Motto: Dnes sa neukladajú ani zápalky do škatuliek s toľkým ohľadom ako urezané končeky ražnej slamy, keď ju uložili ženy na zemi do hrstí a snopov.
Žena na Osuskom v každej rodine pôsobila ako jednotiaci prvok. Ona riadila vzájomný pomer súrodencov, vytvárala zhodu medzi bratmi a sestrami, snažila sa, aby rodina aspoň navonok vypadala čistá. Na vytvorenie dobrej povesti domu, nachodiaceho sa pod jej vedením, upotrebila všetky na dedine obvyklé prostriedky. Pre malé deti organizovala po zimných večeroch driapanie peria alebo oberanie fazule. Dospievajúcu mládež zamestnávala myšlienkove i fyzicky priadkami, spojenými s vohľadmi, čiže s chodením k frajerke. Mladým ľuďom umožnila žena-matka, aby po štyri-päť rokov, predchádzajúcich vojenskú službu a vydaj, mohli žiť svojim túžbam a ideálom, svojim predstavám o budúcom spoločnom šťastí. Opatrná, viedla v evidencii všetky zväzky, pútajúce rodinu k pokrvnému príbuzenstvu, stavajúc na nich vlastnú autoritu i blahobyt svojich detí.
Komplikované majetkové, rodinné alebo priateľské vzťahy, ktoré reprezentovala žena svojou osobnosťou, mali prevažne citový základ. To už podmieňovala prirodzenosť jej nositeľky. Problémom, ktorých ťažoba spočívala výlučne na žene, venovaná je celá ľudová poézia. Žena a predovšetkým žena bola nielen iniciátorkou a realizátorkou ľudovej básnickej tvorby, ale k nej poskytla aj všetok potrebný ideový materiál. Stačí si pozrieť zbierky slovenských ľudových piesní. Na každom kroku stretávame sa v nej so ženou. V ľúbostných, svadobných, a rodinných piesňach je hrdinkou dievka, prípadne žena, hrajúc vždy prvú úlohu. Zamestnanie pri poľných prácach patrí priam tak žene ako i mužovi. Ona však do neho vkladá, okrem svojho telesného výkonu, svojej usilovnosti, aj svoje túžby, ľúbosť, predstavy o budúcom šťastí, veľmi často i svoje bolesti, utrpenia a príkoria.
Mundus muliebris—svet ženy, je klasicky zobrazený najmä v piesňach svadobných. Chodenie k milej, nahovárky, príprava svadobného aktu, ceremónie, spojené so sobášom, odohrávajúc sa doma, na ceste do kostola i v kostole, pestré scény zo svadobnej hostiny, oceňovanie manželstva z hľadiska ľúbosti, majetku, rodinnej zhody i budúcej mladej generácie……hľa, tu je tisíc príležitostí, pri ktorých žena uplatňuje svoju krásu, roztomilosť, svoj záujem na obklopujúcich ju osobách, veciach i udalostiach—poskytuje nevyčerpateľný materiál pre ľúbostnú poéziu.
V úlohe, ktorú dievka tak skvele zahrala, keď kľačala pred oltárom, podávajúc milému ruku, a keď ju čepili, v tejto úlohe pokračuje i ako vydatá žena—dozvedáme sa z ľudových piesní. Bez nej sa neobišli krštenia, hody, spoločenské hry, koledy, priadky alebo driapačky peria. Žena je tu bystrím pozorovateľom, vynáša úsudky o tom, ako sa uplatňujú mravné princípy, združujúcich jednotlivcov v rodinu, ľudskú spoločnosť, vyslovuje sa o cene krásy, vernosti, o láske a priateľstve, o tajomstve života a smrti, o chudobe i zámožnosti a o ľudských vlastnostiach, rezultujúcich z hospodársko-spoločenského stavu. Ba žena sa dotýka i politiky, preklínajúc robotu na panskom, i dlhoročnú vojenskú službu, ktorá jej odňala milého a nechala ju vädnúť pol života.
Popri piesni, pôsobiacej prevažne na myseľ vyvolávajúcej citové vzrušenie—preto sa spievala—zrakové dojmy boli prameňom najbohatších estetických zážitkov. Svoje predstavy o kráse realizovala mladá žena predovšetkým vlastným odevom. Byť driečny—peknej postavy, harmonických pohybov, mať červené líca a bystré oči, to sa pokladalo za dar boží získaný bez ľudského pričinenia. Osobný zásah, smerujúci k uplatneniu a zvýšeniu týchto estetických hodnôt, prejavoval sa v peknom obliekaní a v peknom spoločenskom vystupovaní. Príležitosť sa naskytovala len jedna: účasť na nedeľných bohoslužbách v kostole. Na svadbách, hodoch, rodinných slávnostiach a tancoch musela sa dievka uspokojiť—pokiaľ nemala pridelenú nejakú funkciu—i podružnejším, menej cenným a menej pekným odevom, hoci i tam prvok krásy stál v popredí.
V živote Osuskej ženy na prelome do minulého storočia boli dve veľké obdobia, ktoré z nej urobili celkom odlišné osobnosti. Až do vydaja žila dievka úplne bezstarostne. Často mechanicky konala pridelené jej úlohy. Úvahy o tom, kedy akú prácu treba začať, o účelnosti takého alebo onakého zásahu do mechanizmu domáceho života, ponechala iným. Sama žila prevažne len ináč celkom zábavným starostiam o svoj šat, o styk s priateľkami, a keď dospievala, o to, a komu by sa páčila. Tento svet neurčitých túžob a záujmov opradený bol poéziou.
Náhly zlom, prechod k vážnym problémom života nastal, keď sa dievka odhodlala podať ruku mladému mužovi na spoločnú cestu životom. Manželstvu, i tomu, ktoré bolo veľmi pekne vykalkulované, hovorilo sa v mojej rodnej obci lutria. S panenstvom sa lúčiaca dievka to aj cítila, síce len podvedome, ale veľmi jasne a určite. Čím viac sa pri uzavretí manželstva uplatňovali majetkové ohľady—tým väčšie nebezpečenstvo hrozilo budúcemu šťastiu mladej ženy. Ale i keď sa mladí ľudia brali z lásky, žena brala pri ňom na seba vždy väčšie riziko. Preto, keď sa dievka chystala odložiť svoj panenský veniec, storaké starosti na ňu doľahli. Manželstvo znamenalo pre ňu vždy skok do tmy. Na tejto perspektíve nič nezmenil ani fakt, že sa mladí ľudia brali, keď ich rodičia mali sotva 45—50 rokov.
Mladá nevesta, oblečená vo svojich najkrajších šatách a zahalená v zavíjačke orientálneho štýlu, vstupovala do chrámu vždy zaliata slzami. Dievku, ktorá neplakala, pokladali za frivolnú, čím sa naznačovalo, plač mal byť často len symbolom bolesti nad stratou panenského vínka. V skutočnosti však skrývala sa za ním trápna realita. Manželstvo znamenalo pravidelne začiatok tvrdého života, najmä, ak sa dievča vydalo do domu, kde bolo pri veľkom majetku málo pracovných síl, kde oženili syna, len aby dostali bezplatnú robotníčku, kde sa pracovalo menej racionálne než v rodičovskom dome.
V druhom období života, po uzavretí manželstva, vytváral sa nový charakter ženy. Na zmene jej povahy zúčastnilo sa mnoho rozličných faktorov. Už samo materstvo zjemňuje a zušľachťuje mnohé drsné vlastnosti, bez vedomého a úmyselného zásahu ich nositeľky. Spletité majetkové pomery v mužovej rodine, styk s ostatnými jej členmi, hlavne s testinou, ktorá pravidelne žiarlila na nevestu, tvrdší pracovný režim, v ktorom chýbala často zhovievavosť a uznanlivosť—v takomto ovzduší vyrastala a formovala sa mladá vydatá žena v Osuskom.
Pre vtipnú a chápavú mladú ženu život v múdro vedenej a disciplinovanej domácnosti bol veľmi dobrou školou. Keď zostarla, pochopila význam mravných zásad, ktoré jej zabezpečili pokojný život.
Za mojich mladých čias sa všeobecnej popularite tešila chudobná Osušianka tetička Jurenková, ktorá ovládala publicitu dedinských udalostí, ale ako nestranný historik, bez akejkoľvek tendencie. Vyžarovala zdielnosť, podloženú prirodzeným naračným talentom už i len pohľadom, gestom a krokom. Potreba hovoriť a pekne hovoriť, stala sa jej životnou nevyhnutnosťou. Svojimi rozhovormi nepoklesla však na úroveň obyčajnej klebetnice. V jej rečiach dal sa objaviť záujem pre vyššie rozumové i mravné hodnoty. Zistenie dobrých skutkov a cností u suseda, priateľa, spoluobčana robil jej radosť, neresti na iných ľuďoch ju zarmucovali. Škoda, že tetička Jurenková nevedela písať. Keby bola svoje dojmy zachytila v miestnom, domácom, hoci aj akokoľvek nekultivovanom jazyku, bola by stvorila veľké literárne dielo.
Táto dobrovoľná dedinská kronikárka, najmä pri driapaní peria žila svojimi spomienkami. Pospomínala všetky kataklizmy, ktoré našu rodnú obec vôbec, kedy postihli: veľké búrky a povodne, tuhé zimy, katastrofálne neúrody, epidemické choroby, ktoré kosili mladých i starých, hlavne však ničivé požiare, ktorým padla vždy celá dedina za obeť. Vedeli, kedy zapálil z pomsty nejaký Ivaniš, kedy neopatrná gazdiná vysypala živé uhlíky na suchý hnoj, kedy sa od horiacich sviečok chytila susedova maštaľ, v ktorej sa deti hrali na božie telo, stavajúc si oltáriky.
Alojz Malíšek