Dedina Gluškoviči v Gomelskej oblasti sa nachádza na hranici s Ukrajinou. Mnohí obyvatelia pohraničných ukrajinských dedín tu pracujú v miestnom závode na spracovanie kameňa. Veľa rodín z Gluškoviči má príbuzných na ukrajinskej strane, ale huby a jahody zbierajú v rovnakých lesoch. Hranica nie je prekážkou na kontakty so susedmi v rôznych oblastiach života, a to najmä, keď dlhé desaťročia žiadna hranica neexistovala. Ľudia z oboch strán hranice majú ešte niečo spoločné, a to je lesné prírodné včelárstvo.
Veľmi dávno obyvatelia lesných dedín v Bielorusku získavali med hlavne vďaka divým včelám v dutinách stromov. Dutiny s včelami nachádzajú aj súčasní včelári, ale takých stromov nie je veľa. Už veľa generácií miestnych včelárov ručne vyrába napodobeniny úľov vo forme dutých kmeňov a umiestňujú ich na stromy. Potom sa starajú o to, aby sa úľe naplnili včelami a na jeseň zberajú iba časť medu z úľa.
Dokonca sa táto tradícia zachovala až dodnes a niekoľko starých majstrov vyrába úľe z kmeňov stromov aj dnes. Niektoré úľe vešajú na stromy aj kolmo a nazývajú ich stojáky. Z ležiakov, to sú úľe umiestnené horizontálne, je možné zobrať viac medu, ale menej skúsený včelár môže ľahko omylom zobrať viac medu a včely v tom prípade neprežijú zimu.
O včele sa starý včelár vždy vyjadruje, že zomrela a nikdy nie, že zdochla, a podobne. Včela má rodinu ako človek a pracuje, snaží sa, aby rodina prežila. Veľmi často pracovitého človeka prirovnávajú k včele.
Hoci som sa už viackrát zoznámila s včelárstvom a s včelármi, včelári z Gluškoviči vo mne zanechali hlboký dojem. Pozorovala som, ako včelár lezie ohľaduplne na stromy, zatepľuje úle na zimu, kontroluje včely a získava z úľov med. Všetko sa to deje v súlade s určitými zvykmi a pravidlami správania sa v lese, to sú také nepísané zákony dedov a pradedov. Napríklad predtým, ako sa vylezie na strom, nechá sa pod stromom chlieb na rituálnom obrúsku. Pokiaľ včelár niekoho stretne v lese, je potrebné pohostiť ho medom a týmto chlebom. To všetko sme pozorovali pri práci včelára Dubrovca z Gluškoviči.
Hlava rodiny Grigorij Ivanovič Dubrovec nedávno opustil tento svet a zanechal zvyky a tajomstvá lesného včelárstva svojmu synovi, ktorého učil od detstva. Žena Eva Stepanovna varí včelí vosk a vyrába sviečky. Celý ich dom vonia čarovnou medovou vôňou. Predtým, ako začne s prácou, sa pomodlí modlitbu a zapáli sviečku. Sviečky si ľudia kupujú hlavne na krsty, svadby a pohreby. Iba na pohreby vyrába sviečky z úľa, v ktorom zahynuli včely. Živým od živých včiel a mŕtvym od mŕtvych. Chystá propolis a mervu, pre chorých ľudí na liečenie.
Merva, to sú pozostatky, ktoré zostanú na sitku potom, ako roztopia vosk a precedia. Mŕtve včely sa tiež zužitkujú tak, že sa zalejú liehom a používajú sa natieranie pri prechladnutí, bolesti kĺbov, chrbtice.
Medovucha je tradičný opojný nápoj, ktorý pripravujú k sviatkom alebo k rodinnej oslave. Do koláčov a šišiek pridávajú med namiesto cukru a tiež sa med podáva k palacinkám, do rôznych kaší a k iným jedlám. Tento užitočný produkt je na stole v rodine včelára každý deň.
Keď sme prišli, tak Eva Stepanovna práve odprevádzala na poslednú cestu svoju susedku Anastasiu Zubrejovú a v kostole si ju pripomínali všetci dedinčania. Príbuzní nebohej priniesli kolivo – kašu s hrozienkami ochutenú medom. Týmto zvykom si tu v kostole s modlitbou a kašou pripomínajú mŕtvych. Množstvo zŕn obilia symbolizuje večnosť života, med obnovenie života cez nové pokolenia ľudí a sladkosť života na Zemi. Taktiež, aby zomrelý mal sladký život na druhom svete. Med je jeden z najposvätnejších starovekých produktov nielen u Bielorusov, ale aj u iných národov.
Od detstva Vasilij obratne šplhá po stromoch, to sa mu hodilo aj v armáde, kde slúžil ako výsadkár. Rovnako ako otec aj on je majster na všetky ruky. Pracuje v závode ako strojník rýpadla a čo sa týka včelárstva, tak sám vyrába nové úle z kmeňov stromov a dohliada v lese na veľký počet svojich včelích rodín, ktoré zabezpečujú jeho rodinu medom. V rodine majú dvoch synov Ivana a Vadima a najmladšiu céru Lizu. Spolu sme sa vypravili do lesa skontrolovať včely.
Natália zhromaždila všetko potrebné: dymák, nôž, zápalky, vodu do fľaše na včely, aby nehrýzli, mokrý uterák na ruky, nástroje na opravy striešok a úľa. Vasilij lezie na stromy pomocou 25 – 30 m lana, na ktorom je upnutý sedák. Obratne hodí koniec lana cez vetvu, ktorá je vyšše úľa a lezie hore. Pri úli visí na lane a všetko potrebné si vyťahuje lanom hore. Žena Natália je jeho neoceniteľný pomocník v lese. Úle Vasilij umiestňuje na duby a borovice. Včely neznášajú ostré zápachy, preto včelári nepijú ani nefajčia a sú čistotní.
Poslednú kontrolu včiel robia včelári v októbri a potom sa celú zimu pripravujú na novú sezónu. Vyrábajú úle, prevážajú ich do lesa a umiestňujú na stromy. V súčasnosti používajú aj benzínové píly na uľahčenie práce, ale predtým sa všetko robilo ručne. Zvnútra natierajú úle určitou bahennou rastlinou so silným zápachom, aby hmyz neliezol do úľov a na dno kladú tiež túto rastlinu, biely mach, hrsť mladých výhonkov viniča a hrsť krušiny. V každom prípade tak postupuje najstarší včelár Ivan Emeljanovič Burlevič. On učí nielen svojich synov, ale aj iných mladých včelárov.
Na vyhotovenie úľa je potrebná borovica alebo dub, 150 – 200 ročná. Dobré je, že vedenie miestnej lesnej správy podporuje majstrov a zabezpečuje im potrebný materiál. Za to včelári ďakujú riaditeľovi lesnej správy Vjačeslavovi Berusjovi.
Lesné včelárstvo existuje v Bielorusku ešte vo viacerých regiónoch a rôznych dedinách, kde sa ním zaoberajú nielen starí včelári, ale aj mladá generácia.
Regína Gamzovič, Interfax