„Pohyb Merkúra je v súlade s pohybom Zeme. Čas od času sa Merkúr nachádza so Zemou v dolnej konjunkcii. To znamená, keď sú Zem a Merkúr na rovnakej strane Slnka a zoraďujú sa s ním v jednej línii.
Dolná konjunkcia sa opakuje každých 116 dní, čo sa zhoduje s dobou dvoch plných obratov Merkúra. Pri stretnutí so Zemou je k nej Merkúr vždy obrátený jednou a tou istou stranou. Aká sila núti Merkúr rovnať sa so Zemou a nie so Slnkom, alebo je to náhoda? Ešte viac podivností je s rotáciou Venuše.
Nevyriešených záhad má Venuša mnoho. Prečo nemá magnetické pole a radiačné pásy? Prečo sa voda z hlbín ťažkej a horúcej planéty nevytláča do atmosféry ako sa to dialo na Zemi? Prečo sa Venuša neotáča od západu na východ ako všetky planéty, ale z východu na západ? Možno sa obrátila dolu hlavou a jej Severný pól sa stal Južným? Alebo ju niekto usmernil na obežnú dráhu a roztočil na opačnú stranu? A najzáhadnejšie je, keď sa v intervaloch 584 dní približuje k Zemi na minimálnu vzdialenosť, pritom je v dolnej konjunkcii a v tomto momente je Venuša vždy obrátená k Zemi jednou a tou istou stranou. Tento zvláštny úkaz nemôže byť objasnený z uhla pohľadu klasickej nebesnej mechaniky.“
(M. Karpenko: „Rozumný vesmír“ „Izvestija“ 24.7.2002)
„Obežná dráha Saturna má rezonanciu 2:5 k Jupiteru (vzorec: 2Wjupitera – 5Wsaturna = 0, platí ešte pri Laplace). Je známe, že obežná dráha Uránu má rezonanciu 1:3 k Saturnu, obežná dráha Neptúna má rezonanciu 1:2 k Uránu, obežná dráha Pluta má rezonanciu 1:3 k Neptúnu. V knihe L. V. Ksanfomaliti „Pochod planét“ zdôraznil, že štruktúru Slnečnej sústavy, podľa všetkého, určil Jupiter, pretože parametre obežných dráh všetkých planét sa nachádzajú v správnom pomere k jeho obežnej dráhe. Tam sa tiež spomínajú štúdie, ktoré tvrdia, že vytvorenie Jupitera na jeho súčasnej obežnej dráhe je veľmi nepravdepodobný jav. Ide o pravdepodobný umelý zásah.“
(S. A. Jazev: „Štruktúra Slnečnej sústavy“)
Ak sa vrátime k téme rezonancie, je potrebné spomenúť, že Mesiac je tiež nebeské teleso, ktorého jedna strana je neustále otočená k našej planéte. Ale rekordmanom je určite dvojica Pluto – Cháron. Oni sa točia a pritom sú neustále otočení k sebe tými istými stranami.
Ďalšou anomáliou sú satelity planét, ktorých rotácia okolo vlastnej osi je synchrónna s obežnou rotáciou. Takých je veľké množstvo, dá sa povedať, takmer všetky. Astronomickí špecialisti udávajú, že synchrónne sa otáčajú okolo svojich planét (neustále sú otočené jednou a tou istou stranou) satelity Zeme, Marsu, Saturnu (okrem Hyperiona, Phoebe a Ymira), Uránu, Neptúna (okrem Nereida) a Pluta. V systéme Jupitera je synchrónna rotácia charakteristická pre veľkú časť satelitov.
Pre mysliacich ľudí sú tieto informácie dostatočné na zamyslenie, z ktorých vychádza záver, že v prírode také množstvo anomálií a náhod nie je možné. Tých anomálií je oveľa viac, napríklad, veľké planéty sa nemôžu nachádzať ďalej od hviezdy ako malé. Orbity všetkých planét nemôžu ležať v jednej rovine a nemôžu vytvárať kruh v divej prírode.