Pojem „Boh“ prestáva byť antropomorfnou či náboženskou predstavou a začína sa vnímať ako STUPEŇ VÝVOJA systému, ktorý nadobudol schopnosť vytvárať prostredia, stanovovať zákony, podnecovať život a riadiť jeho evolúciu. V tomto zmysle nie je „božskosť“ entitou, ale funkciou. Nejde o otázku „kto“, ale o to, „na akej úrovni systém existuje“. To vytvára logicky nevyhnutný most medzi jednotlivými úrovňami.
Ak sami smerujeme k stavu, v ktorom budeme vytvárať svety a osídľovať ich životom – a ak pred nami existovali formy života disponujúce prakticky nekonečným časom na vývoj – potom je ťažké obhájiť názor, že náš vesmír NIE JE výsledkom podobného procesu. Nie ako akt „stvorenia“ v náboženskom zmysle, ale ako dôsledok rozvíjania vyššej úrovne organizácie, pre ktorú je vytváranie nových svetov prirodzenou funkciou.
To všetko korešponduje s viacúrovňovým systémom, v ktorom každý nadradený systém (supersystém) vytvára podmienky pre existenciu čiastkových systémov (subsystémov), pričom tieto subsystémy sa vďaka vlastnému vývoju napokon povznášajú na úroveň nadradených systémov.
A práve tu vyvstáva kľúčová otázka: ak život nevyhnutne nadobúda schopnosť vytvárať nové reality, ak sa tento proces donekonečna opakuje a ak sú jednotlivé úrovne navzájom vrstvené, nemôže byť potom naša realita len jednou z takýchto úrovní? A ak áno, je možné, aby si systém nachádzajúci sa vnútri uvedomil samotnú skutočnosť svojej včlenenej povahy? Táto otázka predstavuje ďalší krok vo vývoji celého tohto konceptu..
Fedor Škrudnev
Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info