Moja prababička zomrela, keď mala 104 rokov a babička 93. Zomreli na chorobu, ale mali do smrti jasnú myseľ. Mama zomrela v 86 rokoch, ale posledný rok už nevnímala realitu. Potom, ako som sa stretávala s príbehmi svojich známych o smrti ich príbuzných, na svoje prekvapenie som zistila, že takmer všetci príbuzní odchádzali už s rozumom mimo realitu.
Neustálou konzumáciou jedla zo supermarketov, alkoholom, chémiou v zubných pastách, jedlom z mikrovlnnej rúry, vakcínami, atď., trávime svoj organizmus celý život a mnohí o tom vedia.
Toto všetko ovplyvňuje rôzne orgány v našom tele, ale nechce sa nám veriť, že rovnako to ovplyvňuje priamo aj náš mozog. Potom prichádza staroba a chudáci príbuzní nemôžu ani na chvíľu nechať svoje babičky a dedkov bez dohľadu. V minulosti bola staroba synonymom múdrosti, ale teraz ľudia v pokročilom veku vo väčšine zápasia s demenciou. Niekto sa stará o svojich rodičov sám, niekto si najme opatrovateľku a niekto vybaví rodičom opateru v opatrovateľskom dome.
Posledné dni života najdrahších nám ľudí sú pre mnohých pochopením toho, že oni sú, ale ani porozprávať, ani opýtať sa ich na minulosť už nemôžeš. Tvoje „prepáč“ a „ľúbim ťa“ visí vo vzduchu bez odpovede.
Staráš sa o nich, trápiš sa, že nemôžeš nič urobiť, ani starostlivosť o týchto ľudí nie je fyzicky a morálne jednoduchá. Pritom v tom istom čase ty pokračuješ tráviť svoj mozog rovnakou otravou ako oni a tvoríš zo seba pre svoje deti budúce ťažké bremeno.
Alena Sterligova