Existuje veľa zdokumentovaných prípadov ľudí, ktorí popisujú zážitky počas svojej klinickej smrti, ale zaujímavý je prípad hlavného konštruktéra kozmických lodí, fyzika, vedca Vladimíra Grigorieviča Efremova, ktorý zomrel náhle na pohovke. Jeho sestra ho priviedla k životu po masáži srdca 8 minút po jeho smrti.
„Žije!“ objala ho sestra. „My sme mysleli, že si zomrel. Že je už koniec!“
„Koniec nie je,“ zašeptal Vladimír Grigorievič. „Tam je tiež život. Ale iný. Lepší…“
Vladimír Grigorievič zaznamenal svoje prežité zážitky počas klinickej smrti do podrobností. Jeho svedectvo je neoceniteľné. To je prvý vedecký výskum posmrtného života vedcom, ktorý sám prežil svoju smrť. Svoje pozorovanie Vladimír Grigorievič zverejnil v časopise „Vedecko-technické listy Petrohradskej štátnej technickej univerzity“ a zároveň o ňom porozprával na vedeckom kongrese.
Jeho správa o posmrtnom živote sa stala senzáciou. Profesor Anatolij Smirnov, hlava Medzinárodného vedeckého klubu povedal: „Vymyslieť také niečo nie je možné!“
Reputácia Vladimíra Efremova je vo vedeckých kruhoch neotrasiteľná. Je špecialista v oblasti umelej inteligencie a dlhé roky pracoval vo vedeckej výrobnej sfére. Zúčastnil sa pri štarte Gagarina a podieľal sa na vývoji nových raketových systémov. Štyrikrát jeho kolektív získal Štátnu cenu. Do svojej smrti sa pokladal za absolútneho ateistu. Dôveroval iba faktom. Všetky argumenty o posmrtnom živote pokladal za religiózne dogmy.
„Úprimne povedané, vtedy som na smrť nemyslel. Práce na službe bolo aj na desať životov. Liečiť sa nebolo kedy, srdce sa ozývalo, chronická bronchitída nedala pokoj. 12. marca, v dome sestry Natálie Grigorievny, som dostal záchvat kašľa. Cítil som, že sa dusím. Pľúca ma neposlúchali, snažil som sa nadýchnuť, ale nemohol som. Z pľúc s chripotom a penou vyšiel posledný vzduch. V mysli mi prebehla myšlienka, že to je posledná sekunda v mojom živote.
Ale vedomie sa z nejakého dôvodu nevyplo. Zrazu sa objavil pocit neobyčajnej ľahkosti. Už ma nič nebolelo, ani hrdlo, ani srdce, ani žalúdok. Tak komfortne som sa cítil iba v detstve. Necítil som svoje telo, ani som ho nevidel. Ale so mnou boli všetky moje pocity a spomienky. Letel som niekde v obrovskom potrubí. Pocity letu mi boli známe, podobné som zažíval vo sne. Mysľou som sa pokúsil spomaliť let a zmeniť jeho smer. Podarilo sa! Hrôzu a strach som nezažíval. Iba blaženosť. Snažil som sa zanalyzovať, čo sa deje. Závery prišli okamžite. Svet, do ktorého som sa dostal, existuje. Ja dokážem myslieť, čiže tiež existujem. A moje myslenie má vlastnosti kauzality, pretože môže zmeniť smer a rýchlosť môjho letu.
Všetko bolo čerstvé, svetlé a zaujímavé. Moje vedomie pracovalo úplne inak ako predtým. Ono pokrývalo všetko naraz v jednom okamihu, neexistoval pre neho čas, ani vzdialenosť. Obdivoval som okolitý svet. Bol doslova stočený v potrubí.
Slnko som nevidel, všade bolo rovnomerné svetlo, ktoré nevrhalo tieň. Na stenách potrubia bolo vidieť nejaké heterogénne štruktúry pripomínajúce reliéf. Nebolo možné určiť kde je vrch a kde spodok. Snažil som sa zapamätať si terén, nad ktorým som letel. Bolo to podobné na nejaké hory. Terén som si pamätal bez nejakých problémov, objem mojej pamäti bol pravdepodobne bezhraničný.
Pokúsil som sa vrátiť na miesto, nad ktorým som už preletel tak, že som si ho predstavil. Všetko sa podarilo! Podobalo sa to na teleportáciu. Uvedomil som si, že ma vedie niekto všadeprítomný bez hraníc. A on, alebo ono, má neobmedzené možnosti, je všemocný, plný lásky. Tento neviditeľný, ale citeľný, celou mojou bytosťou subjekt, robil všetko, aby ma nevystrašil. Pochopil som, že to on mi ukazuje javy a problémy v celej príčinnej súvislosti. Nevidel som ho, ale cítil som ho ostro.
Zrazu som zistil, že ma niečo ruší. Ťahali ma von, ako mrkvu zo zeme. Nechcelo sa mi vracať, všetko bolo dobré. Zablyslo sa a ja som uvidel svoju sestru. Bola vystrašená a ja som žiaril radosťou…“
Vladimír Efremov opísal vo svojej vedeckej práci posmrtný život pomocou matematických a fyzikálnych termínov. V tomto článku sme sa pokúsili obísť zložité pojmy a vzorce.
„Vladimír Grigorievič, s čím je možné porovnať svet, do ktorého ste sa dostali po smrti?“
„Akékoľvek prirovnanie bude nepresné. Procesy, ktoré tam neprebiehajú lineárne ako u nás, nie sú roztiahnuté v čase. Idú súčasne vo všetkých smeroch. Objekty „na onom svete“ sú prezentované vo forme informačných blokov, ktorých obsah určuje ich umiestnenie a vlastnosti. Všetko a všade sa nachádza spolu v príčinnej súvislosti. Objekty a vlastnosti sú uzavreté do jedinej globálnej informačnej štruktúry, v ktorej všetko ide podľa stanovených vedúcim subjektom (nazvime ho kvôli zjednodušeniu Bohom) zákonom.“
„Nakoľko je tam slobodný vo svojich skutkoch človek, jeho vedomie, duša, (jeho podstata)?„
„Človek, ako zdroj informácií, môže tiež vplývať na objekty v jemu dostupnej sfére. Podľa mojej vôle sa menil reliéf „potrubia“, vznikali pozemské objekty.“
„Je to podobné na filmy „Solaris“ a „Matrix“..
„A na obrovskú počítačovú hru, ale obidva svety, náš aj posmrtný, sú reálne. Neustále na seba vzájomne pôsobia, aj keď sú oddelené od seba a tvoria spoločne s riadiacim subjektom „Bohom“ globálny inteligentný systém. Náš svet je ľahšie pochopiteľný, má pevný rámec, konštant zabezpečujúci nedotknuteľnosť prírodných zákonov spájajúci udalosti počiatkom, slúži čas. V posmrtnom živote konštanty buď nie sú vôbec, alebo ich je omnoho menej ako v našom a môžu sa meniť.
Základom stavby tohto sveta je informačná výchova, ktorá obsahuje celý rad známych aj neznámych vlastností materiálnych objektov pri úplnej neprítomnosti objektov. Rovnako, ako sa to deje v počítačovej simulácii.
Ja som pochopil, že človek tam vidí to, čo chce vidieť. Preto sa opisy posmrtného života ľuďmi, ktorí prežili smrť, líšia od seba. Pre mňa bola smrť neopísateľnou radosťou, nezrovnateľnou s ničím na Zemi. Dokonca láska k žene, v porovnaní so zážitkom tam, nie je ničím.“
Svoje posmrtné skúsenosti Vladimír Efremov uplatnil v praxi. Kľúč k mnohým zložitým problémom, ktoré je potrebné riešiť v tomto živote, priniesol odtiaľ.
„Myslenie všetkých ľudí má vlastnosť kauzality, ale málokto si to uvedomuje,“ hovorí Vladimír Grigorievič Efremov.