Hladovka lieči dokonca aj ožiarených radiáciou

„Oficiálna medicína sa stavia skepticky k hladovke ako metóde, ktorá umožňuje liečiť choroby. Mnohí lekári dokonca nechcú počuť o žiadnych alternatívnych metódach liečby, nieto ešte o suchom hladovaní. K takým lekárom patrila aj moja teta. Viera k liekom a vedeckým výskumom bola u nej neotrasiteľná.

Preto keď ochorela, celý arzenál vedeckej chemoterapie otestovala na sebe. Testovanie prebehlo neúspešne. Ďalší môj príbuzný zomrel na rakovinu. Otec, strýko, dvaja starí otcovia, teta, to je zoznam mojich príbuzných, ktorí zomreli na rakovinu. Vek 63, 67 a 54 rokov to nie je vek na zomieranie, ešte mohli žiť. Ale otec už nemal túžbu bojovať, dedo nemal znalosti a teta bola skeptická voči alternatívnej medicíne.

Ale sú ľudia, ktorí sa tvárou v tvár hrozným diagnózam a prakticky rozsudkom lekárov nevzdali. Leonid Ščennikov opisuje niekoľko takých prípadov. Jevgenij K. – diagnóza: ožiarenie druhého stupňa. Jedna z mnohých obetí černobyľskej havárie. Lekári povedali, že mu zostávajú dva roky života.

Červené krvinky v jeho krvi boli aktívne absorbované bielymi, čo malo čoskoro viesť k smrteľnému výsledku. Rakovina krvi, leukémia, v dôsledku rádioaktívneho ožiarenia a skorá smrť. To je všetko, čo Jevgenij vedel a nechcel sa s tým zmieriť. Jeho váha v tom čase klesla pod akúkoľvek predpísanú úroveň. Závraty, straty vedomia, slabosť sa stala bežnou normou. Z vlasov na hlave nezostalo prakticky nič a zuby začali vypadávať.

„Ak chceš žiť, tak hladuj 11 dní,“ povedal som mu. „Nemám čo stratiť,“ odpovedal. Začali sme hladovať dvaja. Ťahal som ho za sebou do hôr a okolo jedenásteho dňa som ho musel vynášať na čerstvý vzduch na rukách. Ja som skončil hladovať na šiesty deň, aby som mohol pomôcť Jevgenijovi a on v hladovke pokračoval.

Boli chvíle, keď Jevgenij už ničomu neveril a bolo mu veľmi zle. Vtedy som ho oblieval studenou vodou a povzbudzoval. Boli aj chvíle, keď som mu povedal: „Ty slaboch, nechceš žiť?!“. On pozbieral posledné sily a pokračoval v kurze. Strácal vedomie, od slabosti sa mu triasli ruky a nohy, ale neležal, pohyboval sa.

Na 12. deň, po skončení hladovky, sa Jevgenij rozplakal. Začali sa vracať sily a chuť do jedla sa zlepšila. Na tvári sa objavil jemný rumenec. Na rozlúčku sme si podali ruky a odišiel domov k svojej matke. Pri rozlúčke sme sa dohodli, že podstúpi vyšetrenie a keď naberie sily, tak si zopakuje 11 dňovú hladovku už sám, pretože pri takom vážnom probléme to bolo nevyhnutné.

Uplynulo šesť mesiacov. Jevgenij podstúpil doma tri kurzy hladovky. Prvý 11 denný a nasledujúce 9 denné. Keď mi znovu zavolal, od prvých slov som pochopil, že sa stalo niečo dobré. Ukázalo sa, že najnovšie vyšetrenie preukázalo obnovu červených krviniek takmer na normálnu úroveň. Nakoniec lekári, ktorí predpovedali dva roky života, odporučili zrušiť invalidné. Jevgenij mi poslal fotografiu, na ktorej bol so svojou nevestou, no vlasy mu aj tak nedorástli.

To nie je prvý, ani posledný prípad, keď ľudia, ktorí sa chceli vyliečiť z vážneho až smrteľného ochorenia v krátkom čase, tak to boli schopní dosiahnuť. Dalo by sa o nich hovoriť celé hodiny, pretože pre mnohých z nás by sa títo ľudia mohli stať príkladmi vôle žiť a stať sa ukazovateľmi energických a rozhodujúcich krokov.

Niektorí môžu nazvať tento prípad zázračným príkladom uzdravenia, ale z môjho pohľadu je tento príbeh predovšetkým o sile ducha a odhodlanosti. O tom, ako môže človek vyriešiť pred sebou zadanú úlohu a o výsledkoch, ktoré sa mnohým môžu zdať prekvapivé a na ktoré ja vždy odpovedám: „Inak to ani nemohlo byť!“

Volodar Ivanov

Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info

4651 zobrazení celkom (3 dnes)
Páčilo sa? Zdieľajte: