Sintašta je kultúrne a duchovné centrum Arkaimskej „krajiny miest“ na južnom Urale. Pokiaľ ide o chronológiu udalostí výskumu tohto regiónu a historický význam, tak Sintašta predbieha aj slávny Arkaim.
Vďaka tomuto mestu vedci získali veľa archeologických údajov o dobe „krajiny miest“ a na základe týchto poznatkov bolo logickým výsledkom objavenie a preskúmanie Arkaimu a Arkaimskeho údolia ako druhého hlavného centra regiónu. Osídlenie Sintašta je viacvrstvové, okrúhleho tvaru, priemer vonkajších stien je 140 m. Celková plocha celého komplexu je viac ako 30 000 m2. Podľa rôznych odhadov v ňom žilo súčasne najmenej 4 000 ľudí.
Komplex Sintašta objavili archeológovia Uralskej univerzity z mesta Sverdlovsk začiatkom 70. rokov v Bredinskom regióne v Čeľabinskej oblasti. Nachádza sa medzi súčasnými obcami Mirnij a Rymninskij, v záplavovej zóne nádrže na rieke Sintašta. V súčasnosti je časť bývalého archeologického výkopu („hradisko“) zaplavená a druhá časť („pohrebisko“) bola zničená, pretože stála bez rekultivácie takmer 30 rokov.
Je zaujímavé, ako sa na dôležitých archeologických náleziskách rýchlo projektovali vodné priehrady, aby sa náleziská stali nedostupnými. Presne takto takmer skončil aj Arkaim, keď budovanie priehradného múru bolo zastavené už v procese výstavby, z dôvodu veľkého ohlasu verejnosti a rôznych odborníkov.
Vykopávky Uralskej a Čeľabinskej univerzity pod vedením profesorov V.F. Geninga a G.B. Zdanoviča začali v roku 1972 a pokračovali s prestávkou 9 poľných období. Ukončené boli v roku 1986 a v roku 1987 bol objavený Arkaim, ktorý je od Sintašty vzdialený 44 km na severozápad.
Archeologický materiál komplexu Sintašta bol uverejnený až v roku 1992 v monografii, ktorej anotácia znie takto: „Monografia je úplnou publikáciou jedinečného kultúrneho komplexu zo 17. až 16. storočia pred našim letopočtom, ktorý zahŕňa opevnené sídlisko, pohrebisko a chrámovú pohrebnú štruktúru. Monografia je prvou časťou štúdie. Druhá časť je venovaná histórii a kultúre árijského obyvateľstva uralsko-kazašských stepí.“
Hlavné pamiatky komplexu sa nazývajú „hradisko“ – opevnené osídlenie Sintašta, veľká mohyla Sintašta a pohrebisko. Geometrické stredy týchto kruhov z hľadiska štruktúr sú inštalované na jednom skutočnom poludníku. Komplex tiež obsahuje: malé pôdne pohrebisko s rituálnou štruktúrou v strede, malú mohylu s priemerom 16 m a výškou 0,4 m a komplex pôdnych a mohylových pohrebísk koncentrovaných pod hrádzou s priemerom 32 m a výškou 1 m.
Vek osídlenia je 4 000 rokov a datovaný bol na základe zistených pohrebísk a rôznych nálezov. Predpokladá sa existencia oveľa hlbšej histórie tohto starobylého mesta.
Komplex bol postavený podľa zásad kozmologickej architektúry – napríklad ako Nebeský kruh. Na rozdiel od Arkaimu, geometrická analýza neodhalila žiadne znaky Zemského kruhu (vnútorného kruhu) na „hradisku“ Sintašta.
Najzložitejšou otázkou pre archeológov zostáva: „Prečo je tu v kozmologickej architektúre pohrebisko? Je potrebné poznamenať, že mohyly Sintašta nemajú analógov v dobe bronzovej v severnej Eurázii.
Do opevnení Sintašta patria ohyby riek vpísané do reliéfu, vonkajšie obdĺžnikové a vnútorné kruhové línie stien a priekop, za ktorými boli dôkladne a dômyselne vybudované obytné budovy so studňami, pivnicami a kanalizačnými odtokmi.
Sintašta je jedným z najvýraznejších komplexov krajiny miest, ktorá leží na juhu Čeľabinskej oblasti, medzi Uralom na západe a Tobolom na východe.
Starobylé mesto bolo opakovane spomínané v prastarých legendách a v súčasnosti mu niektorí vedci pripisujú mystické a duchovné vlastnosti.
Генинг В.Ф., Зданович Г.Б., Генинг В.В. „Синташта: археологические памятники арийских племён Урало-Казахстанских степей“. Ч.1. Челябинск, 1992.
Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info