Do konca 60. rokov 20 storočia existoval vo Švajčiarsku bežne používaný pojem Verdingkinder – „zmluvné alebo pracujúce deti“. Tak nazývali malých Švajčiarov, ktorých odoberali od svojich rodičov a premiestňovali do iných rodín, kde boli využívaní ako bezplatná pracovná sila.
Dieťa sa mohlo stať verdingkinder z mnohých dôvodov – dieťa odobrali z rodiny, ak bola príliš chudobná, alebo ak sa matka rozviedla s otcom dieťaťa, alebo pretože jeden z rodičov mal cigánsku krv …
Mnoho dospelých – verdkingkinder tvrdilo, že v nových rodinách sa o nich nikto nestaral. Navyše boli využívaní na tvrdú prácu, vystavení psychickému a fyzickému zneužívaniu.
Historik Marco Leuenberger dokázal, že v 30. rokoch 20. storočia žilo vo Švajčiarsku minimálne 35 000 detí – verdingkinder. Marco sa domnieva, že skutočné čísla boli ale oveľa vyššie – v období od roku 1920 do roku 1970 bolo týmto spôsobom zneužitých minimálne 100 000 detí.
Vo Švajčiarsku sa dokonca konali špecializované dražby, na ktorých farmári kupovali deti za nominálny poplatok, aby ich mohli použiť ako bezplatnú pracovnú silu. V niektorých kantónoch vykonávali 20 % všetkej práce súvisiacej s poľnohospodárstvom deti otroci.
Vo švajčiarskom poľnohospodárstve sa detská práca využívala s najväčšou pravdepodobnosťou až do polovice 20. storočia. Sociálna inštitúcia tzv. „Pracujúcich detí“ bola pôvodne formou sociálnej charity pri neexistencii rozvinutej sociálnej legislatívy v krajine. V skutočnosti však išlo o existenciu sociálnej vrstvy reálnych mladistvých „otrokov“. Len nedávno švajčiarska vláda urobila bodku za touto „temnou stránkou“ švajčiarskej histórie, vyplatila obetiam značné kompenzácie a oficiálne sa ospravedlnila.
Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info