Ak sa práve nachádzate na nejakom odľahlom mieste na americkom západe – napríklad v Yellowstone, v púšti v Utahu alebo v oregonskom lese – dýchate čerstvý vzduch – spolu s mikroplastmi. Podľa nového vedeckého modelu nad západom USA lieta 1 100 ton mikroplastov. Tieto fragmenty padajú priamo z oblohy a znečisťujú všetky kúty Severnej Ameriky – a celý svet.
Odkiaľ to všetko však pochádza? Možno z najbližších miest – z Denveru alebo Salt Lake City? Nový model publikovaný v časopise Proceedings of the National Academy of Sciences ukazuje, že 84 % mikroplastov lietajúcich nad americkým západom vôbec nepochádza z veľkých miest. Ďalších 11 % mohlo prletieť zo zámoria. Vedci, ktorí model vytvorili, sa domnievajú, že mikroplastové častice môžu zostať vo vzduchu až jeden týždeň a to im stačí na prechod cez kontinent alebo oceán.
Mikroplasty – častice menšie ako 5 mm – pochádzajú z rôznych zdrojov. Môžu to byť rozložené plastové tašky a fľaše, ktoré zostali v okolitom prostredí. Vaša práčka je tiež veľmi veľkým zdrojom. Počas prania syntetických vecí sa uvoľňujú malé čiastočky, ktoré sa potom dostávajú do úpravne vody. Stroje tieto vlákna filtrujú a posielajú ich do „kalu“, domového odpadu, z ktorého sa potom stane napríklad poľnohospodárske hnojivo. Takto sa plast dostane do pôdy. Odpad, ktorý sa nedal filtrovať, sa vypúšťa do mora spolu s odpadovou vodou. Deje sa tak už desaťročia a keďže plast je drvený, ale nikdy nikde skutočne nezmizol, jeho množstvo v oceáne sa zvyšuje.
Nová štúdia dokonca ukazuje, že v súčasnosti sa z oceánu na breh dostane viac plastu ako z brehu do oceánu. Inými slovami, v oceáne sa nahromadilo toľko plastu, že Zem je teraz jeho čistým dovozcom. „Táto situácia podčiarkuje úlohu dedičstva znečisťujúcich látok,“ hovorí Janice Braney, výskumná pracovníčka v oblasti životného prostredia na univerzite v Utahu, ktorá je spoluautorkou vyššie uvedeného vedeckého modelu. „Množstvo mikroplastov v súčasnosti v oceáne je obrovské v porovnaní s tým, čo ľudstvo každý rok vyprodukuje.“
Mikroplasty sa nielen vymyjú na breh vlnami. Keď vlna zasiahne pobrežie, vietor zdvihne do vzduchu nielen kvapky vody, ale aj soľ, organické látky a mikroplasty. „Potom sa voda odparí a aerosóly zostanú s nami,“ vysvetľuje Natalie Mahovald, výskumníčka z Cornell University, ktorá je spoluautorkou modelu. „Samozrejme, vždy sme vedeli, že morská soľ sa vyplavuje na breh,“ dodáva Mahovald. „Lenže minulý rok iná skupina vedcov ukázala, že morský vietor so sebou prináša mikroplasty.“
Mahowald a Branney sa tentokrát postavili proti väčšiemu problému a pomocou atmosférických modelov sa rozhodli zistiť, kam až môžu mikroplasty, ktoré sa dostali do vzduchu z morskej vody, odletieť. Zároveň študovali ďalšie zdroje plastového znečistenia ovzdušia: cesty, mestá a poľnohospodárske polia. Napríklad sa dozvedeli, koľko prachu vychádza z polí a koľko plastu môže byť v tomto prachu.
Vedci potom spojili atmosférický model s informáciami z reálneho sveta. Branney použila vzorky vzduchu z rôznych častí amerického západu a kedykoľvek vedela, koľko častíc plastu spadlo z oblohy. Mahovald zároveň získala informácie o atmosférických a klimatických podmienkach – vďaka tomu vedci vedeli, odkiaľ spadnutý plast pochádza.
Zistili, že iba 5 % plastov pochádza z poľnohospodárskej pôdy a iba 0,4 % z miest. „Skúste sa kohokoľvek opýtať, odkiaľ si myslia, že pochádzajú plasty a povedia, že pochádzajú z veľkých miest,“ hovorí Branney. „Ukazuje sa, že hlavným zdrojom plastov sú cesty, ktoré vedú von z miest.“
Keď jazdí auto po ceste, z pneumatík sa uvoľňujú najmenšie častice – ide o normálny proces opotrebovania. Materiál týchto zŕn je nielen prírodný, ale ide zväčša o syntetický kaučuk a veľa ďalších chemikálií. Častice pneumatík sú tiež technicky mikroplast a vo vzorkách je ich veľa. Štúdia z roku 2019 odhaduje, že do zálivu San Francisco sa každý rok splaví 7 biliónov kusov mikroplastov, väčšinou častíc pneumatík.
V mestách je skutočne veľa odpadu: na cestách sú rovnaké kúsky pneumatík a jednoducho sa rozkladajúci domáci odpad. Ale tento odpad nelieta vysoko do atmosféry. Branney a Mahovald predpokladajú, že to má dva dôvody: po prvé, budovy blokujú vietor a bránia mu v hromadení odpadu, a po druhé, v mestách ľudia jazdia pomalšie, čo znamená, že na cestách nezostáva toľko častíc pneumatík. Ale na diaľnici má vietor voľný priestor. Mahovald navyše hovorí: „Autá idú rýchlosťou 90 km/h, čo je veľa energie. Z tohto dôvodu sa mikroplasty uvoľňujú do atmosféry.“
Prečo si však vedci tak komplikovali prácu, keď mohli skontrolovať, aký druh častíc sa dostal do ich filtrov, a na základe toho určiť, odkiaľ pochádzali? Problém však je, že častice mikroplastov boli v prostredí tak dlho, že sa svojimi vlastnosťami prakticky zlúčili s ním do jedného, homogenizovali. Vo vzduchu, na zemi a vo vode je toľko častíc oblečenia, fliaš a obalov, že je veľmi ťažké určiť, odkiaľ pochádzajú.
„Nie je to len ťažké, ale takmer nemožné,“ dodáva výskumník v oblasti mikroplastov Deony Allen z univerzity v Strathclyde, ktorý bol minulý rok spoluautorom štúdie o prítomnosti mikroplastov v morskom vánku. „V modeli si môžete urobiť predstavu, odkiaľ častice pochádzajú, ale iba na základe chemickej stopy nájdeného kusu sa to nedá urobiť. Možno iba z nájdeného kusu gumy je zrejmé, že býval súčasťou pneumatiky, „ale všetko ostatné sa mohlo dostať odkiaľkoľvek“.
Preto sú atmosférické modely dôležité pre pochopenie pohybu mikroplastov. Veda sa nimi začína iba zaoberať – doteraz bolo publikovaných iba asi 20 štúdií. Vedci potrebujú oveľa viac informácií, aby zistili, koľko plastu padá z oblohy. Táto štúdia sa zamerala na americký západ a v ďalších oblastiach sa môže pôvod a distribúcia mikroplastov líšiť. Západné štáty sú trochu suché a to je dôvod, prečo je pre autá jednoduchšie uvoľniť mikroplasty do vzduchu, ako na vlhkom juhu. Napríklad v Európe sa na stavbu ciest používa plast. Je to ušľachtilý nápad, pokiaľ to ale neznamená, že s opotrebovaním týchto ciest sa do životného prostredia dostane viac plastového odpadu.
Vedci krok za krokom prichádzajú k pochopeniu toho, ako plastové častice cestujú po planéte. S najväčšou pravdepodobnosťou existujú hlavne v atmosfére. „Žijeme na guľi vo vnútri bubliny,“ hovorí Steve Allen, výskumník mikroplastov na univerzite v Strathclyde. „V bubline nie sú žiadne hranice ani rohy, a mikroplasty sa dostávajú do a z mora. Padajú na zem spolu s dažďom a potom opäť stúpajú do vzduchu, aby sa dostali na ďalší bod planéty. Akonáhle je plast v atmosfére, už ho nie je možné zastaviť.“
Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info