Chronický stres, ktorý pôsobí prostredníctvom reťazca nervových centier, nás núti cítiť úzkosť a vplyvom toho naše kosti strácajú minerály.
Pri depresii a úzkostných poruchách prichádzajú kosti o minerálne látky, v dôsledku čoho sa zvyšuje pravdepodobnosť zlomenín – svedčia o tom klinické pozorovania pacientov s neuropsychologickými problémami. Je veľa informácií o tom, ako môžu nervy – teda stres, depresia atď. – spôsobiť doslova rôzne choroby. Ďalším príkladom je súvislosť medzi depresiou a zmenami v kostiach. Aký mechanizmus tu však funguje? O ktoré oblasti mozgu ide a aké látky vplývajú na kosti?
Depresia a úzkosť často vznikajú ako reakcia na chronický stres. Vedci z Čínskej akadémie vied študovali dobrovoľníkov, ktorí žili v podmienkach, ktoré napodobňovali vesmírnu stanicu – skupina ľudí je izolovaná v obmedzenom priestore, pričom musia riešiť rôzne náročné úlohy. Izolácia, neustále napätie, potenciálne konflikty vedú k neustálemu stresu. Výsledkom bolo, že pseudo-astronauti zažívali zvýšenú úroveň úzkosti; a ako sa dalo čakať, stres si vybral svoju daň na kostiach.
Kostné tkanivo sa tvorilo pomalšie, čo bolo zrejmé okrem iného podľa hladiny markerových molekúl v krvi, ktoré sprevádzajú rast kostí. Okrem toho došlo u dobrovoľníkov k zvýšeniu hladiny norepinefrínu (noradrenalín), ako je to obvyklé pri strese, úzkosti a všeobecnom nervovom napätí.
Aby vedci hlbšie preskúmali fyziológiu, uskutočnili experiment na myšiach. Boli im vytvorené také podmienky, aby zažívali chronický stres, výsledkom čoho bolo, že kosti myší tiež stratili minerály. To znamená, že myši sa ukázali byť dostatočne adekvátnym modelom na štúdium vzťahu medzi kosťami a emocionálnym stavom. Pomocou myši bolo možné zistiť, že všetko začína skupinou neurónov v terminálnom páse – to je názov oblasti mozgu v amygdaloidnej oblasti, ktorá zahŕňa samotnú amygdalu a množstvo ďalších nervových centier. Neuróny terminálneho pásu syntetizujú hormón somatostatín, ktorý môže tiež pôsobiť ako neurotransmiter.
Somatostatín znižuje syntézu somatotropína, ďalšieho hormónu, ktorý stimuluje rast kostí a vykonáva množstvo ďalších funkcií. Pri chronickom strese potláčajú neuróny somatostatínu v terminálnom pruhu aktivitu iných neurónov, ktoré sa nachádzajú v hypotalame. Spoločne – aktivácia neurónov v terminálnom páse a potlačenie neurónov v hypotalame – vyvolali úzkostné správanie a problémy s kosťami. Ak bolo toto neurónové spojenie stimulované umelo, myši prepadli úzkosti bez stresu a ich kosti začali strácať mineralizáciu. Naopak, ak neumožnili neurónom terminálneho pásu pôsobiť na neuróny hypotalamu, potom u myší nevznikla úzkosť zo stresu a kosti zostali v poriadku.
Článok v časopise Journal of Clinical Investigation hovorí, že „alarmujúce“ signály z hypotalamu prechádzali do jadra nervového centra v medulla oblongata, ktoré riadi prácu mnohých vnútorných orgánov. Jadro nervového centra vysiela signály do SNS – sympatického nervového systému a nervy sympatického nervového systému ovplyvňujú kosti noradrenalínom. A noradrenalín už potláča prácu kostných buniek zodpovedných za rast kostí.
Teraz, keď poznáme neurónový okruh, cez ktorý sa stres a úzkosť prenášajú ku kostiam, môžeme uvažovať o tom, ako na ne pôsobiť – aby sa človek nielen dostal z úzkostného stavu, ale aby svojim kostiam vrátil zdravie.
Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info