V roku 1951 Švédsko s fanfárami vyhlásilo najdlhšie a najprestížnejšie cyklistické preteky v histórii švédskeho športu. Jazdci museli prekonať vzdialenosť 1 800 kilometrov, počínajúc najsevernejším mestom krajiny – Haparanda a končiac v najjužnejšom meste Ystad. Pretekov sa chcelo zúčastniť viac ako tisíc športovcov z rôznych častí krajiny. Pre účasť sa rozhodol aj 66-ročný farmár Gustav Hakansson. Nebol to pretekár, bol to cyklista, ktorý miloval dlhé cesty.
Výber bol však veľmi prísny a na preteky bolo prijatých iba 50 ľudí. Jednou z hlavných podmienok bol vek cyklistov – nie viac ako štyridsať rokov. Žiadosť staršieho farmára sa brala ako kuriozita. Ale Gustav bol neoblomný.
Päťdesiat športovcov išlo do Haparandy vlakom. Starali sa o nich tréneri, lekári a mechanici. Pred začiatkom pretekov boli športovci oddýchnutí a plní energie. Gustav, ktorý žil na samom juhu Švédska a nemal peniaze na vlak, dlho neváhal. Nasadol na bicykel a išiel na sever, pričom sám na bicykli prešiel viac ako 1 500 km do štartu pretekov. Organizátori pretekov jednoducho neverili, keď ich Hakansson opäť oslovil so žiadosťou o povolenie pretekať. Odpovedali mu: „Odpočívaj v kresle a staraj sa o svoje zdravie“.
Zdalo by sa, že čo môže namietať výstredný starček na rozpadnutom bicykli? Nebol zaradený do počtu účastníkov a štartovné číslo mu nebolo vydané. Preto si nakreslil svoje a dal si ho rovno na oblečenie – veľkú okrúhlu nulu. A vyštartoval sám, pár minút po poslednom jazdcovi.
Keďže Gustav nebol zahrnutý do celkového poradia, rozhodol sa ísť podľa svojich vlastných pravidiel a nezastavovať na odpočinok. A prvýkrát spal tri hodiny na lavičke niekde v strede dediny až na tretí deň cesty. Týmto spôsobom, keďže bicykloval takmer bez prestávok, sa okamžite dostal do vedenia závodu.
Reportéri o ňom napísali v novinách. Čoskoro sa celé Švédsko dozvedelo príbeh tohto nevysokého starca s číslom „nula“ na hrudi. Jeden zo žurnálov navrhol, aby si Gustav viedol cestovný denník, s čím ochotne súhlasil. Dozvedalo sa o ňom čoraz viac ľudí. O niekoľko dní neskôr cyklistu vítali davy nadšených ľudí prakticky v každej osade pozdĺž trasy pretekov. Noviny ho prezývali Stålfarfar – oceľový dedo. Táto prezývka zostala s Gustavom až do konca jeho života.
V Söderhamne policajti požiadali jazdca, aby sa podrobil lekárskej prehliadke. Lekári rozhodili rukami – Gustav bol vo vynikajúcej fyzickej kondícii a skutočne sa mohol závodu zúčastniť.
Gustav prešiel závodnú trať za 6 dní, 14 hodín a 20 minút. Skončil v cieli 24 hodín pred oficiálnym vedúcim pretekov Lennartom Hjortwallom. Do tej doby spal dokopy iba desať hodín! Oceľový dedo by prišiel do Ystadu ešte skôr, ale približne desať kilometrov pred cieľom jeho bicykel utrpel jedinú poruchu na takmer 3 000 kilometroch – dostal defekt. „Nie je čas na opravy,“ rozhodol sa Hakansson a išiel pešo. Sadol na bicykel pár kilometrov pred Ystadom a cieľovú čiaru prešiel s defektom, pohybujúc sa na ráfiku.
V cieli sa stretli s Oceľovým dedom tisíce ľudí. Gustav, zasypaný kvetmi, bol zdvihnutý na ruky a víťazoslávne prinesený do centra mesta, kde sa všetci chceli s ním horlivo odfotiť. Deň po ukončení pretekov mu bola udelená audiencia u švédskeho kráľa Gustáva VI. Adolfa, ktorý sa chcel osobne stretnúť s víťazom. Ale ani teraz sudcovia neuznali Hakanssonovo víťazstvo. Predsa dať prvenstvo v pretekoch tomuto podivnému starcovi je ostuda a škandál! Ale to už nebolo dôležité.
Celé Švédsko ho uznalo ako víťaza! Ľudia posielali Oceľovému dedovi stovky darčekov vrátane peňazí, pretože vedeli, že Gustáv nezískal oficiálnu cenu závodu. Bol to všeobecný ľudový protest proti skostnatosti oficiálneho športu. Medzi stovkami listov, ktoré v tých časoch písali obyčajní Švédi Hakanssonovi, boli aj tieto slová: „Som vo vašom veku, drahý Gustáv Hakansson, a bol som starcom, kým som sa o Vás nedozvedel. Ale teraz sa vďaka vám cítim opäť mladý, zdravý a šťastný. Boh Vám žehnaj!“
Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info