Kategórie

Naši partneri



Flag Counter

Slovanský projekt Stalina

Pred viac ako 10 rokmi bol zverejnený medzinárodnoprávny termín „Zväzový štát Ruska a Bieloruska“. Málokto však vie, že v rokoch 1953-1954 sa vyvinul medzinárodný konfederačný pojem s podobným názvom – „Slovanský zväzový konfederačný štát“ («Славянское союзное конфедеративное государство» (SSKG).

SSKG v rámci ZSSR, Poľska, Československa, Bulharska, Juhoslávie, alebo (druhá verzia projektu) – Ukrajiny, Bieloruska a ostatných spomenutých štátov. S hlavnými mestami v Belehrade, Minsku, Sofii alebo Varšave.

Pričom vstup Ukrajiny a Bieloruska do OSN v roku 1945 sa stal prvým nepolitickým krokom k formovaniu SSKG. Pritom sa tento strategický projekt stretol nielen zo silným odporom Západu, ale aj niektorých spojencov ZSSR. Aj v najvyššej sovietskej vláde bolo veľa odporcov slovanskej medzivládnej konfederácii.

Ako je známe, počas Druhej svetovej vojny sledovalo sovietske vedenie líniu posilnenia predovšetkým vojensko-politického zväzu slovanských národov a po jej skončení politicko-ekonomického zväzu slovanských štátov. Najprv, v rokoch 1946-1947, projekt konfederatívneho štátu aktívne podporoval I. B. Tito a ďalší vodcovia Juhoslávie. Navyše Tito navrhol za hlavné mesto nového štátu Belehrad, proti čomu ZSSR nenamietal, pretože sa nechcel oficiálne postaviť do pozície „vodcu“ tohto štátu. Postoj k projektu bol schodný aj v ďalších slovanských krajinách.

Mimochodom, ešte 5. apríla 1941, keď počas návštevy predsedu vlády Juhoslávie Dušana Simoviča v Moskve bola podpísaná 5-ročná zmluva so ZSSR „O priateľstve a neútočení“ namierená proti fašistickým agresorom, sa v rozhovore so Stalinom diskutovalo o myšlienke spojenectva slovanských štátov nezávisle od ich politických a ideologických systémov. Simovič poznamenal, že Juhoslávia v zásade podporuje túto myšlienku a zdôraznil aj skutočnosť, že ešte v 19. storočí boli Srbsko a Čierna Hora za takýto zväz. Dovolia však západné mocnosti – Nemecko, Taliansko, Vatikán – vznik takéhoto štátu? Stalin odpovedal, že pre nich je táto aliancia nielen nevýhodná, ale aj nebezpečná. A hneď na druhý deň vojská Nemecka, Talianska a Maďarska vtrhli do Juhoslávie a čoskoro ju obsadili. A projekt sa ďalej rozvíjal už v roku 1945.

Na recepcii v Kremli na počesť prezidenta Československa E. Beneša 28. marca 1945 J. V. Stalin navrhol prípitok „Za nových slovanofilov, ktorí stoja za spojenie nezávislých slovanských štátov!“

Generalissimus zdôraznil, že „prvá aj druhá svetová vojna sa rozvinula a išla na chrbtoch slovanských národov. Aby sa Nemcom zabránilo povstať a začať novú vojnu, je potrebné spojenectvo slovanských národov.“

Treba zdôrazniť, že po Stalinovi ani jeden politik ZSSR verejne nepoužil výraz „Slovania“, nehovoriac o „zväze slovanských národov“, pretože politika poststalinského vedenia bola v skutočnosti protislovanská. V roku 1946 však myšlienku slovanskej medzištátnej formácie jednomyseľne podporil VI. Všeslovanský kongres, ktorý sa konal v Belehrade 8. až 11. decembra, a to aj v prejave Tita. Avšak vyprovokované „Titovcami“ v rokoch 1948-1949 prerušenie vojensko-politických väzieb so ZSSR a ďalšími socialistickými krajinami a navyše účasť Juhoslávie na takzvanom „Balkánskom pakte“ vytvorenom v roku 1952, ktorého súčasťou boli spolu s Juhosláviou aj Grécko a Turecko (členovia NATO ), vyviedlo Juhosláviu zo slovanského projektu.

Zdalo by sa, že ZSSR mal už vtedy reagovať vytvorením vojensko-politického bloku podobného NATO, ale Moskva zvolila inú stratégiu: Varšavská zmluva vznikla až 14. mája 1955. A v rokoch 1947-1953 Sovietsky zväz uzavrel dlhodobé dohody o vzájomnej vojenskej pomoci, koordinácii zahraničnej politiky a úzkej hospodárskej spolupráci s krajinami, ktoré boli potenciálnymi členmi SSKG. V tom istom období, dalo by sa povedať, sa formalizovala „krížová“ ekonomická interakcia tých istých (a iných) východoeurópskych krajín v rámci Rady vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP), vyhlásenej začiatkom januára 1949. Na jeseň r. 1952 prešli členské krajiny RVHP na koordináciu vnútorných a vonkajších hospodárskych plánov.

V tom istom období sa v ZSSR zastavilo prenasledovanie kňazov a veriacich. Teda ekonomický, politický a povedzme aj medzikonfesionálny základ spojeneckej slovanskej konfederácie vznikol v rokoch 1946-1953.

V ZSSR koordinoval vznik takéhoto štátu Slovanský výbor ZSSR, zriadený v marci 1947. Na jeho práci sa podieľali mnohé ekonomické, právne a ideologické oddelenia – celozväzové, bieloruské a ukrajinské. Stal sa nástupcom Všeslovanského výboru ustanoveného v Moskve 5. októbra 1941. Jeho stálym predsedom bol generálporučík ženijných vojsk Alexander Semjonovič Gundorov (1894-1973). V prezídiu výboru boli známe osobnosti: vojenskí vodcovia F.I. Tolbuchin, S.A. Kovpak, spisovatelia N.S. Tichonov, Jakub Kolas, V.V. Višnevskij, A.E. Kornejčuk, vedci B.D. Grekov, N.S. Deržavin, N.A. Voznesenskij, predseda Štátneho plánovacieho výboru ZSSR v rokoch 1949-1958 M.Z. Saburov, T.D. Lysenko, prvý predseda predstavenstva Zväzu skladateľov ZSSR B.V. Asafiev, národný umelec ZSSR L.P. Alexandrovskaja, minister vysokého školstva ZSSR S.V. Kaftanov, metropolita Krutickij a Kolomenskij Nikolaj (Jaruševič).

V roku 1947 sa tlačovým orgánom tohto výboru stal mesačník „Slovania“ (Славяне), ktorý vychádzal od decembra 1941. A ako intenzívne pracoval Slovanský komitét ZSSR aspoň v kultúrno-historickej oblasti, svedčia niektoré jeho podujatia, napríklad v roku 1949: 100. výročie narodenia bulharského básnika a publicistu Christo Boteva; 125. výročie narodenia českého skladateľa B. Smetanu; 200. výročie úmrtia poľského básnika Y. Slovackého; udalosti na pamiatku A. Mitckeviča; uskutočnili sa prednášky a vyšli brožúry o slovanskej štátnosti.

Častým hosťom výboru bol predseda Severoamerického slovanského kongresu Leo Kržyckij (Poľ.). Od jesene 1947 bola nadviazaná spolupráca s Kanadským slovanským výborom a jeho generálnym sekretárom Johnom Boydom (I.I. Bojčuk, západná ukrajinčina), a od roku 1950 so Združením zjednotených Ukrajincov Kanady. Od roku 1952 sa začali nadväzovať kontakty so slovanskými organizáciami v Argentíne (za asistencie vodcu krajiny H.D. Perona), v Austrálii a na Novom Zélande. Napríklad v správe vypracovanej pre ÚV KSSZ o práci Slovanského komitétu ZSSR za rok 1953 bolo uvedené najmä, že „… s cieľom pomôcť Slovanskému zväzu Uruguaja pri organizovaní knižnice a skvalitnenia práce ruských škôl pre deti a dospelých, poslal Slovanský výbor ZSSR tomuto zväzu v roku 1953 viac ako 1500 rôznych kníh a učebníc, ako aj zemepisné mapy, školské tabuľky a iné materiály“.

V tom istom roku sa na Slovanskom výbore ZSSR konali slávnostné zasadnutia v súvislosti s 10. výročím bitky pod Leninom (v Mogilevskej oblasti Bieloruska v polovici októbra 1943, kde sa vyznamenali poľské jednotky), pri príležitosti 75. oslobodenia Bulharska spod osmanského jarma, 75. výročie narodenia významného verejného činiteľa a spisovateľa Československa Zdenka Nejedlu. Tieto a ďalšie udalosti boli široko pokryté médiami ZSSR a východoeurópskych slovanských štátov, pravidelne sa o nich informovalo v juhoslovanskej tlači.

Slovanský výbor si často vymieňal delegácie so slovanskými komunitami Veľkej Británie, Belgicka, Nemecka, Grécka, Iránu, Libanonu, Iraku, Talianska, Španielska, Francúzska, Švédska, USA, Kanady, Argentíny, Brazílie, Paraguaja, Uruguaja, Čile, Etiópie, Austrálie, Nového Zélandu, Juhoafrickej únii (SA). Treba poznamenať, že pri absencii oficiálnych vzťahov medzi ZSSR a viacerými spomenutými krajinami, vrátane Španielska a Južnej Afriky (diplomatické vzťahy s JAR, nadviazané na jar 1942, boli v lete 1949 prerušené tzv. rozhodnutie Pretórie), vzťahy s nimi prakticky vykonával Slovanský výbor Sovietskeho zväzu a boli veľmi úspešné.

Podobné výbory a ich médiá boli rovnako aktívne v Bielorusku, na Ukrajine, v Poľsku, Československu a Bulharsku.

Vytvorenie NATO v apríli 1949 a zhoršenie sovietsko-juhoslovanských vzťahov, vypuknutie vojny v Kórei, však spomalilo proces vytvárania „Slovanského zväzového konfederačného štátu“.

V tých rokoch sa však už v najvyššom vedení ZSSR pracovalo na oklieštení tohto strategického projektu. Podľa archívnych údajov sa Chruščov, Malenkov, Berija, Mikojan viackrát pokúšali presvedčiť Stalina o predčasnosti takéhoto projektu a tiež o tom, že vytvorenie SSKG by rýchlo zhoršilo už aj tak napäté vzťahy so Spojenými štátmi a NATO. Hovorí sa, že je lepšie vytvoriť „prosovietske“ NATO.

Okrem toho vodca Bulharska G. Dimitrov od samého začiatku podporoval myšlienku I.B. Tita, predloženú v roku 1948, o vytvorení takzvanej „Balkánskej“ a širšie – „Dunajsko-balkánskej konfederácie“ alebo „federácie“, navyše za účasti všetkých krajín východnej Európy, ako aj Grécka a Albánska. Čo vlastne odsunulo do úzadia projekt slovanskej medzištátnej konfederácie.

Stalin verejne odsúdil myšlienku Tita-Dimitrova na tripartitnom sovietsko-bulharsko-juhoslovanskom stretnutí 10. februára 1948 v Moskve (z Bulharska boli prítomní G. Dimitrov a V. Kolarov, E. Kardel, M. Džilas a V. Bakarič boli prítomní z Juhoslávie). Tito vzdorovito odmietol prísť na toto stretnutie. Na „skúšobný“ návrh juhoslovanskej delegácie, že sa pripravuje návrh federácie Juhoslávie s Albánskom, Stalin ostro namietal: „Nie, najprv federácia Bulharsko-Juhoslávia a potom obe – s Albánskom.“ A dodal: „Myslíme si, že je potrebné vytvoriť aj federáciu spájajúcu Poľsko s Československom. Alebo – môžu to byť konfederácie „(pozri napr. E. Hodža,“ Úvahy o juhoslovanskom „socializme“, Tirana, Rj. jazyk, 1981; Kompletné diela a listy I. V. Stalina v 33- x zväzkoch, Peking-Tirana, 1977- 1979, v. 28).

Zdá sa, že Stalin, nie bezdôvodne, videl v myšlienke Belehradu a Sofie pokus „zahmliť“ vznik slovanského konfederatívneho zväzu a nepriamo prezentovať ZSSR ako akéhosi likvidátora štátnej nezávislosti krajín Východnej Európy. Začlenenie Grécka do takéhoto projektu vlastne znamenalo, že Tito a Dimitrov tým potvrdzujú obvinenia Západu o zasahovaní „prosovietskeho východného bloku“ do vnútorných záležitostí Grécka (v tom čase ho zmietala krvavá občianska vojna). Titova neprítomnosť na stretnutí v Moskve nepriamo potvrdila Stalinove predpovede. Čoskoro sa splnili…

A v tom čase časté Stalinove choroby umožnili spomaliť práce na vytvorení slovanskej medzištátnej konfederácie. Poznamenávame tiež, že najaktívnejší a najvplyvnejší priaznivci projektu SSKG náhle zomierali opäť v tých istých rokoch: A.A. Ždanov (de facto Stalinov nástupca) v roku 1948, Žikica Iovanovič (vodca protitovskej opozície) a B.V. Asafiev v roku 1949, Vasiľ Kolarov (vodca Bulharska) v roku 1950, Klement Gottwald (vodca Československa) v roku 1953 Boleslav Berut „vydržal“ dlhšie: zomrel náhle v roku 1956 v Moskve. Pozoruhodné je aj to, že v Malenkovovej správe na XIX. zjazde KSSZ (5. októbra 1952) sa o slovanskom projekte nič nehovorilo; spomenuli to len Gottwald a Berut a šéf Slovanského výboru ZSSR bol delegátom toho istého zjazdu bez práva slova.

Stalin bol len na prvom a poslednom (5. a 14. októbra) stretnutí, na poslednom mal len krátky prejav. Ani v jeho prejave nepadlo slovo o slovanskom konfederačnom projekte.

Medzitým, od roku 1955, začal časopis Slovania vychádzať raz za dva mesiace a od roku 1957 – raz za štvrťrok. V júli 1958 A.S. Gundorov sa vo svojej správe Ústrednému výboru KSSZ sťažoval: „… Slovanský výbor je teraz vedený v „zakonzervovanej“ forme. Kontakt s bratskými slovanskými krajinami sa obmedzil na minimum, zlikvidovala sa tlačová kancelária, zakázali sa politické prejavy a pod. Zostalo len spojenie so slovanským vysťahovalectvom Ameriky a Austrálie. Personálny stav výboru sa zredukoval na 5 ľudí a jeho prezídium bolo zrušené.“ A žiadna odpoveď…

Na jeseň toho istého roku však „odpovedali“: od novembra 1958 prestali vydávať časopis „Slovania“.

Napokon v marci 1962 bol Slovanský výbor ZSSR rozpustený: ÚV KSSZ ho obvinil z „propagandy národnej výnimočnosti“, „ignorovania rozhodnutí 20. a 22. zjazdu KSSZ“ a „servilného uctievania tzv. kultu osobnosti“.

Podľa ruského historika a publicistu Nikolaja Kikeševa sa „politická funkcia panslovanského hnutia prejavila najmä na konci Druhej svetovej vojny, keď sa Európa rozdelila na sféry vplyvu a sovietske vedenie smerovalo k vytvoreniu tzv. zväzu slovanských štátov. Táto politika získala plnú podporu vedúcich predstaviteľov slovanských krajín, ako aj delegátov Svetového slovanského kongresu v Belehrade (december 1946). Slovanský zväz sa mal stať základom bloku ľudovodemokratických štátov strednej a juhovýchodnej Európy…“. No následne sa „sovietski ideológovia opäť rozhodli spoliehať na doktrínu proletárskeho internacionalizmu“. Využitie myšlienky slovanstva na politické účely vedením ZSSR sa ukázalo ako možné, ako verí N. Kikešev, pretože tento, možno povedať fenomén, objektívne existoval a existuje medzi slovanskými národmi už na úrovni podvedomia.

„Z našich dejín“

Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info

Páčilo sa? Zdieľajte:

Ďalšie články z tejto kategórie