V roku 2005 televízna stanica „National Geographic” zverejnila dokument, v ktorom sa uvádzalo, že človek nie je biologicky prispôsobený úmyselne zabiť človeka.
V roku 1947 americký generál Marshall inicioval uskutočniť prieskum veteránov z druhej svetovej vojny z bojových pechotných jednotiek s cieľom zistenia správania sa vojakov a dôstojníkov v skutočnom boji. Výsledky boli prekvapujúce. Menej ako 25 % vojakov a dôstojníkov pechotných jednotiek americkej armády počas boja strieľalo na nepriateľa a iba 2 % z nich vedome mierili na nepriateľa.
Podobné výsledky boli aj u letectva, kde až 50 % zostrelených nepriateľských lietadiel malo na konte iba 1 % pilotov. Bolo zistené, že pri tých druhoch bojov, kde je nepriateľ vnímaný ako človek a osobnosť (ide hlavne o pechotné boje, vzdušné duely lietadiel a podobne), je armáda neefektívna a takmer všetky škody spôsobené nepriateľovi majú na konte iba 2 % z celej zúčastnenej časti armády. 98 % zúčastnenej armády nemá schopnosť zabíjať.
Úplne iný obraz je tam, kde vojaci nevidia protivníka osobne do tváre. Tu je efektívnosť tankov a delostrelectva omnoho vyššia a najvyššia je efektívnosť bombardovacieho letectva. Pokiaľ ide o boje pechoty „tvárou v tvár“, ich efektivita je najnižšia zo všetkých druhov. Dôvod je jednoduchý, vojaci nemôžu zabíjať.
Pretože sa jedná o vážnu otázku efektivity ozbrojených síl, Pentagon zapojil do výskumu skupinu vojenských psychológov, ktorí zistili prekvapujúce informácie.
Ukázalo sa, že 25 % vojakov a dôstojníkov sa pred každým bojom pomočia, alebo vyprázdnia od strachu. Ako príklad sa uvádzajú spomienky veterána druhej svetovej vojny. Vojak veterán spomína, že pred prvým bojom v Nemecku sa pomočil a jeho veliteľ ukázal na seba tiež pomočeného a uviedol, že to je normálny jav pred každým bojom. “Akonáhle sa pomočím, strach zmizne a môžem sa kontrolovať“. Prieskum ukázal, že ide o masový jav v armáde, a to aj vo vojne s Irakom okolo 25 % vojakov a dôstojníkov americkej armády sa pred každým bojom pomočilo, alebo vyprázdnilo od strachu.
Priemerne u 25 % vojakov a dôstojníkov nastalo dočasné ochrnutie ruky, alebo ukazováka. Pritom pokiaľ bol vojak ľavák, tak sa ochrnutie týkalo ľavej ruky. To znamená tej ruky alebo prstu, ktorý bol potrebný na streľbu. Po porážke fašistického Nemecka, archívy nemeckej armády ukázali, že problém s ochrnutím rúk a prstov sa týkal aj nemeckých vojakov. Na východnom fronte bola neustála epidémia ochrnutia rúk a prstov, ktorými bolo treba strieľať. Rovnako približne u 25 % vojakov.
Americkí psychológovia Sveng a Marchand pracujúci na objednávku Pentagonu zistili, že pokiaľ bojová jednotka neustále bojuje počas 60 dní, tak u 98 % vojakov tejto jednotky sa prejavia psychické problémy. Kto sú tí, ktorí tvoria zostávajúce 2 % hrdinov? Psychológovia jasne a presvedčivo dokazujú, že sú to 2 % psychopatov, ktorí mali aj pred nástupom do armády vážne psychické problémy.
Podstatným zistením amerických výskumov človeka je v tom, že samotná biológia, vlastné inštinkty, zakazujú človeku zabiť človeka. Táto skutočnosť bola známa už dávno. Napríklad v poľskej armáde v 17. storočí sa robili podobné prieskumy. Pluk vojakov na strelnici trafil do cieľa 500 krát a potom v boji o niekoľko dní streľba celého pluku trafila iba troch protivníkov.
Človek biologicky nemôže zabíjať človeka. Psychopati, ktorí tvoria 2 % celého počtu armády, sú 100 % údernou silou armády v bojoch zblízka. Podľa zistení psychológov, v civilnom živote sú to spravidla vrahovia, ktorí sedia vo väzení.
Veteráni z druhej svetovej vojny z Vietnamu, Iraku a ruskí veteráni z vojny v Afganistane sa zhodujú na jednom: Pokiaľ sa v jednotke nachádzal aspoň jeden taký psychopat, to znamenalo, že jednotka prežije. Pokiaľ sa tento v jednotke nenachádzal, jednotka spravidla skôr, alebo neskôr zahynula. Veterán spomína: „Na pohľad to bol normálny človek, aj pri rozhovore sa ukazoval ako úplne normálny, ale tí, ktorí s ním priamo žili, v tomto prípade aj ja, vedia, že to bol psychicky chorý človek, úplný psychopat.“