Najzáhadnejší zo všetkých kontinentov je Antarktída. Zdá sa, že práve tam sa zachovala väčšina artefaktov, ktoré prežili obdobie katakliziem a katastrof starých civilizácií a falšovatelia histórie nemali toľko príležitostí a času tieto artefakty zničiť.
Je zaujímavé, že územie Antarktídy má pod drobnohľadom armáda. Existujú samozrejme turistické zájazdy, ktorých cena sa pohybuje na úrovni niekoľkých tisíc eur, prístupné sú pre nich však iba niektoré oblasti a to pod dohľadom „sprievodcov“. A je to pochopiteľné, veď každý rok sa odhaľuje spod ľadu čoraz viac zaujímavých objektov. Neobyčajný vzhľad má aj hora Ulvetanna, nachádzajúca sa na Zemi kráľovnej Maud – ide o zámorské územie Nórskeho kráľovstva v Antarktíde.
Už pri prvom pohľade na túto horu človeka okamžite napadne podozrivá pravidelnosť niektorých jej foriem, ako aj prekvapivo rovný povrch, ktorý zvyčajne býva pri umelom opracovaní. Je málo pravdepodobné, že by to antarktický vietor dokázal. Táto „hora“ veľmi pripomína umelú štruktúru veľmi dávnej civilizácie.
Nie je náhoda, že pravidelné tvary hory Ulvetanna zaujali aj bádateľku a účastníčku mnohých expedícii Elenu Gusakovu, ktorá predložila zaujímavú hypotézu o jej bývalom účele. Hovorí o tom v jednom z filmov na svojom kanáli:
„Táto hora je postavená veľmi symetricky, ako kvetina, ktorá sa skladá z troch okvetných lístkov. V strede kvetenstva vidíme vežu podobnú starej pevnosti, ktorá je korunovaná pyramídou. Severná a východná stena vyzerajú ako obrovské parabolické „zrkadlá“. Západná časť má plochý sklonený povrch, skôr podobný na výstužný prvok pre stabilitu celého objektu.
Čo ma na tejto hore tak zaujalo? Ak sa lepšie pozriete na severnú stenu, uvidíte, že je od veže oddelená vodorovnou čiarou, ktorá vedie celou hornou časťou. Červenohnedý odtieň „zrkadla“ je svetlejší ako odtieň „veže“. Má šedivú stupnicu. A aký je dôvod? Koniec koncov, veža aj zrkadlo sú v rovnakých podmienkach a ich farba musí byť rovnaká. Podľa mňa máme do činenia s typickým „púštnym opálením“.
„Púštne opálenie“ je tenká kôra hrubá 0,5 až 5 mm, ktorá pokrýva exponovaný povrch skaly. Má tmavohnedú farbu a matný lesk. Kôra sa skladá z oxidov železa a mangánu, ktoré prevažujú. Ukazuje sa, že „veža“ je starodávnejšia. A „zrkadlo“?
V tejto súvislosti navrhujem nasledujúcu verziu: „zrkadlo“ bolo „nedávno“ opracované. Od toho okamihu uplynulo veľa času, aj keď nie 1,5 miliardy rokov, ako nám hovoria vedci. Myslím náš historický čas, nie geologický. To isté možno vidieť na fasáde východného „zrkadla“. Jeho povrch je tiež svetlejší ako „veža“. Navyše je jasne vidieť, že ľadovec pod východným „zrkadlom“ nie je taký silný, a preto je viditeľné úpätie steny, čo je jednoducho neopracovaná skala. O niečo vyššie je vrstva počiatočného opracovania so šedým odtieňom a ešte vyššia je červenohnedá už hladká stena.
Južná časť Ulvetanny má veľmi neobvyklú štruktúru. Je to obrovský paralepiped spojený s južným hrebeňom. Jeho výška je asi 300 metrov. V duchu som to nazvala „permanentný akumulátor“. Na mojej videokamere je rovnako odnímateľný, ale samozrejme menší. Žarty, ale napriek tomu je jeho povrch rovnako hladký a prestupujúci naklonenými rovnobežnými krištáľovými vrstvami – žilkami, ako je vinutie kondenzátora. A stredná žila, hrubá 50 metrov, vizuálne oddeľuje severné a východné „zrkadlá“ od „veže“ a hornej časti hradieb.
Zdá sa, že to fungovalo ako energetické centrum a vrhalo energetické toky rôznymi smermi. Aj samotná „veža“ je veľmi zaujímavá. Na severnej strane je v strede fasády zvislá medzera. Cez severné „zrkadlo“ sa signál presne prenášal do Grónska a na severnú pevninu. Z východného „zrkadla“ smeroval signál do Austrálie, zo západnej – do Južnej Ameriky. Ale z „veže“ signál prechádzal do špicu „pyramídy“ a mohol byť vysielaný do vesmíru. Západná stena, aj keď je konštrukčne odlišná, spĺňala napriek tomu energetickú funkciu.
Južný hrebeň je silne členitý v podobe základne rozbitých hornín. Iba pri jednej skale, ktorá je sklonená k veži, je možné pochopiť, čo bolo na ich mieste: v jednom rade stál rovnaký druh rovnobežnostenných skál. Ja si myslím, že máme do činenia s technologickými horami … “
E. Gusakova porovnáva Ulvetannu spolu s niektorými susednými horami, ktoré majú tiež dosť zvláštny tvar, so silným radarovým komplexom. So súčasnými takýmito komplexmi môžete skutočne nájsť veľa spoločného. Samozrejme, nemôžeme tvrdiť, že tieto „technologické hory“ mali v dávnej minulosti presne taký účel, ale pravdepodobnosť, že Ulvetanna je hora umelo opracovaná na technologické účely, je nepochybne veľmi vysoká. Každý si však môže pozrieť fotografie tejto hory sám a pouvažovať nad touto zaujímavou hypotézou..
Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info