Kategórie

Naši partneri





Flag Counter

Ruský Tesla – Michail Filippov

Michail Michajlovič Filippov (1858 – 1903), doktor prírodnej filozofie (existovala taká veda), bol nazývaný posledným ruským encyklopedistom. Bol to veľmi nadaný muž so širokým záberom znalostí: chemik a experimentátor, matematik a ekonóm, spisovateľ a popularizátor vedy, teoretik väzieb medzi vedou a ideológiou marxizmu. V roku 1889 vyšiel jeho román „Obkľúčený Sevastopoľ“, na ktorý nadšene reagovali Lev Tolstoj a Maxim Gorkij.

V januári 1894 začal Filippov vydávať v Petrohrade týždenník „Научное обозрение“. Spolupracovali s ním Mendeleev, Bechterov, Lesgaft a Beketov. Ciolkovsky bol v týždenníku publikovaný viackrát. Práve vo Filippovom týždenníku bol uverejnený historický článok Konstantína Eduardoviča Ciolkovského „Štúdium svetových priestorov s reaktívnymi zariadeniami“, ktorý mu navždy zabezpečil prvenstvo v teórii vesmírnych letov. „Som Filippovi vďačný,“ napísal zakladateľ navigácie, „pretože on sám sa rozhodol publikovať moju prácu.“

Keby Filippov prezieravo neocenil a nevytlačil dielo Konstantina Ciolkovského, pravdepodobne by sa nikto nedozvedel o skromnom učiteľovi z Kalugy. Čiže do istej miery mu dlhujeme za úspech astronautiky. S prácami Filippova bol oboznámený aj V.I. Lenin: vo svojom diele Materializmus a empiriokriticizmus sa zmienil o epizóde, ktorá hovorí o nevyčerpateľnej povahe elektrónu.

Filippov bol presvedčený marxista a neskrýval to. Verí sa, že mu patrí slávny slogan: „Komunizmus je sovietska moc plus elektrifikácia celej krajiny.“

Redakcia týždenníku sa nachádzala vo Filippovom byte na piatom poschodí domu č. 37 na Žukovskej ulici. V tom istom byte bolo tiež vybavené vedecké laboratórium, v ktorom Michail Michajlovič pracoval mnoho hodín a pri experimentoch zostával aj ďaleko po polnoci alebo až do rána.

Čo to bolo za vedeckú prácu a aký cieľ si vedecký pracovník v Petrohrade stanovil, vyšlo najavo až z jeho otvoreného listu zaslaného redaktorovi novín „Petrohradské noviny“ 11. júna v roku 1903. Tento dokument je veľmi zaujímavý a dôležitý.

Neobvyklý list:

„V rannej mladosti,“ napísal Filippov, „som u Buckla (anglický historik a sociológ) čítal, že vynález strelného prachu spôsobil, že vojny boli menej krvavé. Odvtedy ma prenasleduje myšlienka možnosti takého vynálezu, ktorý by vojnu takmer znemožnil. Nech je to akokoľvek prekvapujúce, ale jedného dňa som urobil objav, ktorého praktický vývoj skutočne vojnu zruší.

Hovoríme o mnou vynájdenej metóde elektrického prenosu vlny výbuchu na diaľku. Podľa výpočtov je tento prenos možný aj na vzdialenosť tisícov kilometrov, takže pri výbuchu v Petrohrade bude možné tento výbuch preniesť do Konštantínopolu. Táto metóda je neuveriteľne jednoduchá a lacná. Ale pri vedení takejto vojny na diaľku, ktorú som popísal, sa vojna v skutočnosti stáva šialenstvom a mala by byť zrušená. Podrobnosti budem publikovať na jeseň v memoároch Akadémie vied.“

Ako už bolo uvedené, list bol zaslaný 11. júna a nasledujúci deň bol Filippov vo svojom domácom laboratóriu nájdený mŕtvy.

Vdova vedca Ljubov Ivanovna Filippová povedala, že v predvečer smrti Michail Michajlovič varoval svojich príbuzných, že bude pracovať dlho a požiadal ich, aby ho zobudili najskôr o 12.00 hod na poludnie. V tú osudnú noc rodina v laboratóriu nepočula žiadny hluk, ani výbuch. A presne o 12-tej ho išli prebudiť. Dvere do laboratória boli zamknuté. Zaklopali a keď nepočuli odpoveď, vylomili dvere.

Filippov ležal bez kabátu na zemi, tvárou nadol, v kaluži krvi. Odreniny na tvári naznačovali, že padol, akoby bol podťatý. Polícia prehľadala Filippovo laboratórium a vykonala vyšetrovanie, ktoré ale bolo vykonané v zhone a veľmi neprofesionálne. Dokonca aj lekárski odborníci sa veľmi rozchádzali o príčine tragédie.

Pohreb Michaila Michajloviča Filippova sa uskutočnil ráno 25. júna a bol veľmi skromný pri malej účasti ľudí. Prítomní boli iba príbuzní zosnulého, členovia redakčnej rady časopisu a niekoľko predstaviteľov literárneho sveta. Telo vedca bolo pochované na „literárnych mostoch“ Volkovského cintorína – neďaleko hrobov Belinského a Dobroljubova. Úmrtím Filippova prestal existovať aj jeho časopis.

Medzitým sa zvesti o záhadnom vynáleze šírili. Zaujímavý rozhovor novinám poskytol priateľ zosnulého, profesor A.S. Tračevskij. Tri dni pred tragickou smrťou vedca sa navzájom videli a hovorili spolu. „Mne ako historikovi,“ povedal Tračevskij, „mohol Filippov porozprávať o svojom pláne iba všeobecnejšie. Keď som mu pripomenul rozdiel medzi teóriou a praxou, pevne povedal: „Je to preverené, uskutočnili sa experimenty a urobím ich znova.“

Približne mi naznačil podstatu tajomstva v liste redakcii. A neraz hovoril a bil rukou do stola: „Je to také jednoduché a lacné! Je udivujúce, že doteraz na to nik neprišiel.“ Pamätám si, že vedec dodal, že v Amerike sa k tomu trochu priblížili, ale úplne inak a neúspešným spôsobom.“ Očividne išlo o experimenty Nikola Teslu.

Sám Filippov však veril aj v niečo iné – v tvorivú úlohu svojho objavu. Maxim Gorkij zverejnil záznam rozhovoru s vedcom a tam sa vôbec nespomínali vojenské aspekty. Išlo o to, že pomocou prenosu energie na diaľku, ktorá nemá povahu výbušnosti, by sa účinne vykonala industrializácia na rozsiahlych územiach Ruskej ríše.

Diskusie okolo zaujímavého objavu Filippova postupne utíchli. Čas plynul a v roku 1913 sa v súvislosti s desiatym výročím úmrtia vedca noviny opäť vrátili k starej téme. Zároveň sa odhalili a pripomenuli nové dôležité podrobnosti. Napríklad moskovské noviny Ruské Slovo napísali, že Filippov ešte v roku 1900 cestoval do Rigy, kde za prítomnosti niektorých odborníkov vykonal diaľkové výbuchy. Po návrate do Petrohradu povedal, že s výsledkami experimentov bol veľmi spokojný.

Spomenuli aj takú záhadnú udalosť: v tom okamihu, keď polícia prehľadávala laboratórium, ďaleko od Žukovskej ulici na Ochte zaznel silný výbuch! Viacposchodový kamenný dom sa zrútil bez zjavného dôvodu a zmenil sa na ruiny. Tento dom a Filippove laboratórium boli na rovnakej priamke ktorá nebola blokovaná budovami! „Nezafungoval Filippov aparát, keď sa ho začali dotýkať cudzie neskúsené ruky?“ Zadávali si otázku moskovské noviny.

Obzvlášť sa však veľa hovorilo o osude vedeckého rukopisu M.M. Filippova, ktorý obsahoval „matematické výpočty a výsledky experimentov s detonáciou na diaľku“. Rukopis sa nazýval veľmi prekvapivo: „Revolúcia prostredníctvom vedy alebo koniec vojnám.“ Vdova po vedcovi povedala novinárom, že nasledujúci deň po smrti Filippova rukopis zobral pracovník týždenníku, vtedy známy publicista A.J. Finn-Enotaevskij. Sľúbil vytvoriť kópiu z rukopisu a o pár dní vrátiť originál.

Uplynuli však mesiace a Finn-Enotaevskij sa vôbec nechystal vrátiť dôležitý rukopis. Keď vdova po Filippovi rázne požadovala návrat rukopisu, ten vyhlásil, že už rukopis nemá, že ho spálil kvôli strachu z prehliadky. Prípad bol zjavne nečistý. Finn-Enotaevskij dožil do stalinskej éry a v roku 1931 bol rehabilitovaný. Čo ak však medzi jeho dokumentmi v nejakom tajnom archíve stále leží Filippov rukopis?

Vedec nikdy nevynikal vychvaľovaním. Samozrejme, písal čistú pravdu. Ale už v roku 1903, hneď po tragédii, sa v novinách objavili články, ktoré spochybňovali Filippovu pravotu. Novinár Petersen v článku „Temné tajomstvo“ vyzval D.I. Mendeleeva hovoriť o tejto téme, a tak povediac, dať bodku nad „i“.

A slávny chemik vystúpil v petrohradských novinách, ale nie za podporu pseudovedeckého článku, ale na obranu vedca Filippova a jeho vynálezcu. „Myšlienky M.M. Filippova, povedal Mendeleev, „môžu bez problémov odolať vedeckej kritike.“

V rozhovore s profesorom Tračevským (ktorý bol tiež publikovaný) sa vyjadril ešte presnejšie a povedal, že „v Filippovej základnej myšlienke nie je nič fantastické: výbušná vlna je prístupná prenosu ako vlna svetla a zvuku“.

A aký je teraz pohľad na záhadný objav M.M. Filippova? Boli návrhy, že vedec z Petrohradu vymyslel (začiatkom 20. storočia!) zbraň laserového lúča. Laseroví špecialisti v zásade nepopierajú pokus o vytvorenie lasera pred 100 rokmi. Je ale pravda, že tu vznikajú pochybnosti.

Je veľmi zaujímavé, že takmer okamžite (po niekoľkých mesiacoch!) po smrti M.M. Filippova a strate jeho rukopisu, Nikola Tesla, ktorý v roku 1902 postavil svoju vežu s praktickými cieľmi pre rozvoj elektrického osvetlenia, sa zrazu na jeseň v roku 1903 začal venovať bezdrôtovému prenosu elektriny a okamžite v praktickej rovine prestaval všetko vybavenie svojej veže a objednal si veľa nového vybavenia…

Ale výrobu potrebného vybavenia zabrzdil priemyselník John Pirpont Morgan, ktorý ho financoval a ukončil s ním zmluvu potom, čo sa dozvedel, že namiesto praktických cieľov pre rozvoj elektrického osvetlenia sa Tesla plánuje zaoberať bezdrôtovým prenosom elektriny. A v nasledujúcich rokoch Tesla jednoducho „ochorel“ touto myšlienkou a existuje veľa dôkazov aj nepriamych, že sa mu podarilo realizovať myšlienku M.M. Filippova a vytvoriť superzbraň prenášajúcu riadený výbuch na veľké vzdialenosti.

Ale pravdepodobne sa časom objavia ďalšie hypotézy alebo sa nájdu nové dokumenty. A nakoniec sa toto tajomstvo vyrieši ….

Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info

Páčilo sa? Zdieľajte:

Ďalšie články z tejto kategórie