Menu

Kategórie

Naši partneri

Flag Counter
TOPlist

Odklínanie histórie od Viktora Timuru

„Podľa starších prameňov z 18. storočia svet vyzeral ináč ako o ňom dnes píšu európski historici. V Encyklopédii Britanica (3. diel, Edinburgh, 1771, s. 887) je mapa „Veľkej Tartárie“. V Rusku začali práce na renesancii tejto histórie, aby nadviazali na prerušené historické povedomie v 18. storočí. 15. januára 2013 Vladimír Putin v Ruskej geografickej spoločnosti otvoril nový archív, kde sú sprístupnené verejnosti staré mapy (aj Veľkej Tartárie). Rusko sa vydalo na cestu pátrania po skutočnej, nezmanipulovanej histórii, trvajúcej viacej ako päťtisíc rokov pred pangermánskym modelom európskych dejín, či skôr od nepamäti…

…V 16. storočí väčšina obyvateľov aj na Apeninskom polostrove hovorila teda tzv. jazykom „rustico romano“ a nie hovorovou latinčinou. Jazyk „rustico“ je najstarší jazyk, ktorým hovorilo obyvateľstvo strednej a východnej Európy, teda starý slovanský jazyk, ktorý sa členil na dialekty. „Baltoslovanským“ hovoril kmeň Vandalov a Slovania v Škandinávii.

Lingvisti 19. storočia na nemeckých univerzitách pri formovaní európskej jazykovedy tým, že vynechali z uvažovania a porovnávania slovanské jazyky, pretrhli vedomie kontinuity v Európe s minulým vývojom a deformovali nielen lingvistiku, ale rozhodujúcim spôsobom prispeli k zmanipulovanému obrazu európskych dejín, k falošnému historickému povedomiu Európanov. O rozšírení slovanských jazykov v Európe svedčia aj ďalšie poznatky.

Zaujímavú informáciu o Slovanoch, ktorí prežívali v horách na Apeninskom polostrove ešte na začiatku 20. storočia, priniesla „Enciclopedia Italiana“. V 19 zväzku tejto encyklopédie z roku 1933 (A. Horák v publikácii O Slovanech úplně jinak, 1991, s. 137 uvádza nepresne zväzok 11) sa uvádza, že pri sčítaní ľudu v roku 1900 v ťažko prístupných mosilanských horách v okolí mesta San Felico Slavo sa k Slovanom hlásilo ešte jeden milión obyvateľov, ktorí, ako zistili vyslané expedície, patrili k pôvodným obyvateľom Talianska a v horách si uchovali svoju národnosť a reč. Boli to tí obyvatelia, ktorí prišli medzi 1200-800 rokmi s druhou a treťou vlnou veľkého sťahovania národov doby bronzovej zo stredného Dunaja.

Nie je preto treba pochybovať ani o správach arabských cestovateľov o Slovanoch na nemeckom území z 9. – 12. storočia n.l., ktoré hovoria o prevahe Slovanov a slovanských jazykov v Európe, ako sa to usilujú spochybniť niektorí historici. Al Mascudi v Knihe poučení z polovice 10. storočia hovorí o „slovanských Nemcoch na Dunaji“ (117, s. 73) a „zaraďuje Nemcov medzi slovanské kmene“, (117, s. 111) lebo „tento jazyk (slovanský – pozn. V.T.) si podľa potreby údajne osvojili aj Byzantínci, východné národy, ba i Nemci“ (117, s. 38, 53 a 57). Al Qazwini hovorí „o nemeckých mestách Soest (Susit) a Paderborn (Watarburuna), ktoré sa podľa neho nachádzajú v krajine Slovanov“ (117, s. 83-84). Tieto mestá ležali na obchodnej ceste z Mohúča na východ.

… O prevahe slovanských jazykov aj v Byzancii písal arabský cestovateľ Ibn al-Faqih pri opise pomerov v 9. – 10. storočí n.l., v Byzancii sú najpočetnejšími etnikami Gréci (ar-Rum) a Slovania (as- Saqaliba). Najrozšírenejšími jazykmi sú v Byzancii gréčtina (rumi) a slovanské jazyky (saqlabi).

Arabskí cestovatelia nemali dôvod na skresľovanie správ, na rozdiel od správ, ktoré sa nám zachovali v prameňoch napísaných západoeurópskymi, zväčša nemeckými analistami. Preto sa deformácie v osídlení strednej Európy, vrátane dnešných území osídlených nemecky hovoriacim obyvateľstvom, len veľmi ťažko identifikujú a dávajú do reálnych súvislostí, a ešte ťažšie sa presadzujú do povedomia Európanov, zvlášť západných, zvyknutých diktovať Európe svoju vlastnú predstavu s mocensko-ideologickou predpojatosťou a nadradenosťou.

Správy arabských cestovateľov o Slovanoch s ich zvykmi a kultúrou na nemeckom území potvrdzujú aj nemecké písomné pamiatky z doby medzi 10. až 18. storočím n.l., ako na to upozornil L. Niederle, (104, 200 a 202) a nielen vo vzťahu k Lužickým Srbom. O uchovaní slovanských slávností „Svjantovíta“ (jeden z pohanských bohov starých Slovanov) nachádzame doklad v životopise bamberského biskupa Ottona z roku 1128. O slávnostiach na Rujane písal pre zmenu dánsky kronikár Saxo Grammaticus (asi 1150-1220) v Gesta Danorum. O svantovítskych slávnostiach Slovanov hovorí aj správa nemeckého superintendenta Hildebranda ešte  z roku 1672 z územia medzi Hamburgom a Hanoverom. L. Niederle spomína aj cestopis J. G.Keyszlera z roku 1776 – zaznamenal podobné slávnosti Slovanov v okolí Regensburgu (slávnosti už niesli názov sv. Víta! namiesto Svjantovíta)….

Z knihy Viktora Timuru – Odklínanie Histórie a pravdy o vzťahoch Západu k Slovanom

Knihu je možné kúpiť tu: https://www.rinok.sk/Odklinanie-historie-d144.htm

Páčilo sa? Zdieľajte:

Ďalšie články z tejto kategórie