Nikolaj o Svetlane De Rohan Levašovej
„Práve jej pochopenie toho, o čom som hovoril, odlišovalo túto ženu od mnohých iných, s ktorými som hovoril. Iba tí, ktorí nemali ani potuchy, čomu sa posmievajú, sa uškŕňali a posmievali. Zvyčajne úškrny a posmešky veľmi rýchlo zmizli, keď som začal demonštrovať, o čom hovorím…
Zvyčajne začínam rozhovor s novým človekom s niečím hraničným a sledujem, ako reaguje na moje slová. Ak vidím, že niekto informácie normálne vstrebáva, bez toho, aby sa mu mozog začal prehrievať alebo si myslel, že niekto (ja) je „blázon“, začnem postupne poskytovať čoraz zaujímavejšie (z môjho pohľadu) informácie a vysvetľujem, ako a akými prostriedkami som dospel k určitému záveru alebo pochopeniu. A aj keď daná osoba moje informácie primerane vstrebe, zvyčajne po hodine alebo hodine a pol, mozgy väčšiny ľudí sa aj tak začnú „prehrievať“…
Rozhovory so Svetlanou boli zaujímavé nielen preto, že som v nej mal vďačného poslucháča, ktorý rozumel tomu, čo hovorím a ja som sa nemusel kontrolovať ani obmedzovať informácie, aby si nemyslela, že som sa zbláznil…
Vždy viem rozoznať, kedy človek rozumie tomu, čo hovorím a ako to chápe. Veľmi často si človek z môjho príbehu niečo viac či menej uvedomil a mal ilúziu úplného pochopenia toho, čo hovorím. Niekedy človek rozumel viac na podvedomej alebo genetickej úrovni ako na vedomej, hoci aj takéto pochopenie bolo potrebné a dôležité…
Svetlana chápala takmer všetko presne tak, ako sa malo chápať, a ak jej niečo nebolo známe, veľmi rýchlo pochopila podstatu toho, čo som hovoril. A dôvod tohto porozumenia sa rýchlo ukázal. Ako sme si budovali vzájomnú dôveru, začala sa so mnou deliť o fakty zo svojho vlastného života, o ktorých takmer nikomu, vrátane svojich blízkych, nepovedala…
Už po niekoľkých minútach mojej práce Svetlana dokázala vidieť svoj mozog a ďalšie vnútorné orgány. Keď sa to stalo, navrhol som jej, aby vykonala experiment. Navrhol som jej, aby si zapálila cigaretu a sama pozorovala, čo sa s ňou a jej mozgom deje.
Výsledok tohto experimentu bol pre ňu šokom. Svetlana videla, ako sa pod vplyvom fajčenia neuróny v jej mozgu začali krútiť a odumierať. Výsledok tohto experimentu bol „ekvivalentný“ výbuchu atómovej bomby! Jej tvár odrážala úprimný úžas nad tým, čoho bola svedkom. Po tomto experimente prestala fajčiť navždy…
Keď toto všetko videla, bola nielen znepokojená tým, čo videla, ale aj znepokojená tým, ako kompenzovať už spôsobené škody. Upokojil som ju a ponúkol som jej, že ju očistím od následkov a obnovím zničené neuróny v jej mozgu.
Začal som svoju prácu, počas ktorej Svetlana videla svoje pľúca a čierne dechtové filmy, ktoré pokrývali priedušky a alveoly. Po tejto práci začala vykašliavať dechtové zrazeniny, čo ju ešte viac presvedčilo, že to, čo videla pod mojím vplyvom, nebola iba moja predstava, ale Pravda…“
Nikolaj Levašov
Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info