Podľa výkazu poddanských povinností uvedených v Českej ceste Osuské obsahuje k roku 1596 asi 18 mien obyvateľov: Pokorný Jan, Hercek Imrich, Uher Martin, Ravas Jozef atď. Porovnávajúc tento zoznam s menami žijúcich rodín na Osuskom v rokoch 1880 – 1910, som zistil, že ani jedno z nich sa nezachovalo. Cirkevné matriky sa nedajú použiť, lebo siahajú najďalej do polovice 17. storočia. Miestnu cirkevnú kroniku s latinským a maďarským prekladom mi poskytol vtedajší správca fary Gejza Zimániy.
Aby som zdokumentoval spôsob života, vývoj udalostí občanov, ich zvyky a obyčaje v rodnej obci, musel som čerpať údaje z Českej cesty v jej širšom podaní, ktorej autorom je slávny Osuský rodák Štefan Janšák, politik, archeológ, publicista. Našiel som obce, ako napr. Biksád / Buková /, v ktorých sa obyvatelia za jedno storočie vymenili až tri razy. Biksád bol prechodnou stanicou malokarpatského priesmyku s touto obcou na dne, bol jediným schodným horským priechodom medzi Trnavou a Senicou, čiže medzi dolným Považím a južnou Moravou. Cezeň a cez obce, ležiace na Českej ceste: Bohdanovce, Boleráz, Bíňovce, Trstín na východnej strane Malých Karpát – Prievaly, Cerová –Lieskové, Jablonica, Senica, Čáčov, Dojč, Šaštín, Holíč na západnej, valili sa od konca 16. stor. po celé 17. stor. armády Báthoryovcov, Bethlena, Tököliho i Rákocziovcov na Moravu. A, pravda, opačným smerom prichádzali vojská cisárske. “Kudy vojsko chodí, tráva sa nerodí“, hovorí jedno české porekadlo, a tak každý prúd polodivých cisárskych žoldnierov alebo kuruckých dobrodruhov idúcich za korisťou a výhodným postavením, zmietol z povrchu zeme obce, v ktorej sa zastavil hoci len na niekoľko hodín.
Osuské je vzdialené od Jablonice len asi na dva kilometre. Vlny rozvášneného prívalu, valiaceho sa po Českej ceste, dorážali teda i na moju rodnú obec a roztrieštili všetko, čo im stálo v ceste. Odniesli hmotné statky, zničili ľudské životy. Preto r.1910 niet tam ani jedného mena, ktoré by pripomínalo stav osídlenia z roku 1596.
Posledná vlna krvavých vojnových zápasov prevalila sa Záhorím v rokoch 1700 – 1710. Vtedy mal František Rákoci II. veľké vojnové úspechy pri Trnave, v Biksádskom priesmyku / 1705 / a na celom Záhorí až po Skalicu. Vtedy jeho generál Berčéni býval trvale na Smolenickom hrade, odkiaľ viedol výpady na južnú Moravu.
Rákociho sláva padla v bojoch na východnom Slovensku a pri Hornej Tise, kde v dôsledku zrady vlastného svojho generála Károlyiho musel kapitulovať. Po sátmarskom mieri r. 1711 nastáva pokoj. Ním kuruci naveky pochovali svoje plány vyrovnať si s habsburskou dynastiou dve storočia staré účty ozbrojeným povstaním. Vojenské akcie prvého decénia 18 stor. a po nich nasledujúceho mieru prejavili sa i v mojej rodnej obci. Keď pozrieme do matriky, nachádzame také mená, ktoré nám pripomínajú prvotnú inváziu Maďarov v 10. storočí, alebo neskoršie osídlenie sikulských posádok v Záhorskom konfíniu, najmä v Nádaši/Trstíne/, Bukovej/Bukkszád/ Plaveckom Podhradí a Štvrtku, v Levároch a Sekuliach. Kde sa vzali naraz v čisto slovenskom kraji, na Osuskom, obyvatelia s menami Barcaiy, Toróniy, Vereš? Vysvetlenie treba hľadať v histórii tohto kraja.
Disciplína v Rákociho armáde, najmä po jej porážkach, nebola asi skvelá, a pravda, ani zásobovanie vojska. Dezertéri hnaní hladom a biedou hľadali útočište a záchranu života, kde mohli. Medzi nimi boli mládenci, ale i starší muži, pochádzajúci z obce Barca pri Košiciach a z obcí Veľká i Malá Toronya, dnes Veľká a Malá Trňa, južne od Trebišova. Tak ako zemanov menovali vtedy podľa ich sídla, podobne i obyčajných vojakov viedli v armádnych listinách podľa mena obce, z ktorej pochádzali. Je však možné, že osuskí Barcaiyovci a Toróniyovci neboli vojenskí zbehovia a že po stránke vernosti v Rákociho kauze nezaťažovala ich nijaká vina ani hanba. Keď z východu prišla správa, že sa sátmarskym mierom vojna skončila, kurucké jednotky nachádzajúce sa na Záhorí pod velením Berčéniho sa rozpadli a kto z vojakov mohol, uchytil sa existenčne na tom mieste, kde práve bol.
Dlhoročnými vojnami nastalo vyľudnenie na Záhorí najmä v obciach pozdĺž Českej cesty. Zemepáni, ktorí po skončení vojen začali znova obrábať svoje domíniá i urbárske pozemky, potrebovali pracovné sily, a tak prírastok poddaných, či sa menovali Barcaiyovci alebo Toróniyovci, znamenal pre nich krok k hospodárskej obnove.
Osuské bola veľmi racionálne stavaná dedina. Mala dva rady proti sebe stojacich a paralelne idúcich domov. Východný rad menoval sa Korlátska strana, západný Erdúcka strana, podľa zemepánov Korláthy a Erdódy. Prvý sídlil na rozbežskom zámku /Korlátko/ nad Cerovou a Lieskovým, druhý v Hlohovci. Títo páni sa pravdepodobne rozdelili o zvyšky Rákociho armády, ktorá uviazla na Osuskom. Jednému i druhému ušli sa tak Barcaiyovci ako i Toróniyovci.
Pri vstupe do dvadsiateho storočia bolo v mojom rodisku asi dvadsať rodín Barcaiyovcov, ktorých spoluobčania rozlišovali pridávaním rozličných prívlastkov. Bol Barcaiy predný a zadný, Barcaiy bývajúci na Výhonoch, alebo v Rásniku, Barcaiy Ilenkin, Vojtech, Žídek-modleník, Katarínkin a pod. Z Torónyiovcov to boli iba tri rodiny; Palanský, Zámyjavsky a Horný. Okrem Rákociho bojovníkov s maďarským menom zostali však v mojej rodnej obci aj príslušníci jeho armády s menami, ktoré sa v iných záhorských obciach nenachádzali. Viaceré z nich poukazujú na zemiansky pôvod ich nositeľov, ako Ďuriš, Košovič, Adamovič, alebo Malatinský.
Medzi kurucov a labancov dali sa naverbovať alebo pristúpili k nim pod nátlakom aj mnohí zemania zo severných, na ornú pôdu chudobných žúp, ako je Orava, Liptov, Trenčín. Tí očakávali od Rákociho víťazstva potvrdenie svojich privilégií a rozšírenie svojich majetkov. A práve z oravských zemanov, ktorých Hviezdoslav tak skvele opísal /Ežo a Gábor Vlkolinský/ a ktorých hnala bieda do náručia vojny, uviazli dvaja aj na Osuskom. Pravdepodobne mali so sebou aj armálesy písané na pergamene a vyzdobené rodovými znakmi, ktoré im mali v novej vlasti zabezpečiť existenciu. Jeden, menoval sa Medzihradský, druhý bol Adamovič. Zemania podľa oravských dedín Malatiná, Medzihradné, Kubín, Jasenová, Klin, Medvedzie, Leštiny, zúčastnili sa na kuruckých vojnách, a v 19. storočí po páde Bachovho režimu v Uhorsku zaplnili župné, katastrálne, gruntoknižné, daňové, finančné úrady, alebo i ministerské kancelárie, zastávajúc iba podružné funkcie. Dvaja Medzihradzkovci uviazli po roku 1710 i na Osuskom, a jednému z nich sa podarilo skutočne získať na tie časy veľký majetok.
Kúpiť, alebo predať pozemok, to bol v 19. stor. na Osuskom taký problém, ako dnes postúpiť kus územia jedným štátom druhému. Kto raz získal roľu, lúku, zelnicu, úvalinu, alebo len holé, kamenisté jarky, držal si ich zubami – nechtami. Keď sa Gustáv Lehocký, brat demokratického vodcu Emanuela, spoluzakladateľa sociálne – demokratickej strany /1876 – 1930/ – ináč dobre prosperujúci stolár – výhodne oženil a chcel si zariadiť modernú dielňu, hľadal vhodný stavebný pozemok. Jozef Sasák, zámožný občan, ktorého kus záhrady by bol Lehockému veľmi vyhovoval, povedal nedočkavému kupcovi: “Ja ťa rád vidím, aj by som ti doprial pekný dom a verštate, ale keď ti svoje humno predám, povedia ľudia, že nemám dcére za čo sukňu kúpiť, že potrebujem peniaze. Preto ti nemôžem vyhovieť.“
Vášnivá láska k pôde a jej potreba pre obživu nedovolila ľuďom, aby susedovi odstúpili čo len toľko pôdy čo by prikryla stolné prestieradlo. O pásiky zeme, medzi dvoma susediacimi domami, široké pol metra i menej, viedli sa súdy po desaťročia, a keď sa konečne rozhodlo, komu medzierka patrí, vzniklo medzi spornými stránkami večné a nezmieriteľné nepriateľstvo.
Takýmito okolnosťami sa dá vysvetliť, prečo bývalý zeman Pavel Medzihradský vstupoval do dvadsiateho storočia s tým istým majetkom, ktorý dostali jeho predkovia na základe svojich armálesov, a možno aj ako odmenu za služby v Rákociho armáde. A veru tento majetok nebol malý. V Políčku, v Močarinách, na Dúbravkách mal skutočné tably najlepšej pôdy. V Dubci rodilo sa mu dobré seno a v Zelniciach prvotriedna kapusta. V Ostredkoch, na Kamenci, pri Oravcovej studienke alebo na Varákovej vysokou trávou a vonnými ďatelinkami zarastené úvaliny sa priam ponúkali na pasenie kráv, oviec a koní.
Veľké množstvo dobrej pôdy nevyvolávalo na Pavlovej tvári radosť, túžbu po činnosti, vášeň k práci a nevlievalo mu ducha tvorivosti, ale zaťažovalo jeho myseľ ako olovený balast. Zdalo sa, že všetka únava, ktorú museli podstúpiť predkovia obrábajúci po celé dve storočia tento majetok v monotónnej práci, bez možnosti dostať sa zo začarovaného kruhu prírodou podmienenej roboty – zdalo sa, že táto únava prešla, ako ominózne dedičstvo na potomka, na žijúceho Pavla. Práce okolo domu i na poli vykonával len akosi pod tlakom najnutnejšej potreby, verejnej mienky, spoločnej nutnosti, nie z vlastného impulzu a rozhodnutia. Role orali Medzihradzkovci neskoro, nedbalo a so starými pluhmi, pripomínajúcimi poddanské časy. Pôda sa sotva nimi ako – tak poškriabala. Obilie zarastalo burinou, pôda odmeňovala nedbalú prácu len nepatrným výnosom. Ľudia, kráčajúcich okolo Medzihradského žencov, ktorí zberali skromnú úrodu, nevedeli pochopiť zásady jeho hospodárenia. Na dvore mal vždy, po celý rok obrovskú kopu hnoja, z ktorého slnko vyťahovalo živiny a ktorého na prach rozmletú hmotu odniesla pri veľkých dažďoch voda do susediacich záhrad. A tu vonku v poli, pôda priam volala, aby sa jej aspoň každý druhý – tretí rok dala nejaká výživa.
Medzihradský však nepochopil základnú zásadu obrábania pôdy. Živiny, ktoré z nej rastliny vyčerpali, ničím nenahradil. Hnoju, najvzácnejšej matérii v poľnohospodárstve, nevenoval vôbec nijakú pozornosť. Kravám v maštali podstielalo sa raz za týždeň alebo vôbec nie, najmä v lete. Hnoj sa zo stajní nevyhadzoval, ale sa tlačil dvermi vlastnou váhou von, na dvor. V suchom ročnom období sa však hromadili vnútri, takže kravy sa dotýkali chrbtami povaly.
Ako vysvetliť toto záhadné nedbajstvo? Susedia, vážni občania i Medzihradského príbuzní stáli bezradne pred dedinským Oblomovom. Kritizovať a výčitky mu robiť, na to sa neodhodlali. Prečo? Jednoducho preto, lebo navonok to bol človek, ktorému sa nedalo nič vyčítať. Muž strednej postavy, dobráckej, usmievavej tváre – jediný muž v obci s bokombriadkami, aké nosil kedysi Košút – robil dojem zemana z Kalinčiakovej Reštaurácie. Na úprave svojej tváre si zrejme zakladal väčšmi než na dobrom výzore svojich kráv a volov. Obliekal sa ako ostatní roľníci v dedine, ale pri svojom vystupovaní ukazoval spôsoby zemianskej zdvorilosti. Ľuďom imponoval krásnym takmer kaligrafickým písmom, akým vybavovali korešpondenciu slovenskí vzdelanci rokov 1830 – 1840. Večný úsmev na tvári robil pobyt v jeho spoločnosti príjemným. Hovoril iba o cudzích, politických, cirkevných i hospodárskych problémoch, myšlienkovému svetu obce veľmi vzdialených a vynášal o nich úsudok na dedinu neobvyklý. Nikdy sa ani slovom nezmienil o svojich osobných veciach, zriedka o domácich všeobecných, ktoré posudzoval vyššími meradlami, nie pod zorným uhlom ostatných Osušanov. Hoci po Sáskovi mal Medzihradský najviac rolí, o svojom majetku vždy mlčal, hádam práve preto, že bol veľký a zanedbaný. Nevyhnutne by bol vyvolal myšlienku alebo aspoň poznámku: Prečo ty nevenuješ svoju veľkú múdrosť vlastným roliam a vlastnému rožnému statku, chudému a špinavému, sotva na nohách stojacemu? Starosť o veľké hospodárstvo Medzihradský pokladal zrejme za utrpenie, ktoré hatilo jeho vzlet za vyššími, neurčitými cieľmi.
O dokonalejších formách spoločenského života mal Pavel Medzihradský hmlisté predstavy zdedené ešte z lepších zemianskych čias. Niekedy to boli výtvory vlastnej fantázie, vzdialené na sto honov od skutočnosti. Noviny vôbec nečítal, kým u Sásku boli dvoje, slovenské i maďarské. V styku s ľuďmi ukazoval pokojnú rozvážnosť, s nikým sa nikdy nesúdil, ani do nijakého sporu neprišiel. V podstate to bol dobrý človek. Keby ho bol ktokoľvek, i žobrák požiadal o pomoc, hneď mu bez námietky podľa svojej možnosti vyhovel.
Hospodár Pavel, hlava rodiny, márne by bol hľadal oporu v rámci svojej rodiny a domácnosti. Žena, zaťažená snáď melanchóliou, upadla na staré kolená do vážnej duševnej choroby. Sedávala po celé dni na ulici, pred domom na holej zemi, učupená ako cigánka, dvaja synovia, vo veku pätnásť až dvadsať rokov, v podstate ešte neskúsení mládenci, zápasili horko – ťažko s problémami veľkého hospodárstva. Podobne aj ich mladšia sestra. Ináč to boli dobrí a srdeční chlapci, ale akísi ustrašení, akoby čakali od každého len výčitku a pokarhanie, s kým hovorili, že ich veľké hospodárstvo ide dolu vodou.
Domácnosti Medzihradskovcov chýbala i tá troška útulnosti, ktorú vedeli vyčariť ženy, hoci boli ináč po celý deň zamestnané okolo hospodárstva. Nazrieť do domácnosti bývalého bohatého zemana, zvedavca zachvátila hrôza a strach. Dvere z pántov vypadnuté, ani sa nedali zatvoriť. Hlboké, v hlinenej podlahe vyšliapané jamy slúžili za zhromažditše smetí. Izby prázdne, bez nábytku, a na túto pustotu pozerali holé, dorúcané a špinavobiele steny zapáchajúce tuchnutou. V trojizbovej domácnosti boli dve rozhegané, krivo stojace postele, z ktorých trčala na všetky strany holá, ničím neprikrytá slama. Cigánska búda „kováča“ Jana pôsobila podobným, ak nie lepším dojmom.
V tejto púšti márne človek hľadal vkusné, čisté, niekedy i umelecky zdobené kusy nábytku, ktoré zaplňovali v mojej rodnej obci sedliacke interiéri. Chýbal stôl, lavice, police s maľovanou keramikou, postele vysoko vystlané duchnami, maľované truhly na šaty a škrichy na potraviny, chýbali obrazy svätých, nevyhnutné zrkadlo, lampa visiaca z povaly, praslica a kolovrat, symboly ženskej práce a intímnej domácnosti. V celom dome nebolo ani jedného kútika, do ktorého by gazda by mohol skryť cennejšiu vec. Medzihradský mal vždycky málo peňazí, ale keď k nim prišiel nejakým šťastným odpredajom jalovice alebo junca, nevedel kam ich má schovať. Nosil ich stále pri sebe, po vreckách v roztrhanom kabáte alebo zašité v rukáve starého kožucha. V jednom prípade mu však tieto úkryty nestačili, zdali sa mu neisté a málo bezpečné. Zabalil teda päťstozlatovú bankovku do veľkej šatky, ktorú zložil do podlhovastej formy a opásal si na holé telo, pod košeľu. Tak chodil so svojím pokladom pol roka, rok a možno i dlhšie, kým sa šatka ,častým potením nerozpadla. Náš hrdina ani nezbadal túto zmenu a preto nemohol ani zabrániť katastrofe, ktorá ho postihla. Keď si raz siahol na brucho, – vzhľadom na svoju oblomovskú povahu pravdepodobne celkom náhodne, bez úmyslu zisťovať prítomnosť šatky – zistil na svoje prekvapenie, že vzácny pás aj s peniazmi zmizli bez stopy. Kde a kedy, na to sa Pavol Medzihradský nepamätal, ani sa nikdy nedozvedel.
K druhému najbohatšiemu gazdovi v dedine nechceli ísť do služby žiaden paholok, ani žiadna dievka. Jednoducho preto, lebo sa nemali kde vyspať, ani sa poriadne čoho najesť. Keď je gazdiná pomätená, dcéra mladá a neskúsená, kuchyňa neexistuje ani len podľa mena. Nemožno hovoriť ani o jej zariadení, tým menej o jej prevádzke. O spôsobe, akým sa u Medzihradskovcov pripravovalo jedlo, ako sa dávalo na stôl, kolovali drsné a pre bývalého zemana urážlivé a nelichotivé reči. Celá rodina živila sa deň čo deň iba nejakou polievkou a kapustou. Iné jedivá sa nepripravovali a tieto dve sa jedli iba zo spoločnej misy. Tanierov nebolo. Aby sa zachovalo akési pravidlo, keď členovia rodiny zasadli k stolu kričala matka na dcéru: „Marino, podaj misu od poléfky!“ Keď sa polievka zjedla volala matka: “Marino, daj misu od zelá!“
Na slovenskej dedine spred rokov 1870 – 1880 najvyššou métou, za ktorou ľudia kráčali, bolo získanie pozemkového majetku. Zemianska rodina Medzihradskovcov, keď sa po Rákociho vojnách usadila na Osuskom, dostala hneď pozemky za služby preukázané na bojiskách, na základe rodových výsad. A dostala ich v takej rozlohe, že ich výnos presahoval potreby hoci aj akokoľvek veľkej domácnosti. Stáli hneď pri cieli, ku ktorému iní dedinčania dospeli až po desaťročiach i storočiach – ak k nemu vôbec dospeli,– vzhľadom na vlastnícky pomer k pôde, platný v dobe poddanskej i po nej.
Využitie pozemkov vo feudálnom zriadení bolo celkom primitívne, obmedzujúc sa len na produkciu najzakladanejších prvovýrobkov a surovín. Poľnohospodárstvo s výnimkou pálenia špiritusu úplne chýbalo, chýbali aj trhy a s nimi aj finančné hospodárstvo. Vonkajšie pomery za čias feudalizmu zemianske rodiny, držiteľky stredne veľkých majetkov, aby sa vzdali podnikateľského ducha, iniciatívy a pracovitosti. Obdobie od r.1848 až 1900, zaťažené ľahostajnosťou a nevšímavosťou feudalizmu nestačila na to, aby sa poľnohospodárstvo v Uhorsku prispôsobilo novým pracovným metódam, udomácneným v ostatnej Európe. Preto hospodáril bohatý Osuský zeman, i naďalej podľa starých metód z 18. storočia. Nenaskytla sa mu možnosť, ani príležitosť realizovať modernejšie metódy hospodárenia. Na opačnej strane stál Ján Sáska, ktorý začal kariéru sedliaka s prázdnymi rukami a idúc za vytýčeným cieľom mohol o sebe hrdo povedať: ja v zápase o prvé miesto občana na Osuskom nemám čo stratiť, ale môžem len získať.
Alojz Malíšek