Ľahká korisť astrálnych parazitov

Mami, mami, prečo tu chodia také monštrá? – ticho sa opýtal vystrašený hlas.

Až teraz som si všimla veľmi zvláštne bytosti, ktoré sa doslova hromadili okolo opitého Artura…

Takmer mi začali vstávať vlasy dupkom, boli to skutočné „príšery“ z detských rozprávok, len tu sa zdali byť veľmi, veľmi skutočnými. Vyzerali ako zlí duchovia vypustení z džbánu, ktorým sa nejako podarilo „prilepiť sa“ priamo na hruď biedneho človeka a viseli na ňom strapcami a s veľkým potešením „požierali“ jeho takmer vyčerpanú životnú silu.

Cítila som, že Vesta je vystrašená ako šteniatko, ale snažila sa to zo všetkých síl nedať najavo. Chúďa, s hrôzou sledovala, ako tieto hrozné „príšery“ s potešením a nemilosrdne „jedli“ milovaného otca priamo pred jej očami. Nemohla som prísť na to, čo mám robiť, ale vedela som, že musím konať rýchlo. Narýchlo som prebehla očami okolo, chytila som hromadu špinavých tanierov a hodila ich z celej sily o zem. Artur podskočil prekvapený na stoličke a zadíval sa na mňa opitými očami.

– Stačilo! – zakričala som, – pozrite sa, akých „priateľov“ ste si priviedli domov!

Nebola som si istá, či uvidí to isté, čo sme videli my, ale bola to moja jediná nádej, ako ho „zobudiť“ a týmto spôsobom ho prinútiť aspoň na okamih vytriezvieť.

Potom, ako jeho oči vyliezli z jamôk, ukázalo sa, že uvidel… V šoku zahnaný do kúta nemohol odtrhnúť oči od svojich „sympatických“ hostí a nebol schopný vysloviť ani slovo, iba ukazoval na nich trasúcou rukou. Trochu sa triasol a uvedomila som si, že pokiaľ nič neurobím, tak chudák zažije skutočný nervový šok.

Snažila som sa mysľou obrátiť na tieto zvláštne monštruózne bytosti, ale nemalo to žiadny efekt, iba zlovestne „zavrčali“, mávajúc na mňa svojimi pazúrovými labami a bez toho, aby sa otočili, poslali mi priamo do hrude veľmi bolestivý energetický úder. Potom sa jeden z nich „odlepil“ od Artura a zahľadel sa, ako si myslel, na najľahšiu obeť a skočil priamo na Vestu…

Dievčatko od prekvapenia divo zvýsklo, ale – musím vzdať hold jej odvahe – okamžite sa začala brániť čo jej sily stačili. Obaja, on aj ona boli rovnakými bytosťami bez fyzického tela, preto si navzájom dobre „rozumeli“ a mohli si navzájom vymieňať energetické údery. To bolo treba vidieť, s akým nasadením sa toto dievčatko vrhlo do boja! Z biedneho monštra iba iskry lietali od jej silných úderov a my traja sme iba pozerali, na našu hanbu sme tak zmeraveli, že sme okamžite nezareagovali, aby sme jej nejako pomohli…“

Z knihy Svetlany Levašovej – „Odhalenie“

Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info

2679 zobrazení celkom (30 dnes)
Páčilo sa? Zdieľajte: