Motto: Pri prvom styku s pánmi a s úradmi pochopil, aký je duch doby. Základným princípom bolo s hlbokou poklonou dávanie úplatkov.
Táto dobrovoľná dedinská kronikárka—tetička Jurenková–nešírila dobrú povesť svojich blížnych a nekarhala ich chyby bez akéhokoľvek osobného záujmu. Keď ju niekto pozorne počúval, zaiskrili sa jej oči, vodopád reči nadobudol peknú, na dedine nezvyčajnú formu. Blažilo ju vedomie osobnej dôležitosti, že bola svedkom a účastníkom niektorých udalostí, o ktorých môže dnes iným hovoriť, že sledovala osudy, často šťastné, ešte častejšie tragické iných ľudí a sama vyviazla bez úrazu. Tu sa tetička Jurenková zmenila na ušľachtilú egoistku, ktorá hľadala potešenie a vlastné uspokojenie v tom, že sa snažila zachovať pamiatku vymretej generácie a odovzdať nasledujúcemu pokoleniu.
Raz pri driapačke peria u nás doma, zobrala si za hrsť naškubaného peria, po jednom čistila do kostrnky, púšťajúc ich dolu do fertocha, oči sa jej zaiskrili a otočiac sa na mňa vravela: “a, chlapče či ty vieš, ako sa dorábal voľakedy chlieb náš každodenný? Vieš, kedy bola prvá mlátiaca mašina v Osuskom? Kto bol jej prvým majiteľom?… „neviem“, priznal som pravdu a počúval vyrozprávanú novotu v mojej rodnej obci.
Na Osuskom žil na rozhraní storočia 1890 – 1910 sedliak menom Ján Sáska, ktorý sa navonok a na prvý pohľad ničím nelíšil od ostatných. V jednom sa však delil od priateľov a známych. Všetci muži, ktorí prekročili šesťdesiaty rok, nosili dlhé vlasy sčesané dozadu a na šiji pristrihnuté podľa randlíka do vodorovnej plochy. Sáska tento zvyk odložil a strihal sa nakrátko ako páni. Do kostola nechodil, dávajúc veľmi nápadne najavo,–povedali by sme, svoje voľnomyšlienkarstvo, voči farárovi. Od ostatného sveta sa oddeľoval, žijúc v akejsi povznesenej izolácii—nikomu sa s ničím nezveril, od nikoho radu nežiadal a cudzou pomocou priam opovrhoval. Voči občanom a susedom, ktorí sa ku nemu prihovorili, cez zuby precedil iba najnutnejšie slová, tónom absolútneho nezáujmu, ľahostajnosti alebo dokonca i odporu a opovrhnutia.
„Mal vraj jednu kravičku a teliatko“ vraveli tetička, pre ktoré chodila jeho žena vyžínať nad ránom trávu po cudzích medziach. Jeho predkovia boli želiari, nezdedil po nich ani toľko zeme, čo by sa dala prikryť vozovou plachtou. Teliatko s kravičkou muselo sa cez zimu ako-tak udržať pri živote v drevenej, z nehobľovaných dosák zbitej búde, kým iní sedliaci mali už teplé, murované maštale, hoci len z nepálených tehál—nazývaných kotovica.
V tejto núdzi prišla na obec neslýchaná pohroma vo forme komasácie,–sceľovanie drobných roličiek a preskupovanie pozemkovej držby. Katastrofa, ktorá sa stala pre ostatných občanov osudnou, znamenala pre Sásku vyslobodenie z hmotnej biedy. Neviem, kde a ako si osvojil si náš hrdina základy geometrie, ktoré nešli príliš ďaleko, ale ho postavili nad všetkých občanov. Vedel meračským pásmom zistiť dĺžku a šírku role a vedel ako-tak vyrátať i jej plochu. S touto, na dedine ohromnou zásobou vedomostí, uplatnil sa ako pomocník a poradca zememerača, lebo tento úbožiak trpel padúcnicou. Keď dostal raz v poli záchvat, strhol na seba meračský stolík spolu aj s mapami a zničil ich. Vtedy vystúpil Sáska ako človek, ktorý pozná východisko z tejto trápnej situácie. Pre formu zememerač viedol práce, ale v skutočnosti ich robil sám, od buka do buka, so svojimi skromnými vedomosťami.
Výsledok nedal na seba dlho čakať. Ukázal sa po skončení meračských prác, keď Sáska začal obrábať najväčšie, najkrajšie, najúrodnejšie role, ktoré doslova ukradol svojim spoluobčanom a sám sebe pridelil.
Zločin bol až príliš krikľavý, než aby k nemu sedliaci v dedine mlčali. Krivdu, podvod a neprávosť pociťovali najmä ženy. Zorganizovali sa, vyzbrojené motykami a sekerami s úmyslom, že idú Sásku zabiť. Ten sa zachránil len útekom, a skrývali ho piati či šiesti spolupáchatelia, ktorí jeho pričinením sa stali od večera do rána zámožnými držiteľmi pozemkového majetku. Úbohé ženy, ktoré mienili potrestať krivdu a jej pôvodcu, situáciu ešte zhoršili. S rušiteľmi úradného výkonu—ktorým bola komasácia—nechceli potom hovoriť ani na okresnom úrade, ani pri súde, kam sa obrátili občania, pravda, neznalí pokračovania v takýchto veciach. Príslušné finančné a súdne inštancie uznali komasačné elaboráty za správne a tak si Sáska definitívne podržal svoj majetok.
A tak sa verejná krádež pozemkov, spáchaná Sáskom pred očami celej obce, pokladala za ťažší hriech než ktorýkoľvek so siedmich hlavných hriechov. Preto chodili občania po desaťročia okolo Sásku mlčky, s horkosťou v srdci a stýkali sa sním len z nutnosti. I on hádam cítil ťarchu svojho previnenia, preto sa izoloval a ľuďom podľa možnosti vyhýbal. Keď sa mal s niekým stretnúť, odvrátil tvár a prešiel mlčky, hoci veľký majetok mu dával titul, aby sa nadul a chodil s vysoko vztýčenou hlavou.
Náhradu alebo útechu za chladný pomer u prevažnej väčšiny občanov hľadal zbohatlík vo vášnivej aktivite. Rozľahlé pozemky si priamo žiadali, aby ich obrábal intenzívnejšie než ktorýkoľvek občan. Kým oni sa paprali v zemi obyčajnými polodrevenými pluhmi, ťahanými slabými kravičkami, z jeho dvora vychádzali do poľa tri-štyri páry silných volov, zapriahnutých do železných pluhov, najnovšej konštrukcie. Päť-šesť párov žencov kosilo v žatve pšenicu tak ako na panskom. Zvýšenie výkonu docielil zmechanizovaním práce, v každom prípade držal krok s grófom Apponyim, ktorý mal v susednej Jablonici rozľahlí veľkostatok.
Keď sa išlo do žatvy, zo všetkých dvorov ozývalo sa ešte pred svitaním pomalé pravidelné brinkanie kladivka, dopadajúceho na tupú kosu. Sáska objavil kdesi v novinách malý stroj, ktorého ozubenými kolieskami dostalo sa kladívko do rýchleho pohybu, údery dopadali ako krupobitie na podloženú kovadlinku. V dedine, kde sa po stáročia ozýval iba gagot husí, bučanie kráv, chrochtanie bravov a ostrý spev kohúta, pravidelne skandované údery Sáskovho nakúvajúceho stroja akoby hlásili príchod nového veku.
Mlátenie zbožia cepami, odstraňovanie pliev z obilia vejačkami, sa stávalo minulosťou, týmto idylickým pracovným metódam urobili koniec mechanické vejačky, poháňané ručnou kľukou, ktoré sa na Záhorí volali fukare—od slova fúkať. Definitívne ich pochovali mláťacie stroje poháňané parnou mašinou. Ján Sáska bol prvý sedliak na Osuskom, ktorý mal takú veľkú úrodu, že ju musel spracovať parnou mláťačkou. Možno ho teda pokladať za hrobára starého spôsobu spracovania úrody. Ľudia z ďaleka pozerali s veľkým obdivom na dym, vychádzajúci z komína lokomobili, hučanie stroja sprevádzali učenými poznámkami a sledovali aj s istým pocitom závisti, ako sa sype čisté zrno priamo do vriec, kým oni sa s ním ťažko natrápili, než ho z klasov vybili. Komu sa podarilo so súhlasom Sásku priblížiť sa až k mláťačke, ten nevychádzal z údivu pri pohľade na množstvo krútiacich sa kolies, bežiacich remeňov, trasúcich sa riečic, hore stúpajúcich a dolu klesajúcich transportérov.
Mlátiť však cudzím, najatým strojom zdalo sa Sáskovi nedôstojné, ba i pokorujúce. Prečo by musel byť závislý od cudzej vôle? Prečo by mal čakať, kým druhý zákazník omláti, keďže v čase žatvy je každá chvíľa drahá a iné roboty súria? Z tejto úvahy zrodilo sa rozhodnutie, že aj on musí mať vlastný mlátiaci stroj, a keď už vlastný, potom niečo nové, čo tu ešte nebolo, čím dobrá povesť len stúpne a jeho osobné postavenie v obci iba získa. Tak uvidelo Osuské už v rokoch 1902/3 veľkú mláťačku, poháňanú motorom. Často sa stalo, že pri mlátení parným strojom iskry, vystupujúce z komína, zapálili v stohoch uložené obilie a celá úroda ľahla za pol hodiny popolom. Sáskovi nahovoril nejaký nemecký agent, že pri pohone benzínovým motorom takéto nebezpečenstvo nehrozí.
Keď podivnú obludu dopravili do dediny, občania nevychádzali z údivu. Ako-tak si navykli pozerať na veľký kotol, položený na štyroch kolesách, s jedným veľkým kolesom na boku, s rozličnými kľučkami a pákami na všetkých stranách. Čo teraz videli bolo ešte zázračnejšie. Nijaký kotol, ale miesto neho akási delová rúra s dvoma veľkými kolesami na konci, s mnohými bronzovými krúžkami a kohútmi—a to celé tiež na štvorkolesovom podvozku. Čo však nastalo, keď toto čudo, začalo ukazovať ako sa vie hýbať, ako hrkoce a hlási ku životu! Z komína, oveľa nižšieho než mala parná lokomobila, vychádzali výbuchy, podobné delovému výstrelu. A každý ten výstrel akoby kričal do sveta: hľa tu pri veľkej stodole, podobnej kostolu, stojím v neslýchanom mračne prachu ja, zázračná mašina Jána Sásku, ktorá len tak hlcem snopy a oddeliac zrno od slamy sypem bohatú úrodu do prichytených vriec,.
Tu si tetička Jurenková odkašľali, vypili za tri hlty čaju, chytili za koleno s poznámkou, že majú silnú lámku kúbu so silnou reumou. Využil som prerušené rozprávanie, krátku prestávku s poznámkou: „vraveli ste o nejakom agentovi z Nemecka, ktorý prišiel majiteľa Sásku informovať o zložitom mechanizme funkcií mláťačky“. Ako sa teda mohli….
“Jáj chlapče, montér z Nemecka zaúčal staršieho syna, pretože sa po slovensky nevedeli dorozumieť, ukazoval mu na prstoch, čo a ako má robiť. Viedol mu ruku k jednotlivým častiam stroja, aby sa naučil s ním dobre zaobchodiť. Sáskovci boli od prirodzenosti takí vtipní, že i tento nemý kurz skončil sa s úspechom. V priebehu nasledujúcich niekoľkých rokov sa nič vyučenému strojníkovi nestalo, hoci každoročne, po tri mesiace sa ozývali výstrely jeho motora od jedného konca dediny k druhému, aj pri iných stodolách, nielen pri jeho.”
*
Sáskovci musia mať zmoka, čo im poklady nosí, hovorili si ľudia po dedine, alebo našli niekde v poli zakopaný hrniec peňazí—žijú v takom blahobyte a prepychu. Hospodárske úspechy niekdajšieho samozvaného geometra, založené na uzurpovanom pozemkovom majetku, dali sa vysvetliť celkom jednoducho. Nijaký zázrak sa za nimi neskrýval. V rodine, kde boli traja synovia, s vekom okolo štyridsiatky, žilo sa veľmi striedmo a jednoducho. Všade vládla disciplína. Každý plnil svoju prácu na mieste, kam ho postavili, ako stroj. Základom prosperity boli osobné vlastnosti domáceho pána—spomínali tetička Jurenková. Pri prvom styku s pánmi a s úradmi, keď robil na Osuskom komasáciu, pochopil, aký je duch doby. Po zániku Bachovho úradníckeho režimu v Uhorsku reorganizovala sa župná i štátna administratíva a jej základným princípom bolo dávanie a prijímanie úplatkov. S hlbokou poklonou a s prinesenými darmi dostal sa človek až k všemohúcemu pánu županovi, ba aj do ministerských kancelárií. Celá múdrosť Sáska spočívala v tomže tieto zásady, vládnuce vtedajším úradníckym svetom, pochopil a podľa nich sa i držal. Ich zachovávaním preplával i medzi najnebezpečnejším úskalím, akým bolo aj podvodné odcudzenie pozemkov v rámci komasácie.
Alojz Malíšek