Kategórie

Naši partneri



Flag Counter

Pestovanie konopy siatej v Osuskom I. časť

Úvod:

Osloviť čitateľa o potrebe pestovania konopy siatej na prelome 18. a 19. storočia je v súčasnej modernej a technicky vyspelej spoločnosti odvážna téma. Má vôbec nejaký význam zaoberať a pripomenúť ,súčasnej mladej generácii, pestovanie konopy v živote našich predkov? Pestovanie bolo postavené na úroveň dorábať chlebové obilie—výživa a šatenie stáli na prvom mieste. Pýtam sa, čo sme ale my, staršia generácia narodená v päťdesiatych rokoch 20. storočia, zanechali pre budúce generácie? Zachovali a rozvíjali sme dostatočne kultúrne dedičstvo našich predkov aj pre budúce generácie? Nie. Zapadlo prachom novodobej histórie, ktorú vo veľkom prevyšuje západná aj východná kultúra. A to vo všetkých oblastiach života. Ak pridáme k apatii kultúrnosti národa aj nezáujem o vlastníctvo k pôde, rozpredávané príslušníkom iných národností, potom je katastrofa zániku Slovenského štátu neodvratná. Lebo i ten, kto neovláda iný cudzí jazyk, je považovaný za menejcenného v spoločnosti. A z každodenného rytmu života sa postupne vytratil i zdravý sedliacky rozum. Naivne podliehame i novodobej kultúre a technike, ktorá zastiera minulosť, preferuje iba momentálnu konzumnú spoločnosť a vytvára iluzórne predstavy o reálnom živote. Existencia štátu je podmienená: mať vlastné územie, jazyk a kultúru.

Moja rodná obec Osuské je malá poľnohospodárska dedinka /500—550 obyvateľov/ v okrese Senica, rozprestiera sa vo výbežku severnej časti Záhoria pod začínajúcim sa bradlovým pásmom prechádza severným smerom do Brezovej pod Bradlom. Z východnej strany ho obklopuje pohorie Malých Karpát. Pôvodne vznikla z osady Ropov, na poli zvanom Pod kostolíkom medzi cestou do Prietrže a rieky Myjava. Osada stála na pomedzí chotárov Osuského a Prietrže na močaristej pôde, ktorú zalievali jej vody, lebo tu mení charakter toku. Osadníci sa presťahovali na vyššie položené územie chránené proti veľkým vodám, ktoré nazvali osušina—Osuské. Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1262.

Podľa Slovenského jazyka sa žena vyslovuje Osušťanka, muž Osušťan. V množnom čísle ako Osušťania. Pre nárečové prvky, aj okolitých dedín, sa Slovenské názvy neujali.

Dedina bola chudobná na duševné zážitky. Zo všetkých kútov sa ozýval kategorický imperatív—rozkaz práce, ktorej sa nedalo nijako vyhnúť. Práca okolo poľného hospodárstva determinovala rozumový vývoj i citové založenie. Moji rodáci z konca 18. a začiatku 19. storočia odlúčenosť od sveta vôbec nepociťovali. Obsahom ich života bola práca, ktorá im nahradila zábavu, kultúrne vyžitie i spoločenské styky. Práca sa nepokladala za otroctvo, za prostriedok vykorisťovania, pretože každý ňou budoval vlastné dielo, ktorým si nielen zabezpečoval existenciu, ale sa ním chcel aj pochváliť. Dobre zorané pole, pekne upravené hnojisko, čerstvým dochom pošitá strecha na stodole, nová priestranná šopa a kôlňa—to boli výdobytky vlastného umu a vlastnej pracovitosti, ktoré podávali svedectvo o šikovnosti hospodára. Takéto pomery boli na každej dedine iné, zvýrazňovali rozvoj hospodárenia na pôde a  k určitým charakteristickým zvláštnostiam, ako pestovanie zemiakov, obilnín, repy—cukrová ešte nebola, a tým súvisiaci rozvoj jednoduchej špeciálnej poľnohospodárskej techniky. Preto aj pestovanie konopy siatej od prípravy pôdy pod sejbu, trhanie, máčanie, sušenie, získanie priadze, tkanie až po upotrebenie v podobe výrobku si zaslúži pozornosť aj súčasnej generácie. Pestovateľ konope musel použiť všetok svoj um od lehoty dozrievania, dôkladné spracovanie až rozumné využitie plátna pre svoju domácu potrebu.

V slovenských obciach na Záhorí, ale i dolnom Považí a Ponitrí, stála konopa v druhej polovici 19. storočia—a, pravda i predtým—svojim významom hneď vedľa raži i pšenice. Výživa i šatenie mali rovnakú dôležitosť. Na rozhraní dvoch storočí prežívala produkcia konopy už poslednú fázu svojej prosperity. Železničná doprava, postupný zánik naturálneho hospodárstva, väčší obeh peňazí ako platidla, otvorili brány strojom vyrábaným textíliám aj do dediny. Rozličné druhy látok na šaty, medzi nimi na prvom mieste súkno, prestali byť i v sedliackych domácnostiach nedostupným materiálom. Okolo roku 1850 však vyzerali pomery celkom ináč. Takmer jediným materiálom na zhotovenie mužského i ženského odevu, najmä pracovného, bolo konopné plátno. Súkenných šiat nebolo. V tuhých zimách nahradzovali ich kožuchy z barančiny, ktoré sa obliekali na plátennú košeľu, alebo u žien na konopné rukávce. Pravda, kožuch si mohol dopriať iba zámožnejší hospodár. Normálny mužský oblek, ako ho opisovali starí ľudia, vyzeral dosť bizarne. Na konopnú košeľu obliekal sa v zime kožušinový alebo súkenný prusliak (pruclek) bez rukávov, aby sa ušetrila látka. Široké konopné nohavice (gate), také široké, že by do jednej vliezli i dve nohy, zastrkovali sa do holienok – čižiem. Chrbát a plecia kryla veľká konopná plachta, zložená do trojuholníka a uväzovala na veľký uzol pod bradou, podobne, ako to robia ženy s trojuhlými šatkami. To bol univerzálny sviatočný odev na celý rok. V lete slúžila plachta za ozdobu, v zime mala poskytnúť niečo tepla.

S konopným plátnom sa však tiež veľmi šetrilo. Aj v najtuhších zimách obliekali si muži len jedny gate. Prakticky chodili vlastne polonahí, keďže konopné plátno bolo veľmi riedke. Obliecť si dvoje konopné nohavice—jedny na druhé—a chrániť sa tak pred zimou, pokladalo sa za hanbu. Iba chorľavým a starým ľuďom priznávali sa ústupky, sprevádzané obyčajne uštipačnými poznámkami.

Ženský odev hotovil sa tiež z konopného plátna, s výnimkou čepca a zástery. U žien bola spotreba materiálu oveľa väčšia, vzhľadom na módu širokých a nariasených, ako harmonika poskladaných, sukní a na voľnejšie nepriliehavé rukávce. V Senickom a Myjavskom okrese, najmä na kopaniciach, nosili ženy ešte na začiatku tohto storočia, ba až do druhej svetovej vojny, iba konopné sukne, tzv. kasanice.

Veľká spotreba konopy v sedliackej domácnosti urobila z tejto vlákniny vzácny produkt, ktorému sa venovala zvláštna pozornosť. Ba dokonca možno hovoriť o istom kulte konopy za akúsi živú, magickú bytosť pokladalo sa v mojej rodnej obci obilie. Hádam preto zblížil sa roľník natoľko s konopami, lebo výrobky z nich uspokojovali okrem praktických potrieb do istej miery i jeho estetické požiadavky.

Siatie konopy nelíšilo sa od sejby obilia. Len pôda pod musela byť kvalitnejšia, lepšie pohnojená, viac ráz zoraná ako pod pšenicu. Preto sa pestovali v doline, nie na vŕškoch, a pravidelne za obcou.

Starosť o konopu začala v prvých týždňoch júla. Vtedy sa ukázalo, že rastlina je dvojdomá. Prašníkové steblá, na Osuskom ich nazývali poskomné, dozreli, začali žltnúť a vypúšťali pri dotyku celé mračná oplodňujúcich spór. Pestíkové, materné konope, zostali svojím vzrastom o niečo nižšie, čo malo výhodu pri oplodňovaní a boli čerstvo zelené.

V tomto období do výrobného procesu prác na konopách už zasiahli po prvé aj ženy. Poskromná konopa musela sa vytrhať a materné ponechať, až kým semeno—semenec nedozrelo. Ak sa dalo, v mnohých roľníckych prácach objaviť kus poézie, teda rozhodne pri trhaní konopy. K tomuto výkonu obliekali sa dievky a mladé ženy takmer ako do kostola. Najmä úprava hornej časti tela a hlavy poskytovala príležitosť, aby ukázali svoj vkus i svoju túžbu páčiť sa. Veľmi im záležalo na tom, aby ich ľudia zďaleka videli, a preto ich kvetované šatky a biele rukávce museli silno kontrastovať so zeleným morom konopy, v ktorom plávali ich postavy. Úspech bol v každom prípade zaručený, pretože konopa sa siala blízko chodníkov a ciest. Okoloidúci pustili sa obyčajne so ženami do hovoru a odnášali si vždy veselú náladu do spevu: Ej zešli, zešli konope u cesty, už sú pekné zelené:/, hovorí jedna Osuská svadobná pieseň. Ej, trhalo ich jedno černooké dífča/: malo líčka červené:/, pokračuje druhý verš. Taký presný obraz, ako vyzeralo dievča v konopách, môže mať iba náhodne idúci okoloidúci.

V ľudovej poézii viaceré poľné plodiny sú predmetom osobitého záujmu. Medzi nimi i konopa. Jedna pieseň hovorí: Konope, konope, zelené konope, na tie naše dvere nikto nezaklope. To je smutný povzdych dievčaťa, ktoré márne čaká večer nejakého mládenca. Konope volá za svedka svojho bôľu, spôsobeného pocitom osamelosti, ba aj hanby, že si ju ešte nikto nepovšimol.

V inom prípade konopa je meradlom poriadku v sedliackej domácnosti. Vždy sa musela načas vytrhať. Ak sa poľné práce niekedy pretiahli a oddialili ku koncu septembra, už sa nenašla vhodná chvíľa, aby úrodu konopy podľa všetkých pravidiel zobrali, sedliak vzal kosu a v zúfalstve alebo v hneve ju jednoducho pozrážal. Pocit hanby mu však nedal pokoja, lebo v očiach dediny platil za nedbajcu.

Vytrhaná konopa viazala sa do malých snôpkov, s väčšími otiepkami by sa manipulovalo zle a ťažko by sa sušili.

Pri ďalšom štádiu spracovania museli ženy ukázať aj isté znalosti z hydrotechniky. Snôpky konopy ukladali sa do vody—čiže sa močili—od čoho vznikol pekný jazykový názov močidlo, močidlá. Boli to malé drobné vodné v zemi vykopané nádržky, ku ktorým sa malým vedľajším náhonom napustila voda z blízkeho potôčika. V Osuskom boli močidlá vybudované na potoku Bederník, jednoducho ohradené s názvom Panšula. Tieto miskovité nádrže boli vybudované kaskádovito nad sebou a boli také veľké, že pojali celú úrodu jednotlivých gazdov. Snôpky sa poukladali v radoch do nich v niekoľkých vrstvách a zaťažili sa veľkými kameňmi, aby sa úplne ponorili a neodplávali. Do takto upravených konopísk sa do nich pustila voda, ktorá však nesmela na nich stáť, ale súvisle a pomaly pretekať. Túto prácu zabezpečoval obecný hájnik Ignác Krajčír. Tento proces máčania trval dva-tri týždne a jeho účelom bolo, aby vlákno prilepené na čerstvom steble sa od neho oddelilo. Močidlá v Panšule boli pri ceste do poľa, takže ženy, idúce za svojimi prácami, mohli denne sledovať ako pokročil proces oddeľovania sa vlákien od stebla. Steblo, ktoré vplyvom vody močením stratilo pružnosť, stalo sa krehkým ako suché drevo, voľne nalomili alebo zlomili. Ľahkosť odtrhnutia vlákna od stebla gazdiná vedela posúdiť čas máčania.

Po skončení sa snôpky konopy z vody vybrali. Pri tejto práci mali ženy príležitosť sa aj vykúpať. Inak—okrem prania na potoku—sa k vode nedostali. Kúpanie žien vonku dedinský mrav vôbec nepripúšťal. Rozmočené konopy boli veľmi ťažké a museli sa z vody iba ručne vyťahovať. Pri práci sa nepoužívali žiadne pomôcky na uľahčenie práce, aby sa vlákno nepoškodilo a nedotrhalo. Podobnú opatrnosť žiadalo si i sušenie. Snôpky sa postavili vertikálne a steblá roztiahli od seba tak, aby sušenie rýchlo pokračovalo. Sezóna máčania konopy a sušenie zaujímala v dôležitosti ženských prác osobitné miesto. Okolo Panšule vznikli veľké plochy pokryté rozostavanými panákmi, ktoré robili dojem malých stanov podobný stredovekej táboriacej armáde. Tu ale bolo božské ticho prerušované spevom vtákov alebo veselým štebotaním detí, dozerajúcich, aby niekto si neprisvojil snopček, či dva, ktoré mu nepatria. A nad týmto idylickým obrázkom vznáša sa mračno veľmi prenikavej vône, ktorú vydychujú sušiace sa snôpky, ktoré sa v početných a dráždivých zápachov dediny vyskytuje len raz do roka. Úrodu poskromnej konopy nachodiace sa v tomto štádiu sušenia odviezli domov, a keďže iné poľné práce súrili, bol iba koniec júla, uložili niekam do sucha. Ak bolo doma viac pracovných ženských síl, pustili sa do trepania konopy na ťažkej štvornohej stolici zvanej trlica ako začiatok druhej fázy spracovania konope.

A. Malíšek

www.biosferaklub.info

Páčilo sa? Zdieľajte:

Ďalšie články z tejto kategórie