Georgij Sidorov o svojich zážitkoch z ciest:
Po raňajkách sme vzali z Velemírovho batohu lano, tri veľké vojenské lampáše, termosku s horúcim čajom, kúsok chleba a vyšli z domu.
– Zostup nebude ťažký, – oslovil ma Velemír, – ale bude to vyžadovať opatrnosť a pozornosť. Pôjdeš druhý a keď budeme stúpať, tak prvý.
– Dobre! – súhlasil som. – Ako poviete.
Sneh bol plytký a skoro sme prišli k štrbine.
– Sme tu! – ukázal Čerdyncev. – Potom trochu hore a zasa dole.
Bol prvý, kto sa vtesnal do štrbiny, ja som išiel za ním a Velemír za mnou. V tme som zapol lampáš a pomaly, dotýkajúc sa výstupov skál, nasledoval Čerdynceva. Bolo evidentné, že strážca v jaskyni nebol prvýkrát. Sebavedome vyliezol na násyp a začal o balvan priväzovať lano.
– Sme tu! – ukázal na čiernu dieru studne. – Nie je to ďaleko, menej ako desať metrov. Ale bez lana to nepôjde.
– Ďalej je tam spád, ako v bani, – priblížil sa Velemír. – Nie viac ako kilometer.
Ako prvý šiel po lane Čerdyncev, po ňom ja. Keď sme boli všetci traja dole, Velemír potichu povedal:
– Prosím nerobte hluk, choďte potichu a pozerajte sa dobre pod svoje nohy. Nachádza sa tu veľa trosiek a kostí.
– Kosti? – bol som prekvapený.
– Áno, kosti. Odkiaľ pochádzajú, nie je jasné, ale je ich dosť.
O minútu neskôr sme osvetlili lampášmi steny a podlahu a bez náhlenia sme zišli zo svahu. Velemír mal pravdu: na zemi boli dosť veľké balvany a kosti nejakých zvierat, ktoré som nikdy predtým nevidel. Kútikom oka som uvidel lebku bizóna a vedľa nej čeľusť z mamuta.
– Tu je lebka nosorožca, – ukázal Čerdyncev na niečo vedľa balvanu.
– Na vrchu je ďalšia jaskyňa, do ktorej sa dá dostať z našej štrbiny, – začul som tichý Velemírov hlas. – Kedysi ju obývali archantropi, pravdepodobne tu vytvorili smetisko.
– To bolo dávno, súdiac podľa lebiek nosorožcov, pred viac ako dvadsaťtisíc rokmi.
Zdalo sa mi, že svah sme prešli rýchlo, aj keď sme sa podľa hodín po ňom vláčili viac ako dve a pol hodiny. Keď som osvetlil strop jaskyne, uvidel som húfy netopierov spať zimným spánkom. Pokrývali celý strop a dokonca aj steny jaskyne.
– Kam ideme? – nakoniec som nevydržal.
– Do inej éry, – povedal Čerdyncev šeptom. – Ponárame sa do viac ako dvoch miliárd rokov minulosti našej planéty.
– Ale to je nemožné! Vrstvy takéhoto staroveku musia byť oveľa nižšie…
– Máš pravdu, mladý muž, – zastavil sa Velemír. – Ale pred miliónmi rokov tu došlo k tektonickému posunu. Zdvihla sa z hlbín tá časť zemskej kôry, ktorá bola pred dvomi miliardami rokov starodávnym povrchom našej planéty. Čoskoro uvidíš všetko na vlastné oči.
Prešli sme ďalších sto krokov a Čerdyncev, ktorý niečo osvetľoval lampášom, sa prudko otočil doľava.
– Toto je portál – vstup do podsvetia, – začul som za sebou Velemírov hlas.
Keď som sa priblížil k tomu miestu, kde zmizol Čerdyncev, uvidel som prielez v podobe diery. Akoby niekto veľmi silný s úderom niečoho ťažkého prelomil stenu kamenného svahu a zhodil časti rozbitej skaly na zem. Keď som vliezol do otvoru, zostal som v nemom úžase. Vedomie odmietalo uveriť: Ocitol som sa v obrovskej rúre. Rúra mala obrovský priemer asi tridsať metrov a všetky jej steny boli pokryté skobami alebo úchytmi. Zvláštne výčnelky boli usporiadané v radoch v rovnakých vzdialenostiach od seba. Pozeral som s vyvalenými očami na steny a strop úžasnej stavby a nemohol som prísť na to, čo to je. Čerdyncev stál vedľa mňa a s úsmevom sledoval moje správanie. O sekundu neskôr sa Velemír objavil v priestore.
– Vidím, že si v poriadku? – pozrel sa na mňa.
– Kde sme? – hodil som pohľad na volchva.
– Zrejme vo vnútri komunikačného portálu niečo ako schodisko a chodba súčasne.
– A kde ideme teraz?
– Vpred! – povedal Čerdyncev. – Iba vpred! Táto vec bola kedysi osvetlená, – strážca ukázal na dlhé biele pruhy medzi úchytmi. – Ale čas urobil svoju prácu. Toto už nie je kov, – volchv sa dotkol steny, – ale kameň. Všetko sa iba zdá kovové.
Opatrne sme kráčali po obrovskej rúre, ktorá sa tu a tam ohýbala: šla dole, potom niekde nabok, potom prudko hore. Keď šlo potrubie hore, museli sme sa držať úchytov a aby sme si vydýchli, často sme zastavili. Nakoniec záhadná rúra dostala tvar šachty a my sme museli opäť niekoľko metrov zostupovať po lane.
– Kde sme teraz? – spýtal som sa svojich spoločníkov a skočil som za Čerdyncevom.
– Pozri sa sám! – počul som jeho slávnostný hlas.
Keď som osvetlil priestor, kde sme stáli, zostal som stáť v šoku. Čerdyncev, Velemír a ja – všetci sme boli v strede plochy, ktorá stála buď na stĺpoch, alebo na podstavci uprostred obrovskej haly. Platforma sa zdala byť kovová, bola šedá a mala priemer asi päťdesiat metrov.
– Čo je to? Čo za sálu?
– Poďme, – Čerdyncev sa dotkol môjho ramena. – Teraz uvidíš všetko sám.
Keď sme sa priblížili k okraju plochy, skoro som zletel dole. Lúče našich lampášov osvietili rady strašne vyzerajúcich tvorov sediacich v kreslách. Neľudia boli ohromní. Sedeli na niečom čo sa podobalo kreslám a ktoré stáli v radoch od podlahy po samotný strop. Bolo tam nespočetné množstvo príšer. Všetky rady haly boli nimi doslova nabité.
– Pozri sa na týchto krásavcov, – Velemír ukázal na príšery. – Nepripomínajú ti nikoho?
– Aká hrôza, – zašepkal som. – Vyzerajú, akoby mali na sebe akési priehľadné skafandre.
– Nie v skafandroch, ale v špeciálnych kapsuliach.
– Oni sú všetci nažive? – pri tejto myšlienke sa všetko vo mne zachvelo.
– Mŕtvi! Počas dvoch miliárd rokov – zašepkal Velemír. – Nie sú len mŕtvi, ale aj skamenení spolu so svojimi skafandrami.
– Také niečo je možné?
– Ako vidíš áno! Dotkni sa ktoréhokoľvek z nich a uvidíš sám. Sme v cárstve skameneného plastu, rôznych kovov, skameneného chitínu a tkanív.
– Odkiaľ je chitín? – bol som prekvapený.
– Nevidíš, čo ukrývajú priehľadné kapsuly?
– Matka Božia! Tak to je teda obrovský hmyz! – Vykríkol som zdesene a znechutene. – Až teraz mi došlo, čo to za tvorov bolo! – A koľko majú nôh, alebo láb?
– Osem, ako naše pavúky alebo termity.
– Veď to sú skutoční termity!
– Áno, termity! – konečne mi došlo, koho vidím! – Ale aké sú obrovské! Sme proti nim trpaslíci…
– Tieto tvory mali myseľ, mocnú a chladnú, – povedal zamyslene Čerdyncev. – Iba holá logika bez sentimentality.
– Reálne stroje.
– Dve a pol miliardy rokov títo tvorovia vládli tu na Zemi a boli si istí, že ich sila a moc nemajú hranice. Že nič nemôže odolať ich vôli. Inteligentný hmyz rozdelil územie planéty a istý čas spolu vychádzali. Potom však zvíťazil pocit kolektívneho sebectva a rasovej nadradenosti nad zdravým rozumom. Zabudli, že pre Stvoriteľa sú jediným celkom a jeho súčasťou. Uprostred inteligentného hmyzu začala éra popierania Stvoriteľa a vytvárania bojov. Vďaka tomu sa celá ich civilizácia zmenila na obrovský rakovinový nádor.
– Chceš povedať, že vtedy, pred dvoma miliardami rokov, títo čudáci, – ukázal som na postavy sediace v hale v priehľadných sarkofágoch, – porodili vlastného satana?
– Nie antropomorfného, ako u nás, ale má podobu nechutného čierneho pavúka alebo škorpióna, – pokračoval Velemír.
– Potom sa ukazuje, že Systém je večný?!
– Vytvára ho nesmierne sebecké bezduché stvorenie, chtivé po moci, hmotnom bohatstve a zmyslových pôžitkoch. Nezáleží na tom, komu patrí, či rybám alebo hmyzu. To je jedno. Aj rastliny alebo vírusy môžu byť nositeľmi vyššieho vedomia… Rozdielu niet, – počul som Velemírov hlas.
– A čo sa stalo potom? – opýtal som sa.
– Ako čo? To, čo sa teraz deje u nás. Vo vzťahu k Tvoreniu, Systém inteligentného hmyzu každého zosobnil, ale vo vzťahu jeden k druhému navzájom krajne rozdelil. Čo sa stane v podobnom prípade?
– Vojna, – povzdychol som si.
– Áno, vojna, – kývol hlavou Čerdyncev. – krutá nemilosrdná vojna na zničenie. Viete, že v prírode existuje niečo, čo je horšie ako ktorákoľvek vojna?
– Čo môže byť horšie?! – bol som prekvapený.
– Globálne pole nenávisti môže byť horšie ako ktorákoľvek vojna. To je to, čo vedie k vojnám. Nenávisť je príčinou vojny a smrť civilizácií je len dôsledok … – volchv pokračoval vo svojej prednáške. – Keď pole totálnej nenávisti, zrodené z nositeľov vyššieho vedomia, obklopí hviezdny svet, tú časť Vesmíru, ktorá je priamo ovládaná Tvorením, potom dôjde k opačnej reakcii: Tvorca, ktorý použije silu hviezdy alebo silu planéty, na ktorej sa celá táto hrôza vyskytuje, sa snaží zbaviť šialenstva seba aj vesmír. Je zrejmé, že smrťou nosičov je vedomie zničené až do základov a aj sila, ktorá generuje úplné rozdelenie a živí pole univerzálnej nenávisti. Inými slovami, ak samotní nositelia vedomia nie sú schopní zničiť Satana, potom to za nich urobí Tvorenie.
Ale Systém sa neničí zhora, ale zdola od svojich koreňov. Jeho koreňmi sú nositelia vyššieho vedomia, tí, ktorí ho zrodili a ktorí napájajú Systém energiou – strážca pri pohľade na mňa pár sekúnd mlčal a potom pokračoval. – Myslím si, že rozumieš tomu, čo nás všetkých čaká, čo čaká celú našu satanskú bezbožnú civilizáciu, ak nezvládneme vysporiadať sa so Systémom.
– Páni, to je úloha! – zašepkal som…
Z knihy: Chronologicko–ezoterická analýza rozvoja súčasnej civilizácie 6.
Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info