Kategórie

Naši partneri





Flag Counter

Putovanie Georgija Sidorova po ruinách starobylého mesta na Sibíri

„Skoro ráno sme boli už na ceste. Jelene bez zhonu bežali po oslnivom snehu mierneho svahu hrebeňa medzi starými suchými smrekovcami a veľkými balvanmi a na chvíľu sa mi zdalo, že vidím pred sebou pod vrstvou snehu ruiny bývalého mesta. Sediac vpredu, zastavil som povoz a pozrel sa na Svetozára.

– To je správne! – usmial sa na mňa. – Ideme priamo po zrúcanináh, sú okolo nás, iba pod zemou, na snehu nezáleží.

– Ale prečo som to videl?

– Pretože si sa naučil vidieť nielen očami, ale aj srdcom.

– A čie je to mesto?

– Naše, oriánske. Tu kedysi stálo mesto bielych bohov. Skončilo v prvej veľkej vojne. Ako všetko, čo tu kedysi bolo. Tu pozri, – volchv ukázal na podivný, obrovský vrch. – To nie je vrch, priateľu.

– Nebodaj pyramída?! Ale to je celá hora!

– Vrchol pyramídy je odrezaný, ale to nebráni stúpaniu dobrých dvesto metrov alebo dokonca viac. Skutočnosť, že je zarastená lesom, je v poriadku! Niet divu, uplynulo 40 tisíc rokov! Vyliezol som na ňu, má päť hrán.

– Päť? – Bol som prekvapený.

– Áno, päť. Ostrá strana ukazuje na starobylý pól. Stál 15 stupňov od súčasného. Niekde medzi Islandom a Grónskom. To bol čas zaľadnenia Európy. Vieš, prečo? Pretože vedľa nej sa nachádzala „čiapka“ planéty.

– Chcel by som sa bližšie pozrieť na pyramídu,- povedal som.

– Bolo ti povedané, že dnes budeme mať ťažký deň,- usmial sa znalec podzemného sveta. – Tak poďme! Čo na mňa pozeráš? Otoč jelene a k pyramíde … chcem, aby si na ňu vyšiel.

– Do takej výšky? – Zapochyboval som.

– Nič sa ti nestane. Z vrcholu sa otvorí taký pohľad, úprimne povedané – nezabudnuteľný.

Plný očakávania som otočil povoz a nasmeroval ho k zalesnenému kopcu. Bez toho, aby sa nás niečo pýtali, nás nasledovali Evenkovia. Po priblížení sa ku gigantickej štruktúre sme priviazali jelene, nasadili lyže a začali začali pomaly stúpať na vrchol. Pri prudkom stúpaní držali ich lyže vynikajúco, ale veľmi skoro začali bolieť z neobvyklého uhla členky nôh. Preto som musel zastaviť a odpočívať. Pri pohľade dolu som videl, že Ljučetkan s Timančikom rozložili oheň a postavili nad neho kanvicu.

Výborne, chlapci! – Pomyslel som si. – Nestrácajú zbytočne čas. Každú minútu majú premyslenú.

Medzi stromami sa za mnou predieral volchv. Priblížil sa ku mne a povedal:

– Táto štruktúra pripomína pyramídu Slnka v Teotihuacane. Jej sklony sú pomerne mierne, preto môžeme stúpať na lyžiach. Keby boli ako u Veľkej, nemali by sme na lyžiach šancu.

Súhlasne som prikývol a znovu sme sa pohli hore. Tentoraz šiel napred volchv. Nasledoval som ho. Takto sme sa niekoľkokrát zamenili. Nakoniec sme sa dostali na rovnú plochu. Bol to vrchol! Rástli na ňom malé kríky trpasličej brezy a bolo tu vidieť niekoľko suchých smrekovcov.

– Pozri, aká krása! – povedal Svetozár. – Čo vidíš? Pozorne sleduj.

Pred nami ležali kopce náhornej plošiny východnej Sibíri, pokryté snehom a zarastené vzácnym lesom. Niektoré vrcholy sa zdali byť dosť vysoké. Rovnako ako náš, aj oni boli bez vegetácie a zďaleka sa zdalo, akoby ich niekto orezal.

– Nevidíš nič? – spýtal sa ma volchv.

– Zatiaľ nie. Nekonečno kopcov a tam na vrchole vidím nejaký špic.

– A vpravo od neho je čo?

Zostal som ohromený: predo mnou stála ďalšia pyramída. Nebola menšia ako naša. Jej pomerne strmé svahy boli pokryté snehom a nebola na nich žiadna vegetácia.

– Aká krásavica! – Ukázal som na pyramídu – A vrchol má celý!

– Pretože je klasická. Na ňu by sme sa tak ľahlo nedostali.

– A tu, – volchv sa otočil, – bola kedysi budova. Možno Hviezdny chrám alebo niečo iné. Teraz z nej už nič nezostalo.

– Ako však prežila druhá pyramída?

– Očividne nedostala priamy zásah. Všetko dobre dopadlo. Ale to nie je všetko, pozorne sa pozeraj.

– Už pozerám všetkými očami!

– Nepozeraj očami, ale srdcom …

– Počkaj minútu! – Prerušil som lesníka. – To nie je špic! Na tomto vrchole to vyzerá skôr ako zničená socha.

– To je socha! Je schátraná, ale stále viditeľná. A pod ňou vôbec nie je kopec, ale kamenný chrám.

– Na týchto miestach naozaj nikto nebol? – Pozrel som sa na strážcu.

– Čo tým myslíš?

– Napríklad taký ako ty a ja, ruskí vedci.

– Boli hlavne geológovia. Ale každý vedúci dostane príkaz: zaoberať sa iba svojimi vecami a neliezť do histórie. Okrem toho, určití ľudia vždy pozerajú záznamy o ich trase. A ak s nimi niečo nie je v poriadku: po prvé, dostane vedúci expedície a za druhé, z dokumentu sa odstránia nebezpečné stránky. Preto geológovia nosia všetko, čo videli, iba vo svojich hlavách.

Ale aký je z toho osoh? Vieš, že ľudia sú smrteľní. Vieš, koľko zaujímavého na svojich cestách videl spisovateľ – geodet a kartograf Fedoseev? Ale vo svojich knihách o tom nič nenapísal. Na jednej strane, pretože nedokázal veľa sám sebe vysvetliť a na druhej strane dobre vedel, že za takúto vec nebude pochválený. Naozaj si myslíš, že cenzúra chrámu Amóna v ZSSR nefungovala? Pracovala pod maskovaním Ústredného výboru, KGB, Ministerstva vnútra a ďalších odborov. Odpovedal som na tvoju otázku?

– Úplne! Ukazuje sa, že pred sebou vidíme zrúcaniny predpotopného mesta?

– Stojíme nad nimi. Všetko je pochované pod vrstvou lesa a teraz aj snehu.

– Tu je ďalšia pyramída! – Ukázal som opačným smerom a na horizonte sa zdá to isté … Tak, čože tu bolo?

– Pravdepodobne na týchto miestach stálo jedno z hlavných miest našej starodávnej vlasti. Pretože okolo je veľa presne takých istých zrúcanín: rozbité sochy, kamenné mohyly, zalesnené pyramídy. Ale na prvý pohľad laika, nič zvláštne! Kopce a kopce! Povieš si, kamene sa podobajú na ľudí! No a čo? Príroda je tiež dobrý sochár. Pamätáš sa na pozostatky na Medvedích ostrovoch? Tam stoja obrovské sochy, aj keď zvetrané, ale stále je ich možné rozlíšiť. No a čo? Venoval im niekto z vedcov pozornosť? Rovnaké zvetrané sochy sú aj na Tajmýre, na polárnom Urale, na polostrove Kola a na juhu Prímoria. Ale ver mi, že príde čas, kedy dôjdu sily temným. Potom sa potomkovia bielych bohov dozvedia pravdu o svojej minulosti.

– Snáď niekedy príde tento čas?

– Určite príde! Nepochybuj! My teraz žijeme v záujme budúcnosti.

Niekoľko minút sme mlčali. Z vrcholu pyramídy bolo jasne vidieť všetkých päť hrán pyramídy, aj keď boli zarastené lesom, to mi však nezabránilo porovnať smery jej strán s kompasom.

Ako povedal volchv, ukazovali na úplne iný severný pól. Z hornej plošiny pyramídy nebolo možné zistiť jej stupne. Preto sme sa rozhodli ísť dolu. Cesta dole bola oveľa jednoduchšia ako hore, rýchlo sme zišli na úpätie pyramídy. Keď sme nakoniec zostúpili k ohňu našich priateľov, celá naša spoločnosť sa po vypití čaju a odviazaní jeleňov opäť vydala po ceste tajgou k svojmu cieľu.

Do tábora sme dorazili až neskoro v noci. Keď sme pustili jelene a doslova sme padali z nôh únavou, rozkúrili sme kachle v jednom z čumov a všetci sme rýchlo zaspali.

– Zajtra sa rozlúčime s Evenkami. Majú svoju vlastnú cestu, my svoju, – povedal volchv – strážca a poprial mi dobrú noc.

Zobudili sme sa až na úsvite. Keď sme sa postavili na nohy, pustili sme sa s Evenkami do príprav raňajok. Keď boli pripravené, Svetozár povedal:

– Toto je náš posledný spoločný stôl. Budeme ho považovať za rozlúčku. Vo večerných hodinách pôjdu Ljučetkan a Timančik do svojho tábora. Tu neďaleko. A my – pozrel na mňa – pôjdeme zajtra ráno. Pretože nás čaká cesta až do neskorej noci.

– A čo budeme robiť cez deň? – Opýtal som sa.

– Ako vždy, pripravovať palivové drevo, – volchv sa pozrel na nepreniknuteľné tváre Evenkov. – Palivového dreva nikdy nie je dosť.

O niekoľko hodín sme sa rozlúčili s našimi spoločníkmi. Otec i syn nám zdržanlivo potriasli rukami, popriali všetko dobré a po usadení na svoj postroj čoskoro zmizli v zasneženom lese.

– Tak čo, ideme na suché drevo? – Volchv ma chytil za pleco. – Práce máme až do večera!

– Neviem sa spamätať z toho, čo som videl včera,- povedal som mu. – Tu okolo sú vidieť stopy mŕtvej civilizácie.

– A čím ďalej na sever, tým viac týchto stôp je, – povzdychol si Svetozár. – Nie je možné predstaviť si, čo sa tu dialo počas veľkej bitvy! Kamkoľvek sa pozrieš, všade sú viditeľné krátery z hrozných výbuchov. Sú v horách aj v dolinách. Na miestach týchto kráterov sú teraz jazerá …

– Ale miestami budovy odolali, – poznamenal som.

– V podstate pyramídy a steny starobylých budov. Ale časom sa ocitli pod lesom. Viditeľné sú len pyramídy, aj keď nie celkom. V lese je všetko ukryté. Bez neho by to bolo oveľa jednoduchšie. Je dobré, že taiga je tu z bledozeleného ihličnatého smrekovca. U vás v západnej Sibíri ho máte málo. Tam sú hlavne sibírske cédre a jedle. Rozumieš, v takomto lese nie je vidieť takmer nič. Môžeš ísť blízko hradieb alebo valov a nezistíš čo to je. Ak sa rozhodneš zaoberať hľadaním pravlasti Sumerov, nezabudni na to. Nespoliehaj sa iba na seba, pýtaj sa viac miestneho obyvateľstva. Ukážu ti valy, pyramídy a mohyly.

– To akože na celej západosibírskej planine stoja pyramídy? – Zostal som prekvapený.

– Prečo nie? Sú ich stovky. Treba iba otvoriť oči.

Po krátkom rozhovore sme sa pustili do práce. Najprv sme ťahali suché drevo a až do večera ho pílili na úhľadne polená. A už v noci ho uložili medzi stany.

Jelene bežali ráno svižne. Po jednodňovom oddychu bežali bez poháňania.

– Ešte pár dní a budeme na mieste! – pozerajúc na mňa povedal Svetozár.

– Ale hovoril si o dvoch týždňoch cestovania? – Pripomenul som.

– Chcel som, aby si pobudol v mojom dome. Potom som sa rozhodol, že to urobíme všetci traja.

– Koho tým myslíš? – Opýtal som sa ho.

– Nášho dedka, koho ešte? Starý muž je už dlho sám. Spoločnosť mu neublíži.

– Ale ako sa sem dostane? – Skutočne lieta v stupe?

– Priletí! – Svetozár sa na mňa záhadne pozrel. – Čoskoro ho uvidíme.

Posledné slová volchva ma zmiatli. A dal som si slovo, že sa ničomu nebudem čudovať a začal som zaostrovať na reťazec malých hôr zarastených lesmi, ktoré sa k nám približovali.

Už aby to bolo! – Pomyslel som si. – Celú cestu samé hádanky. Buď zničené mestá ležiace pod zemou, alebo obrovské zarastené lesom chrámy a pyramídy. A teraz podzemie! Práve ma vezú k jednému z vchodov do sveta tajomstva a hrôzy.“

– Ako to chápem, chceš mi ukázať prvú úroveň tvojho podzemného kráľovstva? – spýtal som sa Svetozára, ktorý sedel predo mnou.

– Ver mi, vôbec nie je strašidelný! – obrátil sa ku mne volchv.

– Aha? Ukazuje sa, že čítaš myšlienky iných ľudí!

– Čo keď z teba tryskajú fontánou? – zasmial sa volchv. – Ty vieš, ako sa brániť! Prečo nepoužívať získané vedomosti?

– Pred ľuďmi, ako si ty, nemám túžbu.

– Potom nevrč, keď nie je po tvojom!

– Áno, to len kvôli poriadku. Moja otázka znie: prečo sme šli tak ďaleko? Naozaj nie sú bližšie vstupy do podzemia?

– Prešli sme ich viac ako desať!

– Potom ti nerozumiem.

– Nepotrebujeme len podzemie. Potrebujeme na jedno tajné miesto. Špeciálne pre teba, rozumieš?

– Nie celkom!

– Keď prídeme, pochopíš to! Už nezostalo veľa. Zajtra tam budeme. Áno, dnes budeme musieť stráviť noc pri ohni pod holým nebom, tu už neexistujú žiadne hotely.

– Toho sa nebojím. – Zvyčajná vec.

– Viem! Viem! – zasmial sa volchv. – Na organizovanie bivaku pri ohni si odborník. O hodinu nájdeme miesto pre tábor. Vidíš, kde je slnko? Keď sa ponorí za horu, okamžite stemnie, aj keď čas večera je stále ďaleko.

Organizovanie tábora nám trvalo asi dve hodiny. Keďže sme stan nezobrali, bolo rozhodnuté spať pod nebom. Okrem toho, obaja sme mali vynikajúce oblečenie. Preto sme sa nebáli mrazu. Po dokončení všetkých príprav prišiel večer. A keď sme sa usadili na vetvách cédrového matracu, čakali sme, kým sa na ohni neuvarí čaj.“

Z knihy Georgija Sidorova: https://www.rinok.sk/Siyaniye-vyshnikh-Bogov-i-krameshniki-d608.htm

Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info

Páčilo sa? Zdieľajte:

Ďalšie články z tejto kategórie