Kategórie

Naši partneri

Flag Counter

O globálnom význame Sibíri z ekologického hľadiska

Existuje bohatstvo, ktorým sa Sibír štedro delí so zvyškom planéty. Nakoniec záleží na nej, aký vzduch budeme dýchať v Európe, aká úroda bude v Číne a ako sa bude meniť klíma na Zemi.

Sibír bola pre život na planéte vždy veľmi dôležitá a jej úloha v ochrane ekológie v poslednom čase rastie. Môže však ona zabrzdiť globálne otepľovanie a dať ľudstvu šancu zachovať súčasnú civilizáciu? Rozpráva o tom známy sibírsky vedec, doktor biologických vied, Nikolaj Laščinskij.

Nikolaj Nikolaevič Laščinskij, doktor biologických vied, vedecký pracovník výskumného laboratória pre geosystémy Centrálnej sibírskej botanickej záhrady Ruskej akadémie vied. Narodil sa v roku 1960 v Novosibirsku, promoval na Fakulte biológie a pôd Univerzity v Tomske. Laščinskij je autorom 146 vedeckých prác a je jedným zo spoluautorov novej učebnice botaniky pre stredné školy. Prednášal na univerzitách v USA, Nemecku, Švajčiarsku, Rakúsku, Francúzsku, Českej republike, Austrálii. V súčasnosti sa venuje výskumným činnostiam v rámci medzinárodného projektu CryoCarb zameraného na štúdium arktických ekosystémov na Sibíri.

– Úprimne povedané, táto definícia sa mi nepáči – „ekologický donor“. Príliš jasne v nej znie spotrebiteľský postoj. Vo všeobecnosti vnímame Sibír predovšetkým ako „špajzu“, odkiaľ je možné čerpať zdroje. Ale planetárna úloha Sibíri je skutočne obrovská. Toto je možno posledný relatívne čistý a stále ešte človekom neovládaný kus pevniny. Určite najväčší – ani amazonská džungľa, ani lesy severnej Kanady, nemožno porovnávať so Sibírou.

Zvyčajne hovoria, že Sibírska tajga je pľúcami Zeme.

– Je to pravda, ale nie kompletná. Nezabudnite, že Sibír spí pol roka. Listnaté stromy opadajú a ihličnany pri nízkych teplotách produkujú príliš málo kyslíka. V lete skutočne pokrývame náklady väčšiny zemegule. A v zime sa musíme spoliehať hlavne na dažďové pralesy.

To znamená, že Sibír a trópy „pracujú“ na smeny?

– Ukazuje sa, že áno. Ale kyslík v skutočnosti nie je najdôležitejšou vecou. Málokto vie, že Sibír v euroázijskom meradle funguje ako obrovský filter. Západné vetry, ktoré v našich zemepisných šírkach neustále fúkajú, prinášajú so sebou nielen vlhkosť Atlantiku, ale aj všetok prach, všetku chémiu a všetok odpad z európskych krajín. Tento odpad sa ukladá na obrovskom území – od Uralu po Jakutsko – a sibírska tajga to všetko prijíma, absorbuje a trávi. Okrem toho, ľadovce Altaja zhromažďujú najviac „importovaného“ odpadu. A potom tento „import“ spolu s potokmi a riekami steká dolu.

– Takže vysokohorské rieky Altaja nie sú až také čisté?

– Bohužiaľ, nie. Už pri samotnom zdroji majú vysokú úroveň znečistenia. Ale pozrite sa, čo sa deje ďalej. V centre Sibíri sa nachádzajú najväčšie močiare na svete. Nikde inde na planéte také nie sú. Vo vedomí ľudí sú močiare – ako niečo bažinaté, lepkavé, páchnuce, so žabami a komármi. V skutočnosti je to ale skutočný dar prírody pre človeka. Nie iba tak v čase perestrojky Nemci rokovali o kúpe našich rašelinísk – svoje si už vydolovali do dna. Našťastie sa ich podarilo ubrániť.

Neviete si predstaviť, aký je to úžasný pohľad – severné sibírske močiare. Keď som sa tam prvýkrát dostal, bol to začiatok jesene a moje oči sa len rozšírili. Mach pod nohami všetkých farieb a odtieňov – červený, žltý, ružový, fialový. A obrovské množstvo plodov. Brusnice, čučoriedky, kľukva – zdá sa, že tu je možné nakŕmiť celý svet. Ak by sa to všetko zbieralo, neexistoval by žiaden nedostatok vitamínov.

Ale nejde o to. Pre nás a pre celý svet je najdôležitejšie, aby naše severné močiare filtrovali všetok atlantický odpad. Sibír je rovné územie, rieky tu tečú pomaly, pôdy sú bažinaté a počas dlhej cesty, ktorou prechádza vlhkosť, pohybujúc sa od juhu na sever, sa všetky toxické nečistoty usadia v hustej vrstve močiarnej organiky. Výsledkom je, že do oceánov vstupuje úplne čistá voda.

Ako vidíte, Sibír skutočne vykonáva ekologické funkcie planetárnej úrovne – dodáva kyslík, čistí vodu, zbavuje atmosféru škodlivých emisií od našich západných susedov.

– Ukazuje sa, že celá Európa je našim klientom?

– Správne. V tomto zmysle musí svetové spoločenstvo pochopiť, že ak sa zrazu rozhodneme dôkladne zapojiť do rozvoja Sibíri a postaviť tu niekoľko megapolisov, bude to rana pre celé ľudstvo.

– To znamená, že sa na Zemi bude ťažšie dýchať?

– V podstate áno. A všetkým. Mimochodom, musím upresniť. Hneď na začiatku som povedal, že Sibír je stále divoká a neobývaná krajina. V skutočnosti to tak zďaleka nie je. Od rozvoja a vyrabovania ju stále chráni odľahlosť a nedostatok ciest. Ale akonáhle sa objavia cesty, okolo nich sa začne rýchla výstavba, odlesňovanie, ťažba prírodných zdrojov…

Z nejakého dôvodu je veľa ľudí stále presvedčených, že Sibír to sú nekonečné lesy, ktoré je možné bez ohľadu ťažiť a nič sa nebude diať. V skutočnosti už nezostáva tak veľa skutočnej panenskej tajgy. Určitým spôsobom som sa podieľal na kompilácii Atlasu nenarušených lesov Ruska. Pozreli sme sa na to, čo sme vytvorili a sami sme sa naľakali. Áno, oblasť zabraná lesmi je pomerne veľká. Ale lesov, ktorých sa sekera človeka nedotkla, zostalo len päť percent. A teraz si predstavte: borovica žije štyristo rokov, smrekovec – osemsto. Ak dnes vyrúbeme plochu nedotknutého smrekovcového lesa, porastie osem storočí. A celý ekosystém sa bude môcť úplne zotaviť až po troch generáciách. To znamená, že po dvoch a pol tisíc rokoch …

– To znamená nikdy?

– Nikdy, pretože v priebehu dvadsiatich piatich storočí sa na Zemi zmení klíma a niekoľko civilizácií, takže planéta bude mať úplne inú tvár. Naši severní susedia – Fíni – sa vyjadrili dosť cynicky. Povedali: naučíte sa milovať svoj les iba vtedy, keď ho celý zničíte. Samotní Fíni, mimochodom, nemajú viac ako jedno a pol percenta prírodného lesa, zvyšok sú „zelené výsadby“.

– Zdá sa, že Európanov prišla draho súčasná vysoká environmentálna informovanosť.

– Naozaj nechceme ísť rovnakou cestou. Mali by sme sa poučiť zo skúseností niekoho iného – aby sme nestúpili na tie isté hrable. Ale, bohužiaľ, už sme nenávratne veľa stratili – to, čo sme ani nemali čas pochopiť, ale podarilo sa nám to zničiť …

Niekedy sa tieto drámy dejú priamo pred našimi očami, len si to nevšimneme. Pamätáte si, že bola doba osvojenia celiny? Po Ukrajine Sibír má najväčšie rezervy černozeme. Osvojovatelia celiny sa stretli s nekonečnými stepami, medzi ktorými tu a tam bolo vidieť malé brezové medze a háje. Táto breza nepredstavovala žiadnu hodnotu, iba zavadzala traktorom a kombajnom, a tak bola jednoducho vyrezaná na palivové drevo a celá step bola rovnomerne rozoraná.

A potom prišiel suchý rok. Ak predtým brezové háje vykonávali úlohu vetrolamov, teraz vetru nič nebránilo. Zrýchlil sa, zmenil sa na skutočnú prachovú búrku a černozem, pre ktorú sa to všetko začalo, stúpla do vzduchu a odletela na sever.

– Skúsenosť naozaj smutná.

– Počkajte, príbeh ešte neskončil. Černozem odletela do oblasti Tomska a tam sa usadila v močiaroch. Miestne machy, zvyknuté na chudobnú bažinovú stravu, zrazu dostali „tučné“ jedlo a začali divoko rásť. Zdá sa, že je všetko v poriadku, ale prišlo prvé sucho – a tieto rýchlo vyrastené vrstvy machu vyschli, pokryli sa trhlinami, kyslík prenikol do trhlín a všetko skončilo tým, že rašeliniská sa zapálili. Oblasť Tomska pokrylo dymom.

A aký je výsledok? Spálili sme tisícročné zásoby drahej rašeliny, získali sme obrovské environmentálne problémy v celom regióne, výrazne sme znížili úrodnosť sibírskych území a stratili potenciálne úrody. Iba kvôli skutočnosti, že sme neuchránili malé brezové hájiky, ktoré, ako sa zdalo, boli bezcenné. Povieš si, breza! Čo je na nej také zvláštne? Sekvojové lesy – to už áno! Každý chápe, že musia byť chránené. A breza u nás rastie na každom kroku, kto ju potrebuje …

V tejto súvislosti si spomínam na jeden prípad. Pred nejakým časom sme začali s vedeckými exkurziami študentov a profesorov európskych univerzít po Sibíri. Chceli sme im ukázať, že máme niečo úžasné a zaujímavé. A tak ideme v autobuse, zastavujeme kvôli fyziologickej potrebe, ľudia miznú v najbližšom brezovom háji. Prešlo päť minút, desať – nikto nikde. Začíname sa obávať, že sa niečo stalo. Idem a vidím: moji exkursanti stoja na mýtine s vydutými očami. „Počkaj,“ hovoria, „nevyrušuj, ty nechápeš, aké je to krásne – biely les.“

– Európski profesori nikdy nevideli brezy?

– Ale toto nie sú len obyčajné brezy – náletová drevina, ktorá rastie ako prvá na miestach rúbanísk a požiarov. Sú to starodávne rodné brezy, ktoré tu stoja tisícročia. Nikde inde na planéte také nie sú, iba tu v západnej Sibíri.

Vo všeobecnosti musím povedať, že si často ani nevieme predstaviť, aké bohatstvo máme. A nielen bežní ľudia, ale aj vedecká komunita. Napríklad iba nedávno sa ukázalo, že zo všetkých severných lesov na planéte je v našej sibírskej tajge najväčšia rôznorodosť rastlín. Až 120 – 150 druhov na sto metrov štvorcových! Ani Európa, ani Amerika, ani Ďaleký východ sa s nami nemôžu porovnávať. Pre vedcov bol tento objav skutočným šokom.

– Naozaj ste o tom predtým nevedeli?

– Skutočne nie! A keď podrobne spočítali naše machy a lišajníky, dostali ďalšie ohromujúce číslo – viac ako sto rôznych druhov na ploche desať krát desať metrov. A koľko rastlín ešte nie je ani objavených!

– Prekvapivé, vždy sa mi zdalo, že sibírska príroda už bola kompletne preštudovaná. Aké prekvapenia môžu čakať na vedcov, pokiaľ nie sú v divočine Afriky…

– Toto je rozšírená mylná predstava. Sibír je stále plná tajomstiev. Či však dokážeme toto všetko zachrániť, zostáva veľkou otázkou.

V oblasti bohatej na ropu a plyn severne od západnej Sibíri sa nachádza taká nížina – Surgutské Polesie. Sú tam piesočné pôdy a permafrost. Zmrazená vrstva udržuje piesok monolitický. Ale potom prišli ľudia, vyrezali les, odstránili mach a lišajníky, vyvŕtali prieskumný vrt, pomotali sa, nič nenašli a odišli. Zostala holá plocha pôdy. Slnko plochu zahrialo, permafrost šiel hlbšie, piesok vyschol. Čo sa s ním stane, keď sa zdvihne vietor? A ak takých vrtov bolo veľké množstvo?

Teraz sme získali na našom severe skutočné umelé púšte. Veľmi krásne. Piesočné duny sa tiahnu kilometre. Pohybujú sa, zasypávajú les, cesty, dediny…

A to nebolo možné vopred predpokladať tieto následky?

– Prečo, určite bolo možné. Ale ich nechcú predpokladať. Najmä pokiaľ ide o veľké peniaze. Ekológia je nepríjemná vec, hovorí nepríjemné veci, vyžaduje investície a nesľubuje žiadny zisk. Práve teraz píšu veľa o tom, že západnej Sibíri hrozilo vážne zemetrasenie. Nie, nie prírodnej, ale technogenickej povahy. Posúďte sami – vykopali hromadu dier v zemi, odtiaľ vyčerpali ropu a výsledkom boli obrovské podzemné dutiny.

Ak sa tieto dutiny raz zrútia, seizmická vlna bude putovať cez obrovské územie. Kedy sa to môže stať – zajtra, o rok alebo o desať rokov – nikto nepovie, neexistovali precedensy. Ale pre kataklyzmu je všetko pripravené. Ako vidíte, nebezpečenstvo je známe už vopred – snaží sa mu niekto zabrániť?

– Jednoducho ľudia dúfajú, že na ich storočie je toho, ako sa hovorí, dosť a ak sa zatiaľ nič nestalo, možno to ešte vydrží. V prípade environmentálnych hrozieb je to vždy tak. Napríklad, každý vie o globálnom otepľovaní a nebezpečenstvách skleníkového efektu. Ale situácia sa nemení..

– Globálne otepľovanie je tiež veľmi zaujímavou témou. A musím povedať, že Sibír tu opäť stojí v prvých rolách. Keď už hovoríme o jej planetárnom význame, obišli sme jeden dôležitý bod – Sibír ako regulátor klímy na Zemi. Lesné ekosystémy majú vo všeobecnosti obrovský klimatický vplyv a čo môžeme povedať o takom obrovskom lese, ako je napríklad Sibírska tajga! Určuje podmienky teploty a vlhkosti, silu a smer vetra. Ak by naša tajga náhle zmizla, bolo by desivé predstaviť si, aké kataklyzmy by šokovali celú Euráziu.

A samozrejme, ani jeden kus pevniny alebo svetových oceánov neabsorbuje toľko uhlíka ako Sibír. Bolo dokonca zverejnené číslo – 180 miliónov ton ročne, a myslím si, že to nie je prehnané. Ak dnes niečo brzdí globálne otepľovanie, je to naša sibírska tajga a naše sibírske močiare.

– Takže globálna zmena klímy je koniec koncov realitou?

– Samozrejme, a už v nej žijeme. Jedinou otázkou je, ako rýchlo to bude prebiehať a aká bude úloha ľudstva. Ak sú zmeny dostatočne pomalé a postupné, príroda bude mať čas sa prispôsobiť, nájsť nejaké kompenzačné mechanizmy a viac-menej udržiavať rovnováhu. Ak však samotný človek začne globálne otepľovanie zrýchľovať, môže to pre neho skončiť veľmi zle.

Ale akákoľvek minca má dve strany. Povedali sme, že Sibír je naša spása. A teraz hovorím, že Sibír je aj časovaná bomba. Môže buchnúť, až sa celý svet zachveje. Ak hlúpo a nedbanlivo zapálime šnúru.

Ešte v dvadsiatom storočí Japonci pri skríningu planéty nečakane zaznamenali veľké emisie metánu v oblasti Západnej Sibírskej nížiny. A mimochodom, toto je skleníkový plyn. Spočiatku mali podozrenie, že tam bola skrytá nejaká zložitá produkcia. Ukázalo sa, že nič také nie je, ale za všetko môžu Sibírske močiare. Sú to oni, ktoré emitujú metán – produkt rozkladu.

Ukazuje sa, že močiare pracujú v dvoch smeroch naraz – proti skleníkovému efektu a v jeho prospech. Zatiaľ je bilancia pozitívna, oxidu uhličitého sa však absorbuje dvakrát až trikrát viac, ako sa uvoľňuje metánu. V každom okamihu však môžeme túto rovnováhu narušiť neopatrným zásahom.

Teraz zoberme tundru. Každý vie, že v Arktíde je nedostatok pôdy, vrchná vrstva čiernej organickej hmoty nie je väčšia ako centimeter a žijú v nej iba trpasličie rastliny. Ale v lete, keď sa zem mierne roztopí, táto arktická „čierna pôda“ pomaly steká dolu a tam znova v hĺbke zamrzne. Ako v mrazničke.

Toto sa deje už tisíce rokov a teraz sú zásoby organických látok vo vnútri permafrostu takmer štyridsaťkrát väčšie ako na zemskom povrchu. Teraz si predstavte, čo sa stane, ak sa permafrost zahreje. Mikróby ožijú a začnú fungovať, storočné staré organické látky začnú oxidovať a do atmosféry sa uvoľní obrovské množstvo skleníkových plynov.

Navyše, čím viac plynov, tým teplejšie. A tým silnejšie sa permafrost v dôsledku toho zahrieva. To znamená, že tento proces sa zrýchli do nekonečna.

– Ale toto je pravdepodobne stále hypotetický problém, z kategórie hororových príbehov, s ktorými prichádzajú ekológovia strašiť bežných ľudí?

– A tu sa mýlite. Ak sa rozbehneme aktívne skúmať Arktídu, vŕtať vrty, stavať mestá a cesty alebo nedajboh otáčať sibírske rieky, to znamená, že podnikneme kroky, ktoré vedú k zvýšeniu teploty pôdy – okamžite rozbehneme tento proces.

To isté sa dá povedať o močiaroch: začnite ich odčerpávať, spaľovať alebo spracovávať – a to povedie k obrovským emisiám metánu. A to znamená urýchlenie globálnych klimatických zmien, ktoré ovplyvnia celú planétu. Sibír je veľmi citlivý región, ktorý bude ako prvý reagovať na všetky tieto hroziace zmeny, a to najvýraznejšie a najbolestivejšie pre ľudí.

– V tomto prípade by nám mal svet pomáhať, aby sme ochránili Sibír a čo najmenej rozvíjali jej územia. Inak budú všetci strádať.

– Veľmi správna myšlienka. Obávam sa, že až príde na svetovú komunitu, bude príliš neskoro. Dôsledky zmeny klímy, samozrejme, pre planétu nepredstavujú osobitnú hrozbu, to nie je nová vec. Čo sa týka ľudskej civilizácie, môžu byť veľmi smutné, zvýšenie hladiny svetového oceánu hrozí záplavami pobrežných oblastí. Ale práve tam je najviac miest postavených. Už teraz musíme premýšľať o tom, kam chudobné obyvateľstvo unikne v prípade nebezpečenstva. Kde je ten Ararat. Svet sa bude meniť najviac nepredvídateľným spôsobom. Existuje niekoľko scenárov vývoja klimatických udalostí. Ak sa im dá veriť, tak na niektorých miestach sa začnú katastrofické suchá a suché vetry, na iných, naopak, anomálne mrazy a zimy. A tu nie je žiadny paradox. Nedávno zasiahla Európu neobvykle chladná zima. Kupodivu sa to stalo aj v dôsledku globálneho otepľovania. Iba teplý Golf Stream mierne zmenil svoj smer, odvrátil sa od kontinentu a Európa dostala klímu, na ktorú v tejto zemepisnej šírke nebola zvyknutá.

– A čo sa stane so Sibírou?

Sibír z globálneho otepľovania iba získa. Permafrost ustúpi, klíma bude miernejšia, životné podmienky sa zlepšia, poľnohospodárstvo a rozvoj Arktídy bude oveľa pohodlnejší ako teraz. Aspoň väčšina scenárov sľubuje presne toto zosúladenie a to, ako to bude, možno nie vo veľmi vzdialenej budúcnosti, uvidíme ešte sami.

Posledné dve desaťročia na Zemi boli najteplejšími za posledné štyri storočia a leto 2015 zlomilo teplotný rekord v rámci celej histórie meteorologických pozorovaní. Globálne otepľovanie zasahuje celú planétu. Arktický ľad, ktorý už stratil 15 % svojho objemu, sa topí na severe a púštna oblasť rastie na juhu. Vedci odhadujú, že do roku 2080 budú dve miliardy ľudí na planéte trpieť vážnym nedostatkom vody a šesťsto miliónov bude na pokraji hladovania. To by nás však nemalo prekvapiť. Ľudská civilizácia zničila dve tretiny svetových lesov až v poslednom polstoročí. A vzduch, ktorý dýchame, obsahuje o 40 % viac oxidu uhličitého ako pred dvesto rokmi. Odhaduje sa, že do dnešného dňa sa už vyčerpalo 30 % všetkých zdrojov planéty.

Článok z časopisu „Neznáma Sibír“ č.13.

Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info

Páčilo sa? Zdieľajte:

Ďalšie články z tejto kategórie