„Vlasy mi stáli dupkom – boli to tie najskutočnejšie „príšery“ z detských rozprávok, len tu z nejakého dôvodu vyzerali veľmi, veľmi reálne… Vyzerali ako zlí duchovia vypustení z džbánu, ktorým sa nejako podarilo „pripútať“ sa priamo na hruď chudáka a visiac na ňom v zhlukoch, s veľkým potešením „hltali“ jeho takmer vyčerpanú životnú silu…
Cítila som, že Vesta sa bála až do bodu, keď kňučala ako šteniatko, ale snažila sa to nedávať najavo. Chúďatko s hrôzou sledovalo, ako tieto hrozné „príšery“ s potešením a nemilosrdne „jedli“ jej milovaného otecka priamo pred jej očami… Nevedela som, čo mám robiť, ale vedela som, že musím konať rýchlo. Keď som sa rýchlo rozhliadla a nenašla som nič lepšie, schmatla som kopu špinavých tanierov a z celej sily som ich hodila na zem… Arthur prekvapene vyskočil na stoličke a uprene na mňa hľadel šialenými očami.
– Nebuďte taký rozrušený! – zakričala som, – pozrite sa na tých „priateľov“, ktorých ste si priviedol do svojho domu!
Nebola som si istá, či uvidí to isté, čo sme videli my, ale bola to moja jediná nádej, že sa nejako „spamätá“, a tým ho aspoň trochu vytriezviem.
Súdiac podľa toho, ako mu zrazu vypadli oči, ukázalo sa, že uvidel… V hrôze skočil do kúta, neschopný spustiť zrak zo svojich „milých“ hostí a neschopný vysloviť ani slovo, len na nich ukázal trasúcou sa rukou. Mierne sa triasol a ja som si uvedomila, že ak sa nič neurobí, chudák dostane poriadne nervové zrútenie…“
Svetlana de Rohan-Levašovová – Odhalenie
Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info