Chalúpka Baby Jagy na stračej nôžke z rozprávok bola v živote starých Slovanov realitou. Ako je známe, v dávnej minulosti Slovania nepochovávali mŕtvych do zeme, ale telo spálili na rituálnom ohni a popol po kremácii umiestňovali do pohrebných domčekov, ktoré stáli na pevných drevených koloch. Pohrebné domčeky boli akousi rodinnou hrobkou umiestnenou na vzdialenom mieste od bydliska.
Arabský diplomat Ibn-Fadlan v roku 922 zaznamenal reč ruského obchodníka počas kremácie krajana: „Vy, Arabi, ste hlúpi! Beriete toho najmilovanejšieho a najváženejšieho človeka z vás a hodíte ho do zeme, kde ho zjedia červy… A my ho spálime za okamih, takže on vstúpi do raja okamžite.“
V rozprávke nemá chalúpka okná a naozaj, stavby pre mŕtvych sa stavali bez okien. Vchod do pohrebného domčeka bol zo strany lesa, ktorý symbolizoval iný svet. V staroveku sa les často spája so smrťou. V roku 1934 sa v Jaroslavskej oblasti pri vykopávkach pevnosti Bereznjaki našla takáto stavba. Niekedy to bol malý zrubový domček, v ktorom sa našli spálené pozostatky 5 – 6 ľudí, mužov, žien a detí.
V roku 1966 bol nájdený pohrebný dom pod Moskvou neďaleko Zvenigoroda pri vykopávkach starobylého sídla v blízkosti Savvino – Storoževského kláštora. V pohrebnom dome boli nájdené pozostatky minimálne 24 spálených tiel a rovnako ako pri predchádzajúcom náleze sa našli šperky a iné ozdobné fragmenty. V niekoľkých prípadoch bol popol umiestnený v nádobách – urnách. Niektoré urny boli opálené z jednej strany, možno boli počas pohrebného obradu v blízkosti pohrebného ohňa.
V jednej z dvoch zachovaných povestí „O počiatku Moskvy“ sa hovorí o tom, že jeden zo šľachticov sa pri úteku pred synmi bojara Kučki schoval „v zrube“, kde bol pochovaný „nejaký mŕtvy človek“. Zaujímavé je, že niektoré pozostatky pohrebného obradu v pohrebných domoch, sa zachovali do pomerne nedávnej doby. Nad hrobmi ľudí pochovaných do zeme sa stavali malé domčeky. U Slovanov bolo zvykom až do 19. storočia na hroboch mŕtvych stavať takzvané „stĺpy“, to znamená pozostatky pohrebných domčekov. Obrad pochovania mŕtveho v hrobe, na ktorom nasypali násyp – mohylu, sa časom premenil na zvyk postaviť na hrobe malý zrub – príbytok duše zosnulého predka.
Naši dávni predkovia verili, že spálením tela zosnulého sa podstata – duša uvoľní od fyzického tela a života oveľa rýchlejšie, ako pri z dnešného pohľadu klasickom pochovaní do zeme.
Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info