„A… doslova o pár dní neskôr sa stala skutočne tragická udalosť: 25. septembra 1992 zomrel v Litve Svetlanin otec. Mal slabé srdce a prekonal tri infarkty, ale jeho stav sa postupne zlepšoval po tom, čo som ho začal liečiť. Zdalo sa, že sa nič nestane, ale… 25. septembra sa mu srdce zastavilo. Pravda, nezastavilo sa samo od seba – bolo mu asistované. A to bolo zariadené z jedného jednoduchého dôvodu: „potešiť“ Svetlanu, ktorá svojho otca veľmi milovala a pre ktorú bol aj jej najlepším priateľom. Mali spoločné záujmy, vzácne spriaznené duše.
Svetlanin otec sa volal Vasilij Vasilievič Seregin, jeho skutočné priezvisko bolo Obolensky a bol jediným synom kniežaťa Nikolaja Obolenského a princeznej Eleny Lariny. Jej otec sa narodil v meste Kurgan, kam boli jeho rodičia po revolúcii vyhnaní a následne zavraždení „spravodlivými“ úradmi. Jeho život je pozoruhodným životom silného, mimoriadne talentovaného muža s krutým osudom, ktorý stratil rodičov v detstve. Takže naši nepriatelia, ktorých sme so Svetlanou už poriadne nahnevali, zasadili smrteľnú ranu jeho slabému srdcu, slabosti, ktorá v jeho rodine nebola náhodná. Zastavím sa, aby som vysvetlil podstatu srdcovej slabosti v rodine Svetlaninho otca.
Začalo sa to pred viac ako dvesto rokmi, keď po smrti jedného zo Svetlaniných predkov vo francúzskej línii, pred čestným pohrebom, mu bolo srdce vybraté a pochované oddelene od tela. Navyše, srdce bolo vyrezané z tela zosnulého podľa špecifického rituálu čiernej mágie a všetko bolo prezentované ako prejav najvyššej „úcty“ k zosnulému a ako „najvyššie“ pocty za najvyššie úspechy počas života človeka! Tento Svetlanin predok bol priamym potomkom Merovejskej Rusi, ktorá vládla západnej Európe v prvom tisícročí nášho letopočtu podľa súčasného kalendára. Presnejšie povedané, potomok tých niekoľkých Merovejských Rusov, ktorým sa podarilo uniknúť masakru, ktorý im spôsobili „vďační“ Galovia a ktorý na nich v 7. – 9. storočí rozpútali sociálni paraziti. Francúzsko vtedy ešte na mape neexistovalo, ale existovala Galia, ako aj Španielsko a Británia, ktoré sa už v 2. – 3. storočí n. l. oddelili od zjednotenej Slovansko-Árijskej ríše. Namiesto Francúzska vznikla Galia, ktorá spolu s Talianskom tvorila jeden štát ovládaný Rusmi Merovejcami (Merovingi), ktorú samotní Galovia nazývali Frankovia, čo znamená „slobodní!“. Ale to je iný príbeh…
Jedným zo Svetlaniných predkov z francúzskej línie Rusov bol teda knieža Emanuel de Rohan, ktorý bol otcom Svetlaninej vzdialenej prapraprababičky z jej starej mamy, princeznej Eleny Lariny. Dokonca aj priezvisko tohto predka priamo poukazuje na spojenie so Slovansko-Árijskou ríšou, keďže priezvisko Rohan vzniklo skomoleným latinským titulom RAhan. A toto priezvisko sa stále vyslovuje presne tak, hoci sa v latinskej abecede píše trochu inak – Rohan – a predtým sa písalo identicky, ako znie – Rahan alebo Ra Han. „Ra Chan“ alebo „Chan Ra“ je vojenský titul pre bojového mága, ktorý nosili najvyšší zasvätenci ruskej kasty, na rozdiel od titulu „chan“, ktorý sa udeľoval veliteľom bez magických alebo paranormálnych schopností. Podobne aj merovejská dynastia bola založená najvyššími zasvätencami ruskej kasty a prezývka „Sme Ra v Inglii“ sa nakoniec vyvinula do priezviska „Merovingian“. O tom všetkom existujú dokumentárne dôkazy, ktoré Západ starostlivo utajil a zničil, ale nikdy nedokázal všetko vymazať! Náhodou je minulosť Svetlaninej rodiny a mojej veľmi úzko a aktívne spojená s minulosťou Slovansko-Árijskej ríše, hoci sa to objavilo pomerne nedávno, ale to nemení podstatu samotného javu…
Teraz je čas vrátiť sa k tomu, čo sa stalo s princom Emanuelom de Rohan. Ako som už spomenul, po jeho smrti mu bolo srdce vyrezané z hrude, údajne ako prejav najhlbšej vďačnosti za jeho veľké činy, a bolo pochované oddelene od zvyšku tela. Málokto však vie, že tento cirkevný rituál takej vysokej „úcty“ k zosnulému je v skutočnosti rituálom čiernej mágie afrického voodoo. A po tomto rituáli majú všetci, ktorí nesú genetickú výbavu niekoho pochovaného týmto spôsobom, vždy veľmi slabé srdcia, akoby srdce nebolo vyrezané vzdialenému predkovi alebo príbuznému, ale ich vlastným potomkom!
Čierna mágia tohto rituálu negatívne ovplyvnila každého, kto niesol čo i len čiastočku genetickej výbavy osoby pochovanej so zvláštnymi „poctami“. Takže nielen dedičné choroby sa prenášajú geneticky, ale aj magické poškodenie spôsobené genetikou, hoci to len málokto chápe a všetko je pod rúškom dedičnej choroby. A takúto „dedičnú“ chorobu možno odstrániť iba odstránením následkov čiernej mágie od samého začiatku. Potom problém sám zmizne a budúce generácie už nebudú mať túto „dedičnú“ chorobu. Toto som urobil pre Svetlanu, hoci som nemal čas to urobiť pre jej otca.
Smrť Svetlaninho otca bola pre ňu ťažkou ranou a skúškou. A hoci Svetlana mohla slobodne komunikovať s podstatou svojho otca a ja som mu pomohol prekonať adaptačné ťažkosti prechodu a splnil som mu želanie vidieť vesmír na vlastné oči a dostať sa na inú planétu, pre Svetlanu to bola stále malá útecha, pretože jeho smrť bola neprirodzená a prišla pred termínom. Ale najťažšia časť pre Svetlanu začala hneď, ako náhodou zavrela oči. „Priatelia“, ktorí jej tento „darček“ zariadili, jej do najmenších detailov ukázali telo jej zosnulého otca, pochované v zemi, a ich hlasy jej pripomínali, aká zima mu bude ležiac v studenej zemi, ako sa jeho telo začínalo rozkladať a ako mu červy požierali mäso! A toto všetko sprevádzali „farebnými“ obrazmi diania, dúfajúc, že Svetlanina psychika takýto nápor nevydrží a že sa zlomí! A toto všetko pokračovalo nielen jednu noc, ale každú noc po nejaký čas. A napriek bolesti zo straty otca, Svetlana našla silu odohnať posadnutosť, ktorá jej bola vnucovaná. V reakcii na tento útok povedala týmto „priateľom“, že jej otec je mŕtvy a že jeho mŕtve telo leží v rakve a že keď bolo pochované v Matke Zemi, malo by sa rozložiť a zožrať červami! Jeho podstata žije ďalej a jedného dňa sa vtelí do nového tela na inej planéte, planéte jeho snov, a je šťastná, že sa mu jeho sen konečne splní. A po smrti svojho fyzického tela dokázal vidieť vesmír, vidieť iné planéty a civilizácie, čo sa len málokomu žijúcemu na Midgard-Zeme podarilo, najmä v posledných tisícročiach!
A pod tlakom jej statočnosti nepriatelia ustúpili, hoci to pre Svetlanu nebolo ľahké. V tomto ťažkom období jej veľmi pomohol jeden z našich hviezdnych priateľov, Vion. Vzal si so sebou jej podstatu a ukázal jej krásu Vesmíru, rozprával sa s ňou a doprial jej oddych od „priateľskej“ starostlivosti jej nepriateľov. To bol pre ňu v tomto ťažkom období záchranný „čerstvý vzduch“ a mohla si aspoň trochu oddýchnuť v noci, bez toho, aby neustále videla „obrazy“ rozkladajúceho sa tela svojho otca, ktoré jej posielali „priatelia“. Smrť Svetlaninho otca bola teda potrebná ako nástroj na jej nátlak, pokus zlomiť ju a zabrániť jej v ďalšej činnosti proti parazitickému systému. Ale napriek všetkej bolesti zo straty nepriatelia dosiahli opak – Svetlana sa stala ešte aktívnejšou v pomoci v spoločnej, spravodlivej veci boja proti parazitom, nech už pôsobili kdekoľvek. A hoci v tom čase naša hlavná činnosť spočívala mimo našej planéty, napriek tomu, ako je zrejmé z vyššie uvedeného, paraziti na nás útočili nielen tam, ale aj na našej Midgard-Zemi, útočili na tých, ktorí sú nám drahí, pretože sa k nám nemohli priamo dostať. A práve tieto metódy používali a naďalej používajú sociálni paraziti na všetkých úrovniach…“
Nikolaj Levašov, „Zrkadlo mojej duše“
Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info