizované bzučanie. Dostala ma. Emocionálne som jej povedal, bez toho, aby som sa oháňal, bez prejavovania agresie: „Počúvaj, už ma unavuješ, tam je včelnica (ukázal som prstom), leť tam, popros a v akomkoľvek úle ťa príjmu. Poznáš to sama (včely majú prisťahovalecký postup).“ Včela okamžite začala letieť centimeter pozdĺž celej mojej natiahnutej ruky a vydala sa smerom k včelnici. Od tejto chvíle som si začal pozornejšie všímať správanie včiel…
Začiatkom jari robia problémy sýkorky – lovia včely a využívajú skutočnosť, že v chlade sú včely málo pohyblivé. Prakticky sa neboja človeka. Raz som však priniesol do včelnice vzduchovú pištoľ. Sýkorky okamžite zmizli. Aj keď som nevystrelil ani jeden výstrel a bolo takmer zaručené, že nevideli pištoľ. Najbližšia dedina je 10 km vzdušnou čiarou, miesta sú tu hluché. Neskôr som to opakovane preveroval – reakcia bola vždy rovnaká. Neskôr som si všimol, že ak idem po lese bez zbrane, všade je veľa vtákov a nechajú ma priblížiť sa. A keď idem s pištoľou, aj keď je schovaná, tak sa zdá, že v lese vyhynuli všetky vtáky. Rozdiel je veľmi viditeľný.
Raz som zdvihol úľ a pod ním sa ukázalo hniezdo hrabošov s mláďatami. Myši boli ružové a slepé. Vzal som hniezdo a hodil do trávy na okraji včelnice. O pár minút neskôr pribehla matka. Myš hysterčila, žiadne hniezdo, žiadne deti. Vrhla sa ku mne (pracoval som asi päť metrov od miesta). Pribehla mi k nohám, zdvihla hlavu, pozrela na mňa a prenikavo kňučala. Išiel som a preniesol som jej hniezdo na bezpečné miesto, ona preniesla mláďatá do hniezda. Vyprosila si ich.
Keď som pracoval so včelami, opakovane som si všimol, že ak sa správaš adekvátne, nepreukazujú voči tebe žiadnu agresiu. Svojimi holými rukami som ich mohol nabrať po tisícoch a premiestiť ich, iba mávajú krídlami a behajú okolo, ani žihadlo nevytiahnu. Ale okamžite, ak v tej chvíli priletí mucha na med – hneď sa na ňu vrhnú. To znamená, že to zjavne nie je „v miernej rodine“. Ak sú agresívne, zameriavajú sa na najzraniteľnejšie miesta, napríklad, kde odev práve prilieha na kožu v záhyboch. To znamená, že vás nielen jasne identifikujú ako objekt, ale aj ako objekt so štruktúrou zraniteľnosti, ktorá im je úplne zrozumiteľná.
Ak robíte všetko správne podľa technológie, to znamená, že pracujete objektívne a správne v prospech kolónie, potom nemajú voči vám žiadne námietky. Ale akonáhle urobíte technologický prešľap, potom sa držte. V tejto chvíli musíte všetko opustiť a premýšľať o tom, v čom ste sa pomýlili. Ak chybu napravíte – agresia okamžite prestane. To znamená, že kolónia zjavne chápe, čo potrebuje, a ovláda vás ako prostriedok plnenia jej potrieb. Evidentne sa potvrdzuje fakt, že včely tvoria určitý inteligentný nadorganizmus, ktorý dokáže kontrolovať, analyzovať a v rámci svojich možností korigovať zásah do svojho života.
Môj sused sa vždy čudoval, že ako je to možné. Včelnice sú vedľa seba, včely sú rovnaké, ale moje sú vždy pokojné a jeho agresívne, že z domu nemôže vyjsť.
A že vraj iba jednoduché inštinkty a reflexy…“
Oleg Novoselov
Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info