Motto: Verba promitturnur et facta laudantur.
Najkrajšie dni v roku sú Vianoce, prežívané plné radosti z darčekov, pohody, štedrosti jedla a želania všetko len to najlepšie. Ale realita týchto dní je i pre našich blízkych priateľov neskutočne vzdialená. Nostalgia ma prepadla pri spomienke na supercelu, ktorá za niekoľko minút zničila desiatky rokov budované dedovizne v dedinách našich susedných priateľov z Moravy. Mali aj oni bohaté, hlavne spokojné a šťastné prežívanie Vianočných sviatkov? Spomienky sú ťažké a bolestivé.
Keď sa začne silná búrka, spomeniem si na svoje detstvo. Ako rýchlo sa zmenili priority. Starí rodičia, lebo rodičia boli na poli, zabezpečovali obživu na zimu – najprv z ulice aj dvora odviedli vnúčatá, potom zabezpečili do bezpečia hydinu, kurčatá a keď už premočení do nitky vbehli do domu, vytiahli hromničku, zapálili ju, všetci sme si kľakli a spolu sa modlili. Ba ozvali sa i zvony z kostolnej veže.
Spomenul som si na to, keď som sledoval videá zo supercely, ktorá zasiahla južnú Moravu a časť Skalice i Holiča na Slovensku. Ako mnohí stáli pri oknách, točili na mobily nový prírodný úkaz. Neskutočná rana na majetku, zdraví i ľudských životoch. Ako je možné, že supercela nám už klope na dvere? Odpoveď :“Ľudstvo si dnes neuvedomuje vážnosť výziev, ktoré sa pred neho stavajú a možnosť, že človek zle použije svoju moc. Áno, človek – my, ja, ty – zle používame svoju moc! Prestali sme rešpektovať zákony prírody a stratili sme cit pre rovnováhu s realitou tohto sveta. Zisk, vlastné predstavy a pohodlie sa nám stalo základným ukazovateľom životnej úrovne. Zabudli sme na myšlienky šetrenia, že aj zajtra bude deň a možno bude horší ako je dnes. Zvykli sme si mať viac. Dokedy? Vznikajú „vonkajšie púšte“, pretože sa veľmi rozšírili vnútorné púšte – extrémne zábery poľnohospodárskej pôdy pre nepoľnohospodárske účely, rozširuje sa degradácia pôdy/vodná a veterná erózia a ekologická kríza je výzvou na hlbokú vnútornú konverziu.
Bolo málo poslať našim priateľom na Moravu finančnú pomoc, materiálovú i fyzickú a neuvedomujúc si, že príroda chce od nás aj niečo viac: zodpovednosť, ktorá nezostáva iba na papieri, burcovanie environmentalistov, že bude ešte horšie, státisíce podpisov proti klimatickej zmene, rebélie a protesty za lepšie životné prostredie, ale reálne skutky.
Je najvyšší čas, aby sme sa my, vy, ty, ja, spoločnosť, národ, národy k nim reálne a aktívne postavili. Lebo príroda má svoje prirodzené zákony, umelo vytvorené hranice človekom medzi nami ľuďmi i národmi neuznáva a možno, že už dnes alebo zajtra, sa prírodný živel môže bezprostredne dotýkať mňa, teba – vás, lebo nepozná hranice, ktoré sme vytvorili.
Alojz Malíšek