Úplné falšovanie svetovej, ako aj ruskej histórie bolo sprevádzané masívnym zabavením a zničením starodávnych rukopisov a archívov. Následne boli vydané pomerne korigované kópie rukopisov a kroník, alebo priame falzifikáty založené na pseudohistorických mýtoch. Ale všetko toto nezostalo bez povšimnutia nezávislých bádateľov a vedcov.
Jedným z takýchto vedcov je súčasný ruský historik a analytik Dmitrij Belousov, ktorý vo svojej knihe „TartAria – ríša, ktorú skryli?“, píše: „Ak sa pozrieme na dostupné archívy, nájdeme dve zvláštnosti:
-
Úplná absencia rukopisov národov Eurázie I.- XII. storočia nášho letopočtu.
-
Všetky ruské archívy boli vytvorené až od XVIII. storočia.
Napríklad v Ruskej národnej knižnici existujú grécke rukopisy III. – IX. storočia, slovanské a staro ruské rukopisné knihy XIII. – XIX. storočia, aktové materiály XIII. – XIX. storočia, archívne materiály XVIII. – XXI. storočia.
V „Ruskom štátnom archíve starodávnych aktov“ (predtým úložisko starobylých listín a rukopisov) – sa nachádza približne iba 400 úložných jednotiek. To sú pozostatky archívov Veľkých kniežat, archívov Veľkého Novgorodu a Pskova, Moskovského veľkovojvodského archívu a takzvaného cárskeho archívu 16. storočia. Najstarším dokumentom archívu je zmluvná listina Veľkého Novgorodu s veľkovojvodom z Tveru a vladimírskym Jaroslavom Jaroslavičom z roku 1264. Súpis zbierky kníh, ktorú venoval vladimírsko – volynské knieža Vladimír Vasilkovič rôznym kostolom a kláštorom Volyni a Černigova, umiestnený v Ipatievskej kronike, je prvým súpisom, ktorý sa datuje rokom 1288.
Najstarší zachovaný súpis Kirillo-Belozerského kláštora bol zostavený v poslednej štvrtine 15. storočia. K nám sa dostal aj zoznam rukopisov Sluckého kláštora, ktorý bol zostavený v roku 1494. Uchované sú aj zoznamy (kópie) Ruskej pravdy, Súdneho zákonníka z roku 1497 Ivana III., Súdneho zákonníka Ivana IV. z roku 1550, ako aj pôvodný stĺpec Katedrálneho zákona z roku 1649.
Najstarší je list z 13. storočia, ale kde sa nachádzajú všetky slovanské rukopisy 1. až 12. storočia, kde sú? Takzvané „staré“ archívy vznikli až koncom 18. storočia a staré rukopisy neuchovávali vôbec. Meževský archív bol vytvorený dekrétom Senátu zo 14. januára 1768, moskovský archív bol založený v roku 1852 zlúčením Senátskeho archívu (existujúceho od roku 1763) a archívu starých patrimoniálnych záležitostí (od roku 1768) a Štátneho archívu starých diel (od roku 1782).
Na Západe boli knihy aj svoje aj naše masovo pálené. Napríklad v XI. storočí boli všetky historické materiály vyvezené z Kyjevských krajín Svjatopolkom Okajannom, počas jeho úteku v roku 1018 od Jaroslava Múdreho k spojencovi poľskému kráľovi Boleslavu Chrabrému. Viac nikto o týchto písomných materiáloch nepočul.
Ďalšie fakty: S menom pápeža Pavla IV. sa spája nielen boj proti vede a vedcom, ale aj obludná likvidácia kníh. Bol tam „Zoznam zakázaných kníh“, ktorého prvá oficiálna publikácia bola uverejnená v Ríme v roku 1559. Index zahŕňal Descartes a Malbranche, Spinoza a Hobbes, Locke a Hume, Savonarola a Sarpi, Holbach a Helvetius, Voltaire a Russo, Renan a Strauss, Ten, Mignier, Kine, Michelet, Zola, Flaubert, Georges Sand, Victor Hugo, Lessing, Proudhon, Mickiewicz, Meterlink, Anatol France a množstvo encyklopédií. Do indexu boli zahrnutí aj katolíci, ktorí kritizovali princíp pápežskej neomylnosti, napríklad teológ John Ignatius von Dollinger, 1799 – 1891, profesor mníchovskej univerzity.
V roku 1571 bola vytvorená špeciálna „Kongregácia pre index“, ktorej predsedal pápež Pius V. (1566 – 1572). Táto kongregácia trvala v pôvodnej podobe až do roku 1917 (!), keď previedla svoje funkcie na tzv. Kongregáciu svätej inkvizície, založenú v roku 1542. Od XVI. do XX. storočia bolo vydaných spolu 32 vydaní zoznamu zakázaných kníh. Posledné vydanie indexu sa uskutočnilo v roku 1948, v pontifikáte pápeža Pia XII. V televízii nehovoria, že po rozhodnutí Tridentskej rady (XIX. Ekumenická rada katolíckej cirkvi, 1545 – 1563) bolo spálené obrovské množstvo kníh obsahujúcich texty, ktoré datovali udalosti, ktoré neboli podľa Krista.
Je obvyklé oficiálne tvrdiť, že dokumenty sa ničili počas vojen, povstaní, kvôli zlým skladovacím podmienkam a prírodným katastrofám (najmä požiarom a povodniam) – t.j. likvodácia dokumentov mala náhodný hromadný charakter. Áno, mnoho starých dokumentov bolo zničených neskôr v XVI. – XVII. storočí kvôli tomu, že súčasníci v nich nevideli historickú hodnotu a staré dokumenty na pergamene používali ako ozdobné alebo pomocné materiály – napríklad prelepovali nimi obaly knižných väzieb. Rozšírená praktika ničenia nechcených dokumentov bola podľa logiky tej doby – zničenie zmluvného dokumentu oslobodzovalo od plnenia jeho povinností. Došlo tiež k ničeniu dokumentov, ktorých jurisdikcia bola zrušená.
Neexistujú takmer žiadne starodávne ruské mapy z XV. až XVIII. storočia. Existuje mapa Jakuba Brjusa z roku 1696, „Kniha Sibíri“ od Remezova (1699 – 1701), „Mapa pólov“ od V.O. Kiprijanova z roku 1713, Atlas Kirilova 1724 – 1737 a to je všetko! Pritom zahraničných máp tohto obdobia sú tisíce a tisíce. Ruské mapy boli buď zničené, alebo sú v archívoch pod záhlavím „tajné“ (oficiálne je v archívoch Knižnice Ruskej akadémie vied oficiálne uložených až 10 000 starých máp). Sú skryté, pretože v nich je úplne iná história Ruska. To znamená, že nájsť chronologické dokumenty z prvej polovice druhého tisícročia je šialene ťažké. Dokonca ani tie starodávne rukopisy, ktoré prežili, sa k nám nedostanú v origináli, ale v textoch, niekedy veľmi početných a vždy s väčšími alebo menšími rozdielmi od pôvodného textu. Každý zoznam začína žiť svojím vlastným životom a je vzorom aj materiálom na kompiláciu a falšovanie.
Ako vidíme, aj tie pravé historické dokumenty, ktoré neboli „vyčistené“ a „opravené“ falšovateľmi histórie a ktoré sa uchovali, sa teraz uchovávajú v rôznych archívoch v tajnosti pred obyčajnými smrteľníkmi, pretože sa nezmestia do oficiálnej histórie.
Podobný osud postihol mnohé archeologické artefakty svetových dejín, ktoré boli úmyselne zničené počas vojen nielen náboženskými fanatikmi minulých storočí, ale aj súčasnými teroristami a radikálmi, alebo boli ukradnuté do súkromných zbierok, alebo ukryté pred našimi očami pre verejnosť nedostupných skladoch.
A taktiež nedávny požiar v Štátnom historickom archíve v Moskve mal zjavne určitý úmysel niekoho v rámci toho istého „zametania stôp“ o našej pravdivej histórii. Avšak bez ohľadu na to, ako sa sluhovia temnoty snažia pred nami skryť pravdu, proces prebudenia národov a odhalenia pravdy o skutočnej histórii ľudstva sa už nedá zastaviť. A podľa stupňa falšovania a ničenia originálnych dokumentov, rukopisov a kroník zohrala história ruského národa dosť významnú úlohu v celej svetovej histórii. Pseudovedecké mýty o „divochoch“ a „necivilizácii“ Rusov a „neprítomnosti starodávnych koreňov“ vymysleli paraziti až v niekoľkých posledných storočiach, počnúc od doby, keď sa zmocnili moci vatikánski služobníci – Romanovci, ktorí sami značne prispeli k ničeniu starovekých ruských písomných zdrojov a k prepisovaniu ruskej histórie podľa svojich potrieb.“
Kniha Dmitrija Belousova: https://www.rinok.sk/Pani-Velkej-Eurazijskej-rise-d120.htm
Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info