Povesti, že v rokline Tyzyl v Kabardino-Balkarsku na Kaukaze, sú podzemné horizontálne tunely dlhé stovky metrov, som prvýkrát počul v sedemdesiatych rokoch minulého storočia. Počul som to od gundelenskych pastierov, s ktorými som komunikoval na pastvinách Chaimaši a Aursentkh. V rokoch 1975 – 80 som tam nebol len častým hosťom, ale počas leta som tam chodil mnohokrát. Vláda vyhlásila chov dobytka za dôležitý front mládeže; Noviny „Sovietska mládež“, kde som pracoval, začali pravidelne informovať o tom, čo sa deje na tomto fronte.
Budem úprimný: výlety na pastviny neboli vôbec pre mňa radosťou, bolo potrebné sa prispôsobiť prechádzajúcim cisternám na mlieko, ktoré jazdili hlavne ráno; na vzdialené farmy sme museli cestovať po vlastných nohách, čo znamenalo nocovať.
Práve v takéto večery s čerstvým vareným mäsom a alkoholom som počul veľa príbehov o nezvyčajných miestach v Kabardino-Balkarsku. A medzi nimi – o tuneloch spájajúcich rokliny. Najmä Tyzylskú a Baksanskú. Hovorili, že nie sú vysoké – niekde okolo 170 cm a táto výška bola rovnaká v celej štôlni. Ich steny sú hladké, akoby roztopené pri vysokej teplote. Tí, ktorí tam zavítali, mali dojem, že boli vytesané do skál nejakým ostrým nástrojom.
Pamätám si, že jeden pastier sa mi dokonca snažil ukázať, aké sú tieto tunely. K tomu priniesol 25-kilogramovú briketu a začal do nej nožom vyrezávať polkruhový otvor, ktorý pripomínal vchod do vtáčej búdky.
Keď pastier videl môj skeptický pohľad, strčil ruku do kúska brikety tak hlboko, že hrot noža vykukol z druhej strany brikety. „Neveríš tomu, neveríš tomu,“ kričal nahlas, „a ja som tam bol. Ale ďaleko som nezašiel. Bál som sa.“
Aby som bol úprimný, neveril som vtedy tomu. Pamätám si, že nikto z tých pri stole tento rozhovor nepodporoval. Vypukol spor, ktorého podstata, keďže hádka bola vedená v balkarčine, mi nebola jasná. Až ráno som sa jedného z mladých pýtal, čo sa tam dialo. Odpovedal, že pastierovi kolegovia vynadali. Hovoria, že o tuneloch nebolo možné hovoriť. Na otázku prečo nie, som nedostal odpoveď.
Ďalší rozhovor o tuneloch vedúcich z rokliny Tyzyl do rokliny Baksan sa uskutočnil už v roku 2000 – rozprávali o nich obyvatelia dediny Kundelen.
Tunely existovali; pred revolúciou 1917 boli niekoľkokrát použité. Využili to v tom zmysle, že v zime, keď hlavnú cestu pozdĺž tiesňavy Tyzyl zablokoval napadaný sneh, odrezanú dedinu prevážali podzemnými tunelmi. Prevážali sa na malých vozňoch, ktoré boli zapriahnuté do oslíkov, keďže výška podzemných chodieb neumožňovala použitie koní. A kone sa báli tmavých, kľukatých chodieb visiacich priamo nad hlavou, osvetlených slabo horiacimi a dymiacimi fakľami. Ale somáriky kráčali pokojne, po vlastných, bez toho, aby ich niekto nabádal.
Podľa rozprávačov túto prácu zverili chlapcom. Ako dlho presne takáto cesta trvala, na to po dlhých rokoch nevedel odpovedať nikto. A keby sme poznali aspoň približný čas cesty, tak by sa s prihliadnutím na priemernú rýchlosť somára dala vypočítať dĺžka tunela. Na túto otázku sa však sotva dalo jednoznačne odpovedať, pretože podľa legiend sa tunely vinuli, rozchádzali sa rôznymi smermi a ich účelom vôbec nebolo spájať jednu roklinu s druhou, ale mali nejaký dôležitejší význam.
Aký? Mohol to byť nejaký druh komunikačného systému, ktorý medzi sebou spájal nejaké neznáme objekty. Ktoré presne, či sa nachádzali v špeciálnych priestoroch, či viedli tunely iba vodorovne alebo či tam boli aj zvislé štôlne – niet sa koho pýtať.
Obyvatelia okolitých dedín sa o tuneloch zrejme dozvedeli náhodou a tieto poznatky pravdepodobne získali z nejakého dôvodu; možno aj za cenu ľudských životov. To, že prítomnosť podzemných chodieb bola hlboko utajovaná, že aj po dlhých desaťročiach boli rozhovory na túto tému tabu, svedčí o tom, že s tunelmi niečo súviselo, niekto sa v nich skrýval a možno aj žil.
Nie je aspoň verejne známe, kde boli vonkajšie východy z týchto tunelov. Mali byť známe aspoň dva – veď ľudia prechádzali z Tyzylskej do rokliny Baksan, teda jedná sa o minimálne niekoľko desiatkov kilometrov priechodných tunelov vysekaných v tvrdej skale s mnohými odbočkami. Ale kto v dávnej dobe dokázal vytvoriť také dlhé tunely v tvrdej hornine a akým spôsobom? Navyše, hoci tieto dve rokliny prebiehajú takmer paralelne vedľa seba, medzi nimi je ešte jedna roklina – Urdy. A je jednou z nepriechodných a neprístupných. Nie je tiež jasné, kadiaľ viedla cesta popod ňu.
Ak zhrnieme zozbierané informácie, dá sa predpokladať, že niekde na začiatku minulého storočia boli zablokované vstupy do tunelov. Ale kým? Zasypali ich ľudia? Povrávalo sa, že veľa ľudí sa z podzemia nevrátilo. Zasiahli ich nejaké iné sily? Je nepravdepodobné, že by sa obyvatelia podzemia (samozrejme, ak nejakí boli) radi stretávali s pozemšťanmi…
Viktor Kotljarov
Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info