Pred niekoľkými mesiacmi som prežila najhoršiu skúsenosť v mojom živote: zomrel mi otec. Mal rakovinu.
V našej spoločnosti nie je zvykom veľmi dlho oplakávať stratu blízkeho človeka, je potrebné pracovať. Ešte je potrebné vybaviť kopu formalít a informovať o udalosti tisíc rôznych inštitúcií. Keď som to všetko vybavila, rozhodla som sa odstrániť z otcovho bytu už pre nikoho nepotrebné veci. A to je veľmi nevďačná práca.
Pri rozoberaní závalov vecí som doslova cítila, ako sa dusím. Takmer každá vec alebo bunda bola spojená s nejakou spomienkou. Mala som s tým veľa práce.
Trvalo niekoľko týždňov, kým som sa zbavila všetkého odpadu, ktorý sa nahromadil v dome môjho otca, ktorý žil sám. Niečo bolo potrebné predať, niečo sa podarilo darovať a niečo sa muselo jednoducho vyhodiť. Krabice a zásuvky s riadom, oblečením, nábytkom, kancelárskymi potrebami a množstvom všetkého možného… V podstate som vyhodila všetky jeho veci nahromadené počas desaťročí.
Aby mohol všetky tieto veci kúpiť, môj otec kvôli tomu stratil veľa času, peňazí a úsilia. A teraz som ich ešte s veľkými ťažkosťami musela odovzdať na likvidáciu.
My ničíme planétu a sme pripravení nenechať nič pre budúce generácie – a to všetko preto, aby sme kupovali veci, z ktorých väčšinu budeme používať len zriedka a niektoré dokonca nepoužijeme nikdy. Na niektoré z nich zabudneme takmer v ten istý deň, kedy boli kúpené.
Tento okamih ma zobudil. Začala som experiment, chcela som sa pokúsiť nekupovať ani jednu novú vec po dobu 200 dní za sebou.
Rovnako ako mnohí z tých, ktorí majú stabilný príjem, nikdy som nebola príliš disciplinovaným spotrebiteľom. Ako mnohí iní, kupovala som si aj veci, ktoré si nemôžem dovoliť. A pritom som si pomyslela: „Prečo nie?“. Preto som bola zvedavá, či sa dokážem zaobísť bez nákupných centier počas tejto doby.
Podarilo sa mi to. Okrem potravín, liekov a základných toaletných potrieb som v obchodoch nič nekupovala. Bola to zaujímavá skúsenosť. A tu je 7 záverov, ktoré som vyvodil z tohto experimentu.
1. Vo svete existuje aj tak veľa vecí
Počas predaja majetku môjho otca som navštívila veľa obchodov s charitatívnymi službami a webových stránok s ponukou. Dokonca aj na Facebooku predáva veľa ľudí milióny vecí.
Úprimne povedané, som šokovaná množstvom vecí, ktoré produkujeme. Hory oblečenia, tony nábytku, riadu, hrncov – oceán vecí, ktoré si ani nemožno predstaviť. Veľká časť toho všetkého končí na skládke. Sotva potrebujeme ešte viac vecí.
2. Sme závislí na nakupovaní
To sa musí liečiť. Keď som sa snažila naplniť všetky moje potreby s pomocou vecí z druhej ruky, keď som začala chodiť do charitatívnych obchodov, tak som bola v šoku, koľko nepotrebných vecí nás obklopuje.
V týchto obchodoch je veľa vecí zabalených, ktoré nikto nikdy neotvoril. Dokonca som v baleniach videla i nové nepoužité vonné sviečky!
Všeobecne platí, že samotný nákup je pravdepodobne výsledkom našej manipulácie a nie vedomou voľbou.
3. Ľudí naučili myslieť, že použité nie je hygienické
Keď som opísala svoje skúsenosti v blogu, mnohí ľudia mi napísali v komentároch, že nákup z druhej ruky nie je hygienický. Hovorili, že nákup odevov, nábytku a iných tovarov je ponižujúci a tieto veci sú „znečistené cudzími mikróbmi“. To je zvláštne!
Ľudia, ktorí dávajú svoje veci na humanitárnu pomoc to robia s úsmevom na tvári! Prečo by sme teda mali predpokladať, že je to len pre chudobných, ale nie pre nás?
4. Veľké hypermarkety nie sú potrebné pre vás, ale pre korporácie
Počas týchto 200 dní som dospela k názoru, že vôbec nepotrebujem hypermarkety. Všetky potrebné produkty je možné kúpiť okolo domu, v oblasti jedného, alebo dvoch blokov. Nakupovanie v takýchto obchodoch prináša dokonca potešenie: je tam čistejšie, majú starostlivejší prístup k produktom a k zákazníkom.
Ak idete do hypermarketu, vždy si kúpite kopu nepotrebných vecí, ktoré ste nemali na svojom nákupnom zozname a presne preto to všetko robia. Chcete ísť do veľkého obchodu, aby ste ušetrili a vo výsledku utratíte aj tak oveľa viac, ako keby ste zostali nakupovať doma.
5. Nič nie je nové a nič nie je drahé
Môj bankový účet si samozrejme vydychoval počas tohto pol roka. Nepoužívam kreditné karty, nie je na mňa žiadny finančný tlak. Žijem ľahko (v morálnom zmysle, prácu som neopustila) a nakoniec som si uvedomila, že je oveľa lepšie žiť bez neustáleho nakupovania, ako s ním a s večným strachom, že zostanem bez peňazí. Veci za to jednoducho nestoja.
6. Je krásne platiť konkrétnej osobe a nie korporácii
Keď si niečo kúpite prostredníctvom inzerátu, zistíte, že väčšina predajcov sú úprimné a slušné osoby, ktoré vám chcú predať užitočnú vec. Sú pripravení dať vám niečo úplne nové za nákupnú cenu s malou zľavou. Váš nákup ich urobí šťastnejšími ako pokladníkov v hypermarkete s bytovou technikou a dokonca aj viac ako manažéra predaja, ktorý vám chcel predať televízor, ktorý ste si nemohli dovoliť.
A to je príjemné: vedieť, že tvoje peniaze idú do vrecka tohto normálneho človeka, a nie do hrdla beztvarej korporácie.
7. Skutočne viac nepotrebujem všetky tieto veci
Áno, existujú veci, ktoré nemôžete nakúpiť z druhej ruky. Veľa vecí. Zvyčajne všetky tieto predmety súvisia s hygienou. Keď si ich musím kúpiť, doslova sa musím nútiť, aby som to urobila.
Ale väčšinu času trávim ako vždy. Žijem, chodím do práce, pijem s priateľmi, jazdím taxíkom. A plat presahuje moje náklady, nerovná sa im. Môj stres je takmer preč, vrátil sa pokoj a vnútorná harmónia. Teraz chápem, že hodnota absolútnej väčšiny vecí je nadhodnotená.
Myslím si, že minimalizmus je optimálny spôsob, ako žiť. Aby som to pochopila, musela som stratiť svojho otca. Ale verím, že vy nebudete musieť prejsť peklom, aby ste pochopili túto pravdu.
Dúfam, že tento príspevok vás aspoň inšpiruje uvažovať o tom, ako sa zvyčajne správate vo veľkých obchodoch. Má zmysel sledovať všetky tieto zľavy a venovať pozornosť všetkým akciám? Možno je to jednoducho len podvod?
Assya Barrette
Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info