Motto: „ Kedy, že nám len zle bude..?—bol výsmech osudu“.
Keď vraj raz horela dedina na jednom konci, pokračovala vo svojom rozprávaní tetička Jurenková, nejaká zbožná občianka bežala k soche sv. Floriána, stojacej uprostred obce. Tento nebeský ochranca bol, ako je známe, ochrancom slamou krytých chalúp proti ohňu a zobrazovali ho v zidealizovanej hasičskej uniforme. Zbožná Osušianka hodila sa pred jeho sochou na kolená a volala: Svatý Floriánku, len potálto, len potálto! Naznačujúc patrónovi hasičov, aby nedopustil rozšírenie požiaru až k jej domu. Keď však začala horieť i jej chalupa, zúfalá prosebníčka sa rozkričala: Svatý Floriánku, nech horí venkoncem, venkoncem celá dedina! Jediná epizóda v ktorej sa ako zrkadle zračí najdôležitejšia črta povahy dedinského človeka: jeho egoizmus.
Z vypravovania tetičky Jurenkovej som sa dozvedel, že ešte v rokoch 1850 poézia priam tak participovala na zbere obilia ako ľudský um. Ženy, vystrojené kosákmi postavili sa do radu, obrátené tvárou od slnka a smerom po vetre. Najstaršia z nich predniesla primeranú modlitbu, alebo aspoň s krátkym zbožným povzdychom obrátila oči k nebesiam. Ostatné družky, naplnené úctou k vzácnemu daru, ktorý išli prijať z rúk Prozreteľnosti, počúvali ju so skutočným dojatím a s pocitom vďačnosti v srdci. Potom sa začala práca. Ženský driek neprestal sa ohýbať a narovnávať po celé hodiny. Obilie, hlavne raž, bolo také vzácne, že sa ani jeden klások nesmel stratiť. Ale ani slama nesmela utrpieť nijakú ujmu, nesmela sa polámať. Pre každé steblo bolo sa treba zohnúť a položiť ho k ostatným za hrsť na zem. Dnes sa veru neukladajú ani zápalky do škatuliek s toľkým ohľadom. Urezané končeky slamy, keď ju uložili do hrsti, tvorili takú rovnú plochu, ako rozprestretá plachta, čo sa ukázalo najmä, keď sa štyri-päť hrstí zviazalo do veľkého snopa. Opatrnosť a ohľady boli aj celkom na mieste. Ražná slama, poviazaná do dochovíc bola na Osuskom jedinou strešnou krytinou a podstielka do posteľového strožocha—o matracoch sa ešte ani nesnívalo.
Starý spôsob manipulovania s úrodou obilia v rodnej obci dožíval v rokoch 1990-1900 svoju poslednú fázu. Zo stodoly sa ozývali ešte cepy, dopadajúce v zharmonizovaných úderoch na rozviazané snopy jačmeňa alebo ovsa. Chudobnejší sedliaci odsúvali mlatbu svojich skromných zásob až na zimu, keď nebolo na poli inej práce. A vtedy mali pre každý druh obilia iný postup. Najviac pozornosti venovali raži, pretože z jej dlhej slamy hotovili sa dochovice –malé snopčeky na pokrývanie striech. Zrno z ražných klasov dobývali otrepaním to je ich tlačením o nízke drevené lešenie zhotovené z dosák alebo z rebríkov. Cepmi mlátili aj jačmeň, ovos, šošovicu, fazuľu a smiešku, prípadne aj konope. Po mlátení čakali ženy na silnejší vietor a slnečné počasie. Vyniesli obilie von, na ulicu, vysypali na rozostreté plachty a víli obilé –viali obilie. Gazdiná brala zrno i s plevami do košíka bez úch alebo do opálky, vyzdvihla vzácne bremeno až do výšky hlavy a postaviac sa proti vetru tak, aby plevy od nej odnášal, púšťala obsah košíka pomaly na zem , na čistú tam pripravenú plachtu. Odstraňovanie pliev vejačkami spočívalo vtom, že vejačka bola veľká metla z brezového prútia, spleteného do plochy, takže vznikol akýsi vejár na dlhej rúčke. Týmto nástrojom žena vyrábala akýsi umelý vietor. Pri odstraňovaní pliev chlap vyhadzoval zrno s lopatou do výšky a žena ho ovievala, kým bolo vo vzduchu.
V časoch mladosti osuskej kronikárky výživnejšie krmivá sa ešte nepestovali. Dedinský sedliak nepoznal rozličné druhy ďatelovín a, pravda, o silážovaní zeleného krmiva nebola vôbec reč. Kŕmilo sa iba senom, pokiaľ vystačilo, alebo sečkou z ovsenej a jačmennej slamy. Chudobnejší ľudia i pri všetkej sporivosti a opatrnom dávkovaní už začiatkom marca nemali čo položiť kravám za rebrík. Túto biedu snažili sa ako-tak zahnať. Počas teplejších slnečných dní chodili do hôr, obecných alebo pánskych, a v sečiach s nízkym kríkovým porastom zbierali suchú trávu starinu, ktorá tam bola od minulého roka, Ako ochotní zberatelia osvedčili sa najmä odrastlejšie deti, pod prísnym dohľadom matiek, pre ktoré loziť po úbočiach, vŕškoch a jarkoch znamenalo príjemnú zábavu.
„Dobre sa ti prikladá do šporhelta“,rozhovorila sa v jeden zimný večer naša živá kronikárka na moju mamu „keď už oheň horí a keď ho môžeš jedným škrtnutím sirky zapáliť.. Ja som za mladi nemala také pohodlie. „Stávaj Marino hore“, kričali na mňa mamka, keď kohút ešte len po druhé zakikiríkal. „Zeber si hrnec a ic sa kuknút z kerého komína ide dym a vypýtaj trochu žeravého uhlá….“ Ani zima, ani dážď, ani vietor nesmeli byť prekážkou. Moja cesta bola ešte vždy menej namáhavá, ako zakladať oheň kresacím kameňom, ktorého iskry mali zapáliť mäkký prút z vŕby alebo lipy.
Keď už vysoké plamene šľahali do širokého čierneho komína, rozvíjala svoje klbko spomienok: potom, keď suché raždie hlučným praskotom lúčilo sa svojim teplom, preukazujúc ľuďom poslednú službu, tváre domácich obyvateľov sa rozjasnili a každý bežal po svojej robote. Otec so synom ku koňom, dcéra ku kravám a ošípaným, paholok do stodoly. Zatiaľ gazdiná chystala frištuk pre domácu chasu, hydinu i statok. Tri-štyri veľké a vysoké hrnce—pravda kamenné, nie železné, pekne glazúrované—tlačili sa k sebe na otvorenom ohnisku, vystrkujúc svoje kúriace sa hlavy z horiacej vatry. Kuchárka musela stále prikladať, lebo by ináč vzácny dar boží, za aký sa oheň pokladal, zlí duchovia zahasili. Aby ich držala v určitej vzdialenosti od vatry, hodila do nej občas kus voňavej zeliny, ktorá visela v mešteku na klinci. Ak sa oheň príliš rozblčal, hneď zbadala že sa hnevá, že nie je spokojný s obsluhou. Chytro priniesla za hrsť chlebových otrusiniek a hodila mu ich, aby sa i on zasýtil, keďže plný žalúdok ostatných domácich od neho závisel. Potom už kuchárka obskakovala okolo vatry s väčšou pozornosťou, než okolo vnuka, ktorý vedľa nej spal v drevene malej kolíske. Ak by bola vyhasla, celé dielo, za aké sa pokladala príprava frištuka, bolo by vyšlo nazmar. I sama by prišla do škody, lebo širokým komínom, ktorým mohol i dospelý chlap preliezť, odchádzalo všetko teplo von. Musela stáť nad svojimi hrncami zababušená v niekoľkých šatkách.
Pred odchodom po robote zasadla celá rodina k stolu, pokračovala tetička Jurenková. Sedel len mladý gazda, jeho otec a najstarší paholok. Pre ostatných nebolo miesta. Stoličky pokladali vtedy za veľkú a zbytočnú parádu, úzka a krátka lavica pri stole, však pre všetkých nestačila. Mladí, ba i gazdiná sama, museli pri jedle stáť. Doprostred stola položili veľkú misu s kúriacou sa polievkou. V skutočnosti bola to teplá voda, s niekoľkými plávajúcimi zrnkami kmínu, aby mala aspoň nejakú vôňu. Pred zrakmi frištukujúcich členov domácnosti vzal gazda chlieb a veľmi ostrím nožom urezával z neho tenučké šmitky, podobné oblátkam, ktoré sa po vložení do mise nazývali močenky. Keď ich nahádzal do vriacej polievky, čakalo sa chvíľu kým sa rozmočia, potom prvý začal jesť , čo sa pokladalo za povel, aby ho aj ostatní nasledovali.
Nastal cengot plechových lyžíc, ktoré narážali o steny misy alebo sa i stretli v zápase o močenky, tvoriace podstatnú časť potravy. Z preplnených lyžíc kvapkala neopatrným do kruhu rozostaveným jedákom polievka na holý, ničím nepokrytý stôl , vytvorili sa akési špice veľkého kola, ktorého stred tvorila misa. Jesť týmto starodávnym spôsobom patrilo k dobrému móresu „Len páni jedia tak, že im polievka tečie dole po brade späť do taniera“, dodala tetička Jurenková na vysvetlenie: Sedlák ví ,co je slušnost!
Tu si stará kronikárka trochu oddýchla a posťažovala si na lúpanie v nohách. Potom pokračovala: Voda, zakalená prismaženou jačmennou múkou, zemiaky—pečené, varené, podávané v šupách alebo rozmliaždené na kašu—kŕmna repa, ktorou dnes opovrhujú i lepšie chované kravy, kyslá kapusta s riedkymi vložkami sušených sliviek, jabĺk alebo hrušiek tvorili jednotvárnu stravu po celé týždne a mesiace. Nad týmito málo výživnými potravinami kraľoval chlieb ku každému inému jedlu, aby sa im žalúdok aj niečím lepším naplnil. V pomere k dnešným časom, by vtedajší chlieb ťažko zaslúžil si i len najmenšiu chválu. Bol obyčajne jačmenný, aj to z nečistého zrna, plného semien rozličných zelín , ktoré sa pri mlatbe cepmi a odvievaní vetrom nedali z neho vôbec odstrániť. Robili chlieb kyslím a trpkým, pre choré žalúdky vôbec neznesiteľným. Ale aj s týmto druhým božím darom zaobchodilo sa ako so sviatosťou. Len gazda ho smel pri stole krájať a rozdeľovať medzi členov rodiny podľa ich veku a podľa prác, ktoré konali. Chlieb sa zajedal k prázdnym polievkam, nemastným zemiakom, hlavne ku kapuste. Pravda, gazdiná dávala pri stole pozor, aby sa ho veľa neminulo—chlapče, co sem ti povidala, ber si dva razy zelá (kapusty) a odkúsni len raz chleba, zahamovala často veliteľským hlasom príliš hltavé tempo mladých parobkov vyhladovaných pobytom na čerstvom vzduchu.
Chudobný jedálny lístok všedných dní nezmenil veľmi svoj obsah ani v nedeľu. Len najbohatší sedliaci mohli si dovoliť pridať kúštik baraniny alebo bravčoviny. Ostatní sa cítili spokojní, keď kuchárka priniesla na stôl misu slížú(rezancov) z lepšej múky, posypaných makom. O cukre sa nikomu ani nesnívalo, mnohí ani nevedeli, že by i taká maškrta bola na svete. Gazdiné však neprišli do rozpakov. Pripravili rezancom teplý kúpeľ zo sladkého mlieka, čím sa premenil obsah misy na akúsi zmes medzi polievkou, omáčkou a kašou.
„Koncom mája a začiatkom júna sa už bečky (sudy) s kyslou kapustou vyprázdnili. V záhradách a zelniciach, vysadených kŕmnou repou, rozvíjala sa húšť listov tak krásne zelených, že priam volali po odtrhnutí. Krátko pred obedom vyslala kuchárka členov najmladšej generácie, aby jej pomohli z rozpakov, lebo práve prišla z poľa a nevie, čo navariť k obedu. Netrvalo ani hodinu a už sa kúrila na stole misa akéhosi zeleného lekváru, ktorému sa hovorilo šašarky. Tento vzácny pokrm potom prevzal žezlo kapusty na celé leto.
A „ešče povím o Durišovi z Rásnika“(osada) medzi susedným Hradišťom a Osuským. Chodil na Hradište nalámať dobrý kameň, priviezol ho na koníkoch do Rásnika, postavil z neho do zeme zaklenutú akúsi kaplnku a v tej tri dni a tri noci kládol veľký oheň, aby kameň vypálil na vápno. To bola ťažká, nudná a často i smutná robota. Sedieť taký dlhý čas pred obrovskou horiacou vatrou , pred rozpáleným domčekom z hliny a blata, zapusteným do zeme , dávať pozor, aby oheň vždy jednako silno horel—to nie je hračka ani pre chlapa. Po vypálení vybral z pece vápno, naložil ho na voz a išiel s ním do sveta. Do dedín za Senicu, okolo Šaštína a Holíča, niekedy i za hory, do Trnavy.
Raz ho zastihla veľká nehoda, strhla sa búrka, spustil sa prudký lejak a prúdy vody zaliali mu fúru vápna tak, že sa začalo hasiť a od vzniknutej horúčavy už-už sa mu chytal aj voz. Len s veľkou námahou podarilo sa mu zachrániť aspoň predok. Keď vchádzal do Osuského, hlásil svoj príchod ako obyčajne, zaspieval si svoju obľúbenú pieseň: „kedy nám len zle bude…?“ Aby dokázal, že ho nijaké nešťastie nevie zlomiť, postavil, ako pri každom návrate, suchú vŕbu na drevenom sedadle svojho vozíka, medzitým čo koníky klusali k otvoreným vrátam. Otázka: Kedy nám len zle bude?….—to bol výsmech osudu. Veď mu nikdy dobre nebolo!, skončila svoj rozhovor opatrovateľka starých tradícií, ktorými žila moja rodná obec.
===Koniec===
Alojz Malíšek