Svetlana de Rohan–Levašova: „O Kľúči Bohov hovorím so súhlasom pustovníkov, s ktorými som mala to šťastie sa dvakrát stretnúť v júni a auguste 2009 v Doline Mágov. Predtým sa o Kľúči Bohov nikdy nikde otvorene nehovorilo.
– Chcem ti niečo ukázať, Mária, – šepol potichu Radomír.
A strčil ruku za pazuchu a vytiahol … zázrak!
Jeho tenké dlhé prsty presvitali jasným pulzujúcim smaragdovým svetlom! .. Svetlo sa vylievalo čoraz viac, akoby bolo živé, a vypĺňalo temný nočný priestor … Radomír otvoril ruku – spočinul na nej úžasne krásny zelený krištáľ …
– Čo je to??? – akoby sa bála ho vystrašiť, ticho zašepkala Magdaléna.
– Kľúč Bohov – odpovedal Radomír pokojne. – Pozri, ukážem ti …
Kryštál bol materiálny. A zároveň skutočne magický. Bol vyrezaný z veľmi krásneho kameňa, ktorý sa podobal úžasne priehľadnému smaragdu. Ale Magdaléna mala pocit, že je to niečo oveľa komplikovanejšie ako jednoduchý drahokam, dokonca aj ten najčistejší. Mal tvar kosoštvorca a bol pretiahnutý, veľký ako Radomírova dlaň. Každá plocha kryštálu bola úplne pokrytá neznámymi runami, zjavne ešte staršími ako tie, ktoré poznala Magdaléna …
– O čom „hovorí“, moja radosť? .. A prečo mi tieto runy nie sú známe? Sú mierne odlišné od tých, ktoré nás naučili Volchvovia. A odkiaľ sa u teba vzal?!
– Na Zem ho kedysi priniesli naši múdri Predkovia, naši Bohovia, aby tu vytvorili Chrám večného poznania. – začal Radomír zamysleným pohľadom na kryštál. – Aby pomohol dôstojným deťom Zeme získať Svetlo a Pravdu. Bol to ON, ktorý zrodil kastu Volchvov, Vedúnov, Vedúnií, Dáriin a ostatných osvietencov na Zemi. A práve z neho čerpali svoje VEDOMOSTI a POROZUMENIE a vďaka nemu kedysi vytvorili Meteoru. Neskôr, keď odchádzali navždy, Bohovia nechali tento Chrám ľuďom s poručením, aby ho zachovali a chránili, akoby chránili samotnú Zem. A Kľúč od chrámu dali Volchvom, aby náhodou nepadol do rúk „temne zmýšľajúcich“, aby Zem nezanikla od ich zlých rúk. Takže odvtedy sa tento zázrak chráni po celé stáročia u Volchvov, a tí ho z času na čas odovzdajú dôstojnému človeku, aby náhodný „strážca“ nezradil príkaz a vieru, ktoré zanechali naši Bohovia.
– Je to skutočne Grál, Sever? .. – nemohla som odolať, spýtala som sa.
– Nie, Izidora. Grál nikdy nebol taký, aký je tento úžasný Múdry Kryštál. Je to tak, že ľudia „pripísali“ Radomírovi to, čo chcú … ako všetko ostatné, „cudzie“. Radomír, celý svoj dospelý život, bol strážcom Kľúča Bohov. Ale ľudia to, prirodzene, nemohli vedieť, a preto sa neupokojili. Najskôr hľadali Kalich údajne „patriaci“ Radomírovi. A niekedy nazývali Grálom jeho deti alebo samotnú Magdalénu. A to všetko sa dialo iba preto, že „praví veriaci“ skutočne chceli mať nejaký dôkaz pravdivosti toho, v čo veria … Niečo materiálne, niečo „sväté“, čoho by sa bolo možné dotknúť … (čo sa bohužiaľ, deje aj teraz, po mnohých stovkách rokov). „Temní“ pre nich vymysleli príbeh, ktorý bol v tom čase krásny, aby tak rozžiarili citlivé „veriace“ srdcia …
Ľudia, bohužiaľ, vždy potrebovali relikvie, Izidora a keby tam neboli, niekto by ich jednoducho vymyslel. Radomír nikdy nemal taký pohár, pretože nemal ani „poslednú večeru“ …, pri ktorej z nej údajne pil. Prorok Jošua mal pohár „poslednej večere“, ale nie Radomír.
A Jozef z Arimatie tam naozaj raz zhromaždil niekoľko kvapiek prorokovej krvi. Ale tento slávny „Kalich Grálu“ bol v skutočnosti iba najjednoduchším hlineným pohárom, z ktorého v tom čase zvyčajne pili všetci Židia, a ktorý sa potom už tak ľahko nedal nájsť. Zlatý alebo strieborný kalich, úplne pokrytý drahými kameňmi (ako to kňazi radi vykresľujú) nikdy v skutočnosti neexistoval ani za židovského proroka Jošuu, ani za Radomíra. Ale toto je už iná, aj keď zaujímavá história.
Nemáš veľa času, Izidora. A myslím si, že budeš chcieť vedieť niečo úplne iné, čo je tvojmu srdcu blízke, a to ti možno pomôže nájsť v sebe viac sily, aby si vydržala. No, a toto, príliš úzko „temnými silami“, zamotané klbko dvoch cudzích životov (Radomíra a Jošua), v každom prípade, tak skoro nemožno rozmotať. Ako som už povedal, na to nemáš dosť času. Prepáč …
Len som mu na to kývla, aby som neukázala, ako veľmi ma zaujíma celá táto skutočná, pravdivá História! .. A ako som len chcela vedieť, aj keď zomieram, všetko to neskutočné množstvo klamstiev, ktoré cirkev hodila na naše dôverčivé pozemské hlavy… Ale nechala som Severa, aby sa sám rozhodol, čo presne mi chce povedať. Bola to jeho slobodná vôľa – povedať alebo nepovedať mi to či ono. Už som mu bola neskutočne vďačná za jeho drahocenný čas a za jeho úprimnú túžbu oživiť naše smutné zostávajúce dni. Opäť sme sa ocitli v tmavej nočnej záhrade, a „odpočúvali“ sme posledné hodiny Radomíra a Magdalény …
– Kde sa nachádza tento Veľký Chrám, Radomír? – spýtala sa prekvapene Magdaléna.
– V úžasnej, vzdialenej krajine … Na samom „vrchole“ sveta … (myslí sa severný pól, bývalá krajina Hyperborea – Daaria), – zašepkal Radomír potichu, akoby šiel do nekonečne vzdialenej minulosti. – Stojí tam svätá hora, ktorú vytvoril človek a ktorú nemôže zničiť ani príroda, ani čas, ani ľudia. Pretože táto hora je večná … Toto je Chrám Večného Poznania. Chrám našich starých Bohov, Mária …
Kedysi dávno, veľmi dávno, iskril ich Kľúč – tento zelený krištáľ, na vrchole hory, ktorý chránil Zem, otváral duše a učil toho dôstojného. Ale teraz naši Bohovia odišli. A odvtedy sa Zem ponorila do temnoty, ktorú ešte nie je schopný zničiť samotný človek. Stále je v ňom príliš veľa závisti a hnevu. A lenivosti tiež …
– Ľudia musia pochopiť, Mária. – Po krátkom tichu Radomír povedal. – A práve Ty im pomôžeš! – A akoby si nevšimol jej protestné gesto, pokojne pokračoval. – Ty ich naučíš ZNALOSTI a POCHOPENIU. A dáš im skutočnú VIERU. Staneš sa ich Hviezdou ukazujúcou smer, nech by sa so mnou stalo čokoľvek. Sľúb mi to! .. Nemám nikoho iného, komu by som zveril to, čo som mal urobiť sám. Sľúb mi to, moja svetlá.
Radomír ju jemne vzal do dlaní, vnímavo pozrel do žiarivo modrých očí a … zrazu sa usmial … Koľko nekonečnej lásky zažiarilo v tých úžasných, známych očiach! .. A koľko najhlbšej bolesti v nich bolo … Vedel, aká je vystrašená a osamelá. Vedel, ako veľmi ho chcela zachrániť! A napriek tomu všetkému sa Radomír nemohol ubrániť úsmevu – aj v takom strašnom čase pre ňu, zostávala Magdaléna prekvapivo svetlá a ešte krajšia! .. Ako čistý prameň so životodarnou priehľadnou vodou …, pokračoval čo najpokojnejšie.
– Pozri, ukážem ti, ako sa tento starodávny Kľúč otvára …
Na Radomírovej otvorenej dlani plápolal smaragdový plameň … Každá najmenšia runa sa začala otvárať do celej vrstvy neznámych priestorov a rozširovala a otvárala milióny obrazov, ktoré plynulo prechádzali navzájom. Rástla a vírila sa úžasná priehľadná „štruktúra“, ktorá odhaľovala čoraz viac nových úrovní vedomostí, ktoré dnešný človek nikdy nevidel. Bolo to ohromujúce a nekonečné! .. A Magdaléna, ktorá nedokázala odtrhnúť oči od všetkého tohto kúzla, sa vrhla strmhlav do hĺbky neznáma, pričom každé vlákno jej duše zažívalo horiaci a spaľujúci smäd! ..
Vstrebala do seba múdrosť stáročí, cítila ako mocná vlna napĺňala každú jej bunku a prúdila cez ňu neznáma Starodávna Mágia! Znalosti Predkov zaplavili, boli skutočne obrovské – zo života najmenšieho hmyzu sa preniesli do života vesmírov, prúdili milióny rokov v živote mimozemských planét a opäť v mocnej lavíne sa vrátili na Zem …
Magdaléna otvorila oči dokorán a počúvala úžasné Poznanie Starovekého sveta … Jej ľahké telo bez pozemských „pút“ sa kúpalo ako zrnko piesku v oceáne vzdialených hviezd a užívalo si vznešenosť a ticho univerzálneho pokoja. …
……………………….
– Už tisíce rokov sa ľudia snažia nájsť Kľúč Bohov. Len nikto nevie, ako skutočne vyzerá. A nevedia ani jeho zmysel, “pokračoval Radomír oveľa mäkšie. – O ňom sa šíria tie najneuveriteľnejšie legendy, niektoré sú veľmi pekné, iné takmer šialené.
– Zjavne zafungovala u niekoho kedysi rodová pamäť a človek si spomenul – kedysi bolo niečo nevýslovne veľké, darované Bohmi. Ale nemôžem pochopiť ČO … Takže „hľadači“ kráčajú z neznámeho dôvodu už celé stáročia a krúžia v kruhoch. Ako keby im niekto prikázal: „choď tam – neviem kam, prines to – neviem čo“ … Vedia iba to, že sa v ňom skrýva veľká sila, nevídané poznanie. Rozumný sa naháňajú za vedomosťami a „temní“, ako vždy, sa ho snažia nájsť, aby vládli ostatným … Myslím si, že toto je najtajomnejšia a (každému svojím spôsobom) najžiadanejšia relikvia, aká kedy existovala na Zemi. Teraz bude všetko závisieť iba od teba, moja svetlá. Ak tu nebudem, za nič ho nestrať! Sľúb mi to …
Magdaléna opäť prikývla. Pochopila, že to je obeť, ktorú od nej prosil Radomír. A ona mu to sľúbila … Sľúbila, že uchová úžasný Kľúč Bohov za cenu svojho vlastného života … a životov detí, ak to bude potrebné.
Radomír opatrne vložil zelený zázrak do jej dlane – kryštál bol živý a teplý …
Z knihy „Odhalenie“ Svetlany de Rohan-Levašovej
Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info