Menu

Kategórie

Naši partneri

Flag Counter
TOPlist

Sergej Lazarev nielen o Singapure

„Zvykol som si vstávať skoro. Počas dvoch ranných hodín môžete urobiť viac ako za osemhodinový pracovný deň. Prebudím sa a pozriem sa na okno hotela. Medzerou medzi závesmi presvitá včasné svitanie. Hotel sa nachádza v blízkosti nábrežia rieky, ktorá preteká mestom. Hodinová ranná prechádzka, keď mesto ešte stále spí, je veľkým potešením. Singapur je ponorený do ticha. Počuť spev vtákov. Kráčam pozdĺž nábrežia, sledujem nízke domy a mrakodrapy v určitej vzdialenosti. Včera som absolvoval prehliadku po meste.

Predtým bolo toto mesto – ostrov kolóniou Britov a keď odišli, miestni obyvatelia nemali žiadny rozvojový program. Ako žiť ďalej? To bola hlavná otázka tej doby. Obyvatelia Singapuru sa obrátili na OSN a požiadali vyslať odborníkov. Jeden z najlepších špecialistov, ktorý bol požiadaný o vytvorenie programu, stanovil dve podmienky. Prvá bola, že v Singapurskej vláde by nemali byť komunisti a po druhé, aby sa obyvatelia nemstili Britom a neničili pamätníky, ktoré tam tí postavili. Koniec koncov, kto, ak nie bývalí kolonialisti, bude investovať do rozvoja Singapuru.

Tieto odporúčania sa týkali hospodárskej stratégie. Ukázalo sa však, že mali veľmi blízky vzťah k psychológii a bioenergetike. Nový štát sa nebudoval na princípoch pomsty, nie na túžbe zobrať jedným a rozdať medzi ostatných.

Koncept bol v podstate veľmi jednoduchý: neľutovať minulosť a nehľadať vinníkov, rešpektovať inteligentných a energických, podporovať chudobných, zabezpečiť rovnaké podmienky pre deti a študentov. Úradníci dostali vysoký plat. Zároveň boli stanovené prísne zákony, ktoré neumožňovali kradnúť.

Sedemdesiat percent miestneho obyvateľstva v súčasnosti neplatí dane. Ak je príjem na rodinu nižší ako určitá suma, považuje sa za neetické brať peniaze od chudobných. A štát prekvitá. Mechanizmus spätnej väzby tu funguje skvele: zlý zákon alebo udalosť, ktorá sa koná, sa okamžite vyhodnotí a opraví.

Súčasná morálna paralýza v Rusku je vo veľkej miere výsledkom socialistického myslenia. Absolútna neomylnosť myšlienok socializmu bola automaticky prenesená na samotnú stranu. Strana a jej vodcovia boli tiež považovaní za neomylných. A to znamená, že ani činnosti tých najneschopnejších nepodliehali verejnému hodnoteniu a kritike.

Keď v myslení nie sú žiadne spätné väzby, stáva sa plochým a statickým. Potom každý plán, akýkoľvek model budúcnosti je reprezentovaný len v ružovom svetle. Spätná väzba je bolesť, zlyhanie, problémy. Čo je to choroba? Toto je spätná väzba medzi človekom a Bohom. Nesprávne správanie spôsobuje ochorenie. Človek si uvedomuje svoju nedokonalosť, čo ho tlačí k rozvoju a poznaniu sveta.

Každý, kto premýšľa o budúcnosti, si predstavuje možné plusy a mínusy a do svojich najsladších snov dodáva bolesť možnej straty. Čím viac negatívnych faktorov môže človek modelovať, tým väčšia je šanca, že jeho želania budú splnené. Ale ako vždy, tu sú možné dva extrémy.

Keď človek jazdí po nebezpečnej ceste, akýkoľvek zákaz alebo výstražné znamenie je zakódované varovanie pred nebezpečenstvom, dokonca aj smrteľným. Normálny človek si zachová túžbu ísť dopredu a zároveň bude pozorne sledovať nepríjemné znamenia. Pomôžu mu simulovať možné nebezpečenstvo a vyhnúť sa mu. To znamená, že vo vedomí normálneho človeka budú žiť dva protiklady.

Ľudia s nerozvinutou psychikou pôjdu do extrémov. Jeden bude rozmýšľať takto: „Psychológovia hovoria, že si nemôžeme predstavovať zlé, inak sa to stane nám. Preto sa nebudem pozerať na nepríjemné prejavy. Som v dobrej nálade, prečo by som si to mal kaziť?“ Ďalší upadne do depresie: „Toľko nepríjemných znamení a cesta je tak nebezpečná. Radšej nikam nepôjdem.“

Okrídlená ruská fráza: „Chceli sme to najlepšie, ale dopadlo to ako vždy.“ V Singapure tomu pravdepodobne nebudú rozumieť. V Rusku sa človek môže sústrediť na potešenie, na svetlú budúcnosť a odohnať akékoľvek nepríjemné myšlienky. A samozrejme, nikdy nezíska nič dobré. Čím viac šťastia dostávame, tým viac bolesti zažijeme pri jeho strate. A ten, kto nie je pripravený na bolesť, nezíska ani šťastie.

Vysoko rozvinutá civilizácia znamená vysokú mieru zodpovednosti. Ak chce horolezec dobyť vysokú horu, to znamená urobiť najťažší technický prechod, musí mať najvyššiu úroveň vonkajšej aj vnútornej prípravy, inak zomrie.

V Rusku sa v posledných pätnástich rokoch snažili vybudovať vysoko rozvinutú spoločnosť pri úplnej absencii zodpovednosti. Vonkajšia zodpovednosť sú premyslené zákony. Vnútorná zodpovednosť je vysoká úroveň morálneho rozvoja každého človeka. Dnes sa ruská spoločnosť snaží horúčkovito dobyť vrchol. Ale tento „horolezec“ nemá prakticky žiadne vybavenie. Je fyzicky zle pripravený a morálne slabý, to znamená, že je pripravený zradiť a odvrhnúť kolegu pre vlastné prežitie. Horolezci s takou úrovňou sa dlho na jednom lane neudržia. Každý nebude pomáhať druhému, ale tlačiť ho do priepasti. Aj preto, napriek súčasnému ropnému blahobytu, rastie tendencia k rozpadu Ruska.

Ani jedna nemorálna civilizácia alebo štát dlho neexistovali. Morálka nám pomáha cítiť s inou osobou, pomáha nezabíjať, nekradnúť a nezávidieť podobným ako sme my. Morálka nám hovorí: neokrádaj sa, nemíňaj zásoby, ktoré si odložil na zimu. Nemorálny človek nemôže mať strategické myslenie. Chamtivý nemôže byť múdry. Nemorálni ľudia preto dnes môžu ponúkať brilantné projekty bez toho, aby predpokladali, že tieto projekty budú zajtra alebo pozajtra samovražedné.

Odtrhol som sa od týchto myšlienok, pretože okolo mňa náhle prelieta vták. Vyzerá ako čierny drozd. Vtáčik pristáva neďaleko od mňa na kamenných doskách nábrežia. Potom preletí na malú bronzovú sochu zobrazujúcu chlapca so psom. Socha vyzerá veľmi pekne. Obyčajný chlapec a pes túliaci sa k nemu. Ale je tu niečo neobvyklé. Pozorne sa prizerám a zrazu ma to napadne: chlapec má čínsku tvár.

V Singapure sú dve tretiny obyvateľstva čínskeho pôvodu. „Teraz je pre mňa nezvyčajné vidieť sochu so šikmými čínskymi očami,“ myslím si. “Ale za tridsať alebo štyridsať rokov bude mať polovica detí v Rusku takéto oči.” Vstupujem do podzemného prechodu vybudovanom pod mostom cez rieku. Na stene je nápis, že cyklista, ktorý tu prejde, zaplatí pokutu 1000 dolárov. Žuvačky sa v Singapure nepredávajú vôbec a za odhodený ohorok cigarety môžete zaplatiť 500 dolárovú pokutu. Zákon pomáha obmedzovať zvieracie túžby a núti starať sa o záujmy druhých. „Pritom nielen o záujmy fyzické, ale aj duchovné. Civilizácia a zodpovednosť, – naďalej uvažujem, – sa tu dokonale dopĺňajú.“

Uprostred podchodu sedí žobrák. Je zle oblečený a pred ním plastový pohár na almužnu. Za dva dni som stretol len jedného žobráka. Vidí ma a zatrasie pohárom, čakajúc na almužnu. Vsunul som ruky do vreciek, ale drobné tam nie sú. Pokrčil som ramenami: “Prepáč, brat, máš smolu.” Vidí ma, kývne hlavou a odloží pohár. Rozmýšľam „Zaujímalo by ma, prečo je tento muž žobrák?“

Pozerám sa na jeho auru a všetko je jasné. Absolútne nevedel prijať údery osudu. Jeho duša veľmi chcela blahobyt, šťastie, stabilitu. A ak dostane toto šťastie, s najväčšou pravdepodobnosťou ochorie a zomrie. Čím horšie človek žije, tým menej je nespokojný s osudom. Jednoducho sa nemá na čo spoliehať, okrem lásky v duši, ktorú mu nikto nikdy nezoberie. Iba my sami ju môžeme odmietnuť.

U tohto človeka je energetické pole stiahnuté, to znamená prakticky nemá energiu. Ale v celkovej chudobe prežije a pravdepodobne nebude ani chorý. Mechanicky som strčil ruku do náprsného vrecka a zrazu som vytiahol papierik päť dolárov. Pamätám si, že dnes začal nový rok podľa východného kalendára. Vraciam sa a dávam žobrákovi päť dolárov. “Happy New Year!” hovorím. Usmieva sa a ďakuje za to. A tu prichádza to, čo som nečakal – jeho aura sa mení, nie je v nej už žiadna smrť.

Idem ďalej a zároveň sa snažím pochopiť, čo sa stalo. Môže radosť skutočne tak zmeniť človeka? Pamätám si článok, v ktorom bolo povedané, ako jedna chudobná žena v Rusku vyhrala asi milión dolárov. O rok neskôr ju našli v bežnej spoločnosti bezdomovcov. To znamená, že vec nie je v peniazoch, ale o pocite šťastia, ktoré by mal vedieť človek udržiavať. Peniaze nie sú prvotné. Ak v duši nie je žiadna harmónia, peniaze odchádzajú.

Vedci uskutočnili výskum, v ktorom sa ukázalo, že radosť a pozitívne emócie posilňujú imunitný systém. Naopak, ak u človeka problémy zatieňujú pocity lásky a radosti, imunita padá a spúšťajú sa rôzne choroby. Teraz sa lekári snažia systematicky pozrieť na takú vec akou je choroba a prichádzajú k nespornému záveru. Ak je u človeka znížená imunita, je zbytočné liečiť jednotlivé orgány alebo choroby. Zostáva pochopiť, čo je imunita.

Časom vedci dospejú k záveru, že imunita je energia. Táto energia má trochu inú povahu, je odlišná od svalovej, fyzickej. Naše emócie, pocity sú tiež energiou. Maximálna energia existuje medzi dvoma rozdielne nasmerovanými potenciálmi. Najväčší potenciál je rozdiel v toku času.

Budha hovoril: “Iba tu a teraz.” Kristus povedal: “Nestarajte sa o zajtrajší deň … každý deň má dosť svojich starostí.” Ukazuje sa, že tí, ktorí sa snažia žiť zajtrajším dňom, akoby sa tam premiestnili, sa uzamknú na jednom potenciáli a ich energia klesá. Tí, ktorí žijú spomienkami na minulosť, tiež strácajú svoju energiu, a tým aj imunitu. Takže ak chcete zistiť, či sa k vám prikráda choroba, alebo nie, pozrite sa na seba zo strany. Zistite, kde je váš hlavný pocit šťastia. Ak je to v minulosti, potom ste chorí a už strácate energiu. Ak v budúcnosti, potom vás čakajú ešte väčšie straty energie a ešte väčšie zdravotné problémy. A len vtedy, ak budete mať pocit hlavného šťastia v prítomnosti, budete zdraví.

Niekedy je pre človeka ťažké určiť, kde je jeho hlavná pozitívna emócia. Napoviem vám: ak ľutujete o minulosti a nemôžete akceptovať to, čo sa stalo, potom je vaše hlavné šťastie v minulosti a po celú dobu budete strácať energiu prostredníctvom ľútosti. Ak viac prežívate čo bude v budúcnosti, ste ňou posadnutí, prežívate strach a depresiu, potom ste prestali žiť v súčasnosti a prostredníctvom depresie strácate viac a viac energie. Na jemnohmotnej rovine nie je jasne vyjadrená minulosť a budúcnosť. Všetko je tam skutočné. Preto je posadnutosť minulosťou a budúcnosťou v skutočnosti agresiou voči času, zničením jeho štruktúry.

Niekedy som si dovolil vidieť budúcnosť človeka a videl som ju ako minulosť. V našej mysli, ktorá je spojená s fyzickou formou, vidíme najprv prázdny pozemok a potom postavený dom. Hovoríme, že v minulosti neexistoval žiadny dom, ale teraz, v súčasnosti, existuje. A na jemnohmotnej rovine dom existoval pred jeho zjavením a bude existovať po jeho zničení. To znamená, že informácie o objekte existujú pred jeho objavením a aj po jeho zmiznutí.

Naše podvedomie je spojené s jemnohmotnými úrovňami a tam je úplne iné plynutie času. Okamžite ukazuje minulosť, súčasnosť aj budúcnosť. A to, čo sa stane, sa často vníma ako niečo, čo sa už stalo. A čím viac na jemnohmotnejšiu úroveň pôjdeme, tým väčšie je pokrytie minulosti a budúcnosti. Energia sa mení na informáciu. Vesmír je absolútne jednotný na najjemnejších úrovniach. Preto ponorením našich túžob do podvedomia začíname ovládať svet okolo nás.“

Sergej Lazarev

https://www.rinok.sk/search-engine.htm?slovo=sergej+lazarev&search_submit=&hledatjak=2

Páčilo sa? Zdieľajte:

Ďalšie články z tejto kategórie