„Koľko nových priateľov sme stratili v tejto vojne, o ktorej väčšina ľudí nevie! Vojne, v ktorej niektorí bojovali za úplné zotročenie celého ľudstva, zatiaľ čo iní bojovali nielen za to, aby tomu zabránili, ale aj za obnovenie slobody ľuďom – skutočnej slobody, keď ľudia skutočne môžu a mali by byť slobodní na duchu a tele. Pravdepodobne je samozrejmé, že tých druhých nebolo až tak veľa, a predsa títo ľudia bojovali a umierali za tých, ktorí sa nikdy ani nedozvedeli ich mená. Nebojovali a neumierali pre slávu a česť, ale iba pre PRAVDU a SPRAVODLIVOSŤ!
A metódy vedenia vojny na oboch stranách tiež neboli rovnaké. To neznamená, že bojovníci Svetla nastavili nepriateľovi druhé líce a pokorne sledovali, ako paraziti vykonávajú svoje špinavé činy! Nie, bojovali proti tejto ohavnosti nebojácne, bez šetrenia seba samých, obetovali svoje životy pre svetlú budúcnosť pre iných, dokonca aj pre nich neznámych! Nie tú „svetlú budúcnosť“, ktorú komunisti tak falošne hlásali v dvadsiatom storočí, ale svetlú budúcnosť, v ktorej bude človek slobodný a bude žiť podľa spravodlivosti – spravodlivosti pre každého bez výnimky, postavenej na ZODPOVEDNOSTI ZA VLASTNÉ ČINY A SKUTKY!
A aby bolo úplne jasné, čo tým myslím, uvediem jeden príklad. V roku 1994 boli deti rôzneho veku, od trojročných až po tínedžerov, unesené z niekoľkých najvplyvnejších európskych rodín, od ktorých rozhodnutí v starej dobrej Európe veľa záviselo. Pravdepodobne je samozrejmé, že deti uniesli služobníci Tieňovej svetovej vlády, a preto tí, ktorých deti boli unesené, nepatrili medzi zástup ich služobníkov. Všetkým, ktorých deti boli unesené, bolo dané ultimátum požadujúce činy, ktoré by viedli k smrti miliónov ľudí, vrátane miliónov detí! Podmienky boli nasledovné: ak by tieto požiadavky neboli splnené, všetky unesené deti by boli ZNIČENÉ! Deti by boli zničené – ich vlastné deti, radosť ich duší, ktorých šťastné úsmevy tak tešili ich srdcia, ktorých zvonivý smiech napĺňal ich domovy životom a radosťou, ich radosť a šťastie! Zničené, ak… nepodpíšu dokumenty, ktoré by priniesli smrť miliónom DETÍ INÝCH ĽUDÍ, ktoré boli radosťou INÝCH, ktorých nikdy nepoznali a ktoré by, možno bez váhania, podpísali čokoľvek, aby zachránili SVOJE DETI alebo len pre peniaze. A títo ľudia, napriek tomu, že svoje deti šialene milovali, NEPODPÍSALI NIČ! Aby zachránili SVOJE VLASTNÉ DETI, nemohli zniesť smrť miliónov DETÍ INÝCH ĽUDÍ, ktoré nikdy nevideli! Deti, ktoré by zomreli po tom, čo by podpísali dokumenty, by zomreli aj v budúcnosti, ale ich deťom bolo súdené zomrieť dnes, teraz! A toto nebol niečí „vtip“ ani blaf! Unesené deti boli odvedené do lesa a… ZAŽIVA UPÁLENÉ PLAMEŇOHODOM! Akí degeneráti, aké príšery v ľudskej podobe by upaľovali nevinné deti, batoľatá, malé dievčatká a chlapcov, hľadiac na nepochopiteľných „strýkov“ a „tety“ s vystrašenými, čisto detskými očami, plameňometmi a potom sledovali, ako sa malé postavy, obklopené plameňmi, zmietajú s výkrikmi hrôzy a bolesti, až kým nespadnú bezvládne na zem, ktorá sama začala horieť…
To je príbeh, ktorý jedného dňa rozprával náš Cudzinec. Ale to nebol koniec príbehu. Šťastný koniec musí byť, aspoň v eposoch, nielen v rozprávkach! Keď sa náš Cudzinec dozvedel, čo sa stalo, obnovil všetky upálené deti a vymazal z ich pamäti všetko, čo s tým súviselo. Potom ich vrátil rodičom a rodičia sa nikdy nedozvedeli, čo sa vlastne stalo! A ako trest prinútil degenerovaných katov, aby znova a znova videli živé obrazy detí zmietajúcich sa v plameňoch! Ani tieto príšery v ľudskej podobe nedokázali dlho zniesť donekonečna sa opakujúce „obrazy“ pred očami a bez výnimky, keďže to nezvládli, spáchali samovraždu!
Nikolaj Levašov