Profesor Alois Vojtěch Šembera v predhovore svojej knihy: Západní Slované v pravěku, vydanej vo Viedni v roku 1868 sa vyznáva: „Už v tom čase, keď som spisoval rozpravu o Slovanoch v Dolných Rakúsoch, vytlačenú v Časopise Musejním na r. 1844, vzišla vo mne pochybnosť, či teda Slovania do Rakús a do krajín vedľajších pribudli skutočne až ku koncu VI. Storočia po Kr., ako vôbec sa za to má, alebo či tu boli už skôr a od ktorého času…“ (Západní Slované… úvod V – VI).
Na základe týchto skutočností sa Šembera rozhodol študovať topograficko – historické poznatky z archívov i podľa starých máp a našiel tam obrovské množstvo slovanských mien, toponým riek, potokov, hájov, pahorkov, lesov, ciest, osád atď., že nemohol získať iný názor ako ten, že ich pôvodcom museli byť, snáď už od časov predhistorických, práve Slovania. A teda, že nemohli do krajiny (Rakúska) doputovať ani v 6. storočí, ani v ktoromkoľvek storočí známom!
Podobne pri ďalšom výskume sa presvedčil o starobylosti Slovanov v susedných Čechách, na Morave, v Sliezku i na Slovensku, kde všetky mená až do konca 12. storočia boli slovanské. To isté objavil pri svojej púti a výskume krajov kedysi slovanských na severe od Durýnska, cez Lužicu až do Pomoranska na Baltiku, podobne pri výskume na juh od Rakúska, do Korutánska k Jadranu i smerom na západ cez Bavorsko k Rýnu a do Švajčiarska.
„Dokončiac takto štúdie na mapách a v diplomatároch, pustil som sa do čítania starých dejepisov a zemepiscoch rímskych a gréckych,“ pokračuje Šembera. Od Caesara a Strabona, Prokopia a Jordana, hľadal v ich spisoch, či narazí na nejakú stopu, ktorá by odporovala jeho prevažujúcej mienke a zastavila ho možno v „márnej práci“: „… však nikde nič takého, žiadny z menovaných spisovateľov nedotýka sa ani slovom, že by Slovania boli v dobe historickej do ktorejkoľvek krajiny od mora Baltického až k Jadranskému doputovali. Taktiež v národných povestiach žiadnej spomienky niet, že by v tej ktorej krajine boli pred Slovanmi bývali iní obyvatelia,“ zdôvodňuje autor spisu.
Tak končí tento úvod jednoznačným rezultátom: „Podľa toho pokladám mienku teraz temer obecnú, že Slovania pribudli až neskoro v dobe od V. až do VII. storočia po Kr., za najhrubší blud v starej histórií strednej Európy, ktorý vyvrátiť a celý historický vek v uvedených krajinách až do časov Júlia Caesara i vyššie, Slovanom prisúdiť, vôbec potom starým dejinám menovaných krajín nový základ položiť, je úlohou tohto spisu.“
Profesor Šembera ďalej zdôvodňuje, aj na základe spisov stredovekých spisovateľov dejín, ako Dětmara, Adama Brémskeho, Helmolda a ďalších, že by niektorý z nich hovoril o tom, že by tu boli pred Slovanmi bývali nejakí obyvatelia. Aj ruský kronikár Nestor kladie do východnej Germánie ako pradávnych obyvateľov Čechov, Moravanov, Luticov a Pomoranov, tiež Poľanov a Lechov. To isté hovoria Kosmas, Dalimil i Přibík Pulkava a dánsky dejepisec Saxo Grammaticus znalý rímskych spisovateľov až do dôb Krista menuje pri Baltiku jedine Slovanov, ako stálych protivníkov Dánov, avšak Nemcov tam nepozná!! (Pozn: teda ako „nemeckých Germánov“ či Germánov ako predkov dnešných Nemcov).
Z týchto faktov jasne vyplýva, že krajiny, ktoré boli antikou volané aj Germániou, obývali obyvatelia hovoriaci slovanskými nárečiami, tí praví Germáni boli vlastne Slovania! Germánia bola krajinou Slovanov! To vedeli a takto to vnímali všetci od antiky až po stredovek…
Z knihy: Marián Kapolka „Čo nesmiete vedieť. Čo pred nami historici zatajujú“