Príchod občanov tmavej pleti do Európy ako ich nazvali Cigáni – čítame v literatúre,lexikónoch, spisoch súdnictva – pochodia z Indie. Ale prečo prišli do Európy, prečo vysťahovali sa z vlasti, posiaľ nikto nevie. Priznám, že nečítal som nové štúdie, vedecké debaty, rôzne úvahy; len listinné dokumenty asi z rokov 1750 – 1900. Do Uhorska došli v XIII. Storočí, roku 1417 boli už pri Baltiku a za nejakých 20 – 30 rokov rozliezli sa po celej Európe, ako mravce po mravenisku. Prijali ich všade vďačne, lebo cigáni rozchýrili o sebe bájku, že sú oni pútnici z Egypta, a že preto musia putovať po svete, lebo že neprijali Ježiška, keď s ním utekala Mária s Jozefom pred ukrutnosťou Herodesovou. Do Čiech zas prišli s tým, že ich nepriatelia kresťanstva vyhnali a hľadajú útočište. Králi povoľovali im prechod, bohatí páni zemania ich obdarúvali a Svätá stolica na zlatku pokutovala toho, kto opovážil sa Cigáňa udrieť. Netrvalo však dlho a Európa ich poznala ako luhárov, zlodejov a lotrov. Nepomohla im ani bájka o Ježiškovi, lebo zo skúseností sa svet presvedčil, že sú oni ani nie kresťania. Počali im teda uzdu priťahovať, nedovolili im v mestách a obciach vyše dvoch – troch dní meškať, a keď to nepomohlo, panovníci proti ním vydali prísne zákony a počali ich vyháňať, byť, mučiť, ba v Nemecku každého vyše osemnásť ročného Cigáňa kázali obesiť. Mnoho, mnoho ich zahynulo všelijakou smrťou. Oni ich z pudu seba zachovať nahrádzali vysokou pôrodnosťou. Vše sa tak postavili na odpor, že iba vojsko dalo si s nimi rady.
Odtiaľ ich vyháňali i odtiaľ – kam sa mali podieť? Ostali i tam, i tu.
V Rakúsku a v Uhrách ich neprenasledovali takými krutými zákonmi a nariadeniami. Miesto vyháňania prišli na myšlienku vychovať z Cigánov poriadnych občanov. Roku 1525 na Hatvanský snem najali si naši otcovia za hudcov už cigánsku bandu. Dali im slobody a väčších zemanov menovali im za vajdov. Pod Turkom nikto nestaral sa o nich, a tak jedni i bojovali, druhí zrádzali nepriateľovi tajné cesty, tretí vyhrávali, ak mali komu a ostatní žobrali, čarili, kradli a túlali sa.
Bolo ich treba chytiť prísnejšie. Ale stalo sa to až pod Máriou Teréziou roku 1761 nariadením, aby sa v Banáte, alebo kde už chcú, usadili, chytili roľníctva alebo nejakých remesiel. To bolo však pre nich veľmi ľudské nariadenie, a preto si ho cigáni ani nevšímali.
Roku 1767 vydala Mária Terézia už prísnejšie nariadenie, aby sa im deti vzali, iným dali za plácu na kresťanskú výchovu, a aby Cigán nesmel si vziať Cigánku za ženu. Ale Cigánčence zo škôl poutekali a Cigáni odbavovali svadby bez kňaza (ako ešte i dnes).
Cisár Jozef II. dal im postaviť poriadne bývanie, domce (1752 – 1764), ako je uvedené v ľajstroch a listinách.
Prvé nariadenie z 9. Augusta 1752 hrozí Cigánom, že keď už i v minulosti „patrili“ pod správu a súd hlavného župana, ak tohože poslúchať nebudú, jeho vrchnosti sa nepodrobia, budú zo stolice vyhnaní a do nej sa viac pod „ťažkou“ pokutou vrátiť nesmú. Ale Cigáni na to nedbali, kradli ako najatí a pred trestom utekali do hôr. Na stále ponosy obyvateľstva poslala stolica za nimi drábov pod vedením nejakého Ďura. Zopár ich zlapali, niektorým prišli na meno, ostatní ušli. Nad týmito vynáša stolica 4.a 5.júna 1753 výrok, podľa ktorého všetci Ďurom proskribovaní, ak ich chytia, väčšmi budú trestaní ako už chytený Štefan, ktorý má dostať dva razy po osemdesiat palíc, František tiež osemdesiat, Gažo šesťdesiat, Ondrej len raz štyridsať a Ladislav tiež štyridsať. Ostatní chytení nedali si dokázať priestupok a palicovaní im nevykričali, prepustili ich teda bez trestu.
Začas Cigánov palice svrbeli, 2. mája 1758 už musel byť publikovaný prípis kráľovskej miestodržiteľskej rady, v ktorom nakladá sa, aby zemský páni Cigánov, o ktorých sa nevie, že boli by spáchali nejaký priestupok, na svojom pozemku pod svoje panstvo pripojili, a ako že by už takých (poddaných Cigánov) mali, aby si ich i naďalej ponechali a v súvise s tým vypovedali, že Cigáni len pod správou a vrchnosťou zemských pánov (teda už nie pod hlavných županov) môžu žiť v krajine .
Z tej príležitosti stolica nariadila, že tí Cigáni, ktorý zameškali by sa do sv. Jána podľa toho prípisu svoje veci zariadiť a zemských pánov si voliť, aby boli zo stolice vyhnaní.
Tuláci — Cigáni začali si vyberať zemských pánov, na ktorých pozemkoch mohli by sa osadiť a domáce obyvateľstvo, sedliakov pod záštitou pánov – ako sa to ukáže – ľahšie znepokojovať a okrádať. Presvedčili sa boli už dosiaľ, že zemskí páni a panie sú im viac naklonení, ako boli sedliakom, z ktorých žili okrádaním. Ba milostivý pán tvrdil, že sú im (sedliakom) rovní. A Cigáni volili si zemských pánov ako najbohatších a najprednejších v stolici. Jedni volili toho, druhí zas onoho
V stoličnom zasadnutí 28. Februára 1760 čítaný bol zase prípis kráľovskej miestodržiteľskej rady, v ktorom táto uvedomuje stolicu, že mnohí vojenský úskočníci zdržujú sa pri Cigánoch a tam svoje vojenské šaty a veci rozpredávajú. Ďalej opytuje sa stolice ohľadom výsledku obežníka vydaného roku 1758. Preto nakladá stolici, aby bola vykonaná prehliadka Cigánov, na jej území sa zdržujúcich a o výsledku tejto pýta správu.
Z tej príležitosti stolica uzavrela, aby Cigánom podobné veci boli pomocou slúžnovcov a správcov majetku prekazené. Taktiež nariadila, že keď napriek prípisu kráľovskej miestodržiteľskej rady z roku 1758 Cigáni mnoho ráz znova a znova zanechali miesta v stolici, na ktorých sa boli usalašili, aby sa im to prekazilo pokutou, tam hneď vymeranou (lepšie: nameranou), ináče sa vyženú zo stolice. A zemskí páni a správcovia kráľovských majetkov napomínajú sa, aby Cigánov, ktorí ani dosiaľ ešte stáleho bývania ešte nemajú, pripustili do poddanských obcí.
Preto Cigáni nestavali si domce, chatrče za dedinou, ale tisli sa do dediny medzi sedliakov, aby bližšie k tomu, čo nebolo ich. Preto stolica uzavrela: Aby nariadenia stoličné, ktoré týkajúce sa Cigánov, boli i naďalej do ohľadu braté: Aby však v kresťanských a občianskych cnostiach vzdelávaní byť mohli, uzavrelo sa, aby cigánčatá bez premeškania jedného dňa, hneď a hneď pod správu a vedenie katolíckych kňazov a učiteľov boli dané.
Či sa to skutočne vykoná, na to budú slúžnovci dohliadať a na kresťanské cnosti i prísnejším spôsobom môžu ich privádzať.
Ale deti zo školy ušli, cigánski mládenci a panny na katechizmus nešli. Na krst ešte len zaniesli to dieťa aj dva razy, aby mohli od krstných matiek čím viac darom nadostávať. Ale svadbu ako i teraz, ak im farár robil prekážky, že ich chcel poučiť, spravili i bez neho. Iste z týchto časov budú tieto mnohé cigánske anekdoty, že koľko je bohov a podobne., ak niektorí chceli byť sobášení k vôli väčšej cti u obyvateľstva.
Dňa 14. januára 1762 čítali zase prípis kráľovskej miestodržiteľskej rady, v ktorom nakladala ešte vždy kočujúcich Cigánov k jednému, alebo druhému majetku pripojiť., keďže kočujúc ľahšie môžu krádeže a lúpeže páchať. Zakazuje cigánom opätovne už raz zaujaté miesta zanechať. Taktiež nakladá, aby zo Sedmohradska a Rumunska sa prisťahovavší ako najhorší naspäť doprevadení boli. Pri tejto príležitosti stolica všetky doterajšie nariadenia obnovuje a zostáva na tom, že ak by Cigánov inde pochytili ako na vyznačenom mieste, aby hneď boli zviazaní. Tí však, ktorí kresťanského mena nemajú, také meno nosiť boli prinútení.
Prípis z kráľovskej miestodržiteľskej rady z 1. júna 1763: Stolica uvedomuje sa, že kráľovská miestodržiteľská rada na prípis z 12. decembra 1761 podrobnej odpovede, poťažne žiadnej informácie neobdržala. A v tom prípade nakladá stolici, aby Cigánov prinútila, žeby všetci, tak mužskí, ako i ženské, tak sa nosili, ako nosí sa ten ľud, medzi ktorým bývajú.
Stolica sľúbila vyhovieť tomuto novému príkazu. Ako ho však vykonávala, či cigánov na stoličnom dome drábi preobliekali a či každému poslali šaty do chatrče poslali, to neviem. Ale tam stojí, že 12. júla 1763 následkom ponôs obyvateľstva hlavne potomkov nebohého Jonáša nariadila zviazať a zo stolice vyhnať a okrem toho Pupákovi, mladšiemu Jonášovi a Štefanovi po šesťdesiat palíc naskutku dala vyrúbať. Ale keď po bitke veľmi nariekali, prosili, sľubovali a zaklínali sa, aby nikdy na tvár Božiu hľadieť nesmeli, na ukradnutej zaspať nemohli – trest vypovedania bol im zmiernený výrokom, aby od tých čias pod istými pánmi na označených miestach bývali, aby sa všetci obecne obliekali a ani jeden z nich iným zapodievať, inšie sprevádzať nesmel a nemohol, len ako sedliak. Posledné, pravda, vzťahovalo sa na všetkých Cigánov. Potomci Jonášovi vrátili sa naspäť, sľuby slušného držania sa nezachovali, ani veru tichší neboli, lebo nielenže ploty a parkany kradli, ale ani slivčie pred nimi – ako jeden svedok hovorí – neobstálo: surové vytínali a pálili, lebo domov nemali, len takú chatrč „ako svinský chliev“ a dreva si z panskej hory nedoviezli. Čo všetko ešte potom do jari vyviedli, pod prísahou zoznávajú aspoň päťdesiati svedkovia.
V jednej dedine žil cigán Štefan so ženou a tromi synmi – nespratníkmi. Čo prišlo pod ruku to museli uchmatnúť. Starý cigán obviňoval tam bývajúcich počestných občanov. Istému gazdovi skapala hus. Šiel so ženou Cigánom dohovárať a hus hľadať. Pred búdou sa ešte len zhovárali s nimi Cigáni, ale ako chcel gazda nazrieť do chatrče, cigán Štefan udrel ho týňom najprv po hlave a dva razy po krížoch, že ho žena nemohla dovliecť domov.
Obec to nemohla už zniesť, apelovali na stoličný súd., lebo že „buď rozísť sa musia, alebo s Cigánmi do veľkej pletky prídu“, čo „tak zle s nami zachodia“ (Cigáni so sedliakmi) a páni im veľmi, úradu trestaním hrozia. Prosia teda o nejaký lepší rozsudok „u Vašich osvícených, veľkomožných vysoceurodzených Milostí služebníci a poddaní ponížení a pokorní – Všetka obec. Richtár a výborníci potvrdzujú túto ťažobu.
Či čo vyprosili na stoličnom súde, to už v ľajstroch nebolo. Ktože ho vie!? Keďže ako tu súdila Jeho Milosť, tak tam súdili zase len „Jejich milosti Páni“.
Cigáni, ako za dávna, aj v súčasnosti /1895/ sú plemeno nečisté bez mravov, robote sa vyhýbajú ani nechcú, druh druha okráda a Boha neuznáva.
Vtedy nemohli obce sedliacke proti takým pánom nič. Vtedy nemohli, dnes zas nechcú, bo z Cigána sa stal Róm, chránený to druh štátom. V predpisoch a zákonoch schválených najvyššou štátnou inštanciou, tak stojí ,že Róm nekradne, neokráda „bielu rasu“ ale veci si len privlastňuje. A to je veľký rozdiel; biely je označený za zlodeja, kmína a podľa preukázanej viny aj právoplatne odsúdený. Tak sa časy menia……
Pozn.: spracované z archívnych a farských dokumentov Trenčín, Bytča, Hlohovec, Zvolen a Lučenec. Mená zemanov a ctihodných pánov sudcov i richtárov ako aj názvy obcí a menších mestečiek a rómov zámerne neuvádzam.
Alojz Malíšek