V zime 1942 bol do jedného z peších práporov, ktoré bojovali proti Nemcom na Volchovskom fronte, vyslaný nový ostreľovač. Ukázalo sa, že to bol svetoznámy vedec Nikolaj Morozov. V tej dobe mal akademik 87 rokov! Mnoho historikov a vedcov sa domnieva, že práve tento muž sa stal najstarším vojakom pravidelnej armády, kto sa zúčastňoval nepriateľských akcií na frontoch druhej svetovej vojny a ktorému sa podarilo osobne spôsobiť nepriateľovi škody.
Nikolaj Alexandrovič Morozov je muž s výnimočnou biografiou. Už len skromný výber niektorých faktov z nej vedie k úcte: je možné vtesnať všetko toto do jedného ľudského života?!
Narodil sa počas krymskej vojny – v roku 1854. Ešte ako školák sa pridal k okruhu národniarov a neskôr sa stal jedným zo zakladateľov teroristickej organizácie Narodnaja Volja.
Podieľal sa na príprave atentátu na imperátora Alexandra II. V obave zo zatknutia odišiel do zahraničia, kde sa zoznámil s Karlom Marxom.
V roku 1882 bol pri pokuse o nelegálny návrat do Ruska uväznený. Prebehol súd, ktorý vyniesol tvrdý rozsudok: za terorizmus – doživotné väzenie.
Morozov strávil nasledujúcich 23 rokov vo väzení. Najprv na Petropavlovke, potom v žalároch pevnosti Šlisselburg. Nikolaj Alexandrovič však ani v takýchto drsných podmienkach nestrácal čas. V porovnaní s tým, čo sa mu podarilo dosiahnuť za takmer štvrťstoročie pobytu vo väzení, vyzerajú bledo dokonca aj zásluhy slávneho knižného hrdinu Edmonda Dantesa – grófa z Monte Cristo. Morozov sa vo väzenských podmienkach dokázal naučiť 10 (podľa iných zdrojov – 11) cudzích jazykov, napísal desiatky vedeckých prác z fyziky, matematiky, chémie, astronómie, biológie, histórie, filozofie, letectva, politickej ekonómie … A tiež písal v zajatí memoáre, básne, fantastické príbehy. Celkovo Morozov pripravil vo väzení 26 zväzkov svojich rukopisov!
Jeho doživotný trest sa nečakane skončil v revolučnom roku 1905. Amnestie „politickým“ väzňom, ktoré vtedy podpísal cár, otvorili pre Morozova dvere väzenskej cely. Budúci akademik však dlho nedýchal vzduch slobody. V roku 1911 bol znovu zatknutý za „nespoľahlivé skomponovanie“, keď vydal knihu básní „Hviezdne piesne“ – a bol takmer rok vo väzení. Nasledovalo ďalšie zatknutie v roku 1912, počas cesty na Krym. Výsledkom bolo, že väzenská služba Nikolaja Alexandroviča sa ďalej predlžovala: budúci akademik sedel v cele pevnosti Dvinskaja až do začiatku roku 1913. Opäť bol prepustený na základe amnestie, ktorú tentoraz ohlásili v súvislosti s blížiacim sa 300. výročím dynastie Romanovcov.
Celkovo teda Nikolaj Morozov strávil v žalároch viac ako štvrťstoročie!
V roku 1909 ponúkli talentovanému vedcovi post predsedu rady Ruskej spoločnosti svetových štúdií (ROLM) a tento post zastával viac ako 20 rokov – až do zatvorenia spoločnosti boľševikmi.
Po revolúcii od roku 1918 pracoval Morozov ako riaditeľ jedného z vtedy najväčších vedeckých centier v krajine – Vedeckého inštitútu P.F. Lesgafta. V posledných predvojnových rokoch univerzálny vedec, ktorý bol vtedy už čestným členom Akadémie vied ZSSR, strávil pomerne veľa času na svojom bývalom rodinnom panstve Borok v Jaroslavli, kde ROLM špeciálne pre neho postavil observatórium. V roku 1939 z iniciatívy Nikolaja Alexandroviča na rovnakom mieste v Boroku vzniklo veľké vedecké geofyzikálne centrum (dnes Geofyzikálne laboratórium Borok Ruskej akadémie vied).
V roku 1939 urobil tento nepokojný aktívny muž svoj ďalší neštandardný čin. 85-ročný „matuzalem“ sa zapísal do vtedajšej populárnej obrannej spoločnosti OSOAVIACHIM na ostreľovačské kurzy. A úspešne ich dokončil! A potom, na prekvapenie rodiny a priateľov, pravidelne trénoval streľbu.
Možno sa Nikolaj Alexandrovič už vopred pripravoval na nevyhnutnú vojnu s nacistickým Nemeckom? V každom prípade, hneď v prvých hodinách po nemeckom útoku na ZSSR vyznamenaný akademik-veterán, ktorý sa nachádzal v Leningrade, napísal žiadosť vojenskému úradu registrácie, aby ho zaradili a odoslali na front. Prirodzene, bol odmietnutý, ale Morozov sa neupokojil a vojenského komisára doslova bombardoval písomnými vyhláseniami a telefonátmi, pričom zdôraznil, že napriek svojmu úctyhodnému veku vie perfektne strieľať z pušky. Vynikajúci vedec veril, že je jednoducho povinný prispieť k budúcemu víťazstvu nad nepriateľom, vybaviť si s nacistami účty za zničenie, ktoré spôsobili jeho milovanému Leningradu, za smrť žien a detí v uliciach mesta počas bombardovania a ostreľovania. …
Nakoniec pre dosiahnutie požadovaného výsledku vymyslel Morozov riešenie. Prišiel k vojenskej registračnej a zaraďovacej komisii a povedal, že vyvinul konštrukciu nového teleskopického puškohľadu a teraz musí vykonať jeho skúšky v bojových podmienkach. Nikolaj Alexandrovič svoju požiadavku podložil ultimátom: ak mu nepovolia ísť na frontovú líniu, obráti sa do Moskvy na samotného súdruha Stalina!
Ako sa hovorí, že voda aj kameň opracuje, tak aj armáda kapitulovala pod náporom tohto vytrvalého starca. Varovali ho však: vzhľadom na jeho úctyhodný vek bol na služobnú cestu poslaný na front ako dobrovoľník a trvanie tejto cesty bolo jeden mesiac.
Takto skončil zaslúžený akademik v jednom z práporov, ktoré bojovali s nacistami na Volchovskom fronte. Mladý veliteľ práporu, ktorý požiadal o vyslanie ostreľovača do svojej jednotky, bol upozornený, aby bol pri tomto strelcovi opatrnejší. Veliteľ spočiatku nechápal, čo znamená toto varovanie. Nevedel si ani len predstaviť, aké posily dorazia do práporu: pred ním stál šedý bradatý starý muž s okuliarmi, a zdalo sa, že ledva drží pušku na pleci. Prvá reakcia veliteľa práporu bola celkom predvídateľná, položil v tomto prípade prirodzenú otázku: koľko rokov má tento zvláštny bojovník? Dedko pokojne odpovedal, že onedlho bude mať osemdesiatosem, ale nepočíta so žiadnymi úľavami, chystá sa vážne bojovať a požiadal, aby mu ukázali pozíciu ostreľovača.
Nikolaj Alexandrovič Morozov svojím ďalším správaním úplne rozptýlil všetky pochybnosti veliteľa. Skoro ráno v tme sa doplazil k pripravenej streleckej pozícii v prvej línii a zamaskoval sa v nej. Čakanie na správny okamih sa tiahlo takmer dve hodiny, ktoré starec strávil priamo v snehu. Ale čakanie nebolo márne. Dobrovoľník číhal na okamih, keď sa na nepriateľskej strane zablysla postava dôstojníka, a jedným výstrelom zneškodnil nepriateľa.
Po prvom úspechu nasledovali ďalšie. Čestný člen Akadémie vied zaznamenal na svojom ostreľovačskom účte v priebehu mesiaca asi tucet zabitých nacistov. Vojaci, ktorí sledovali a obdivovali jeho prácu, si všimli, že vedec zostal vedcom aj v prvej línii: pri príprave streľby počítal korekcie pre vietor, pre vlhkosť vzduchu … Zázračný ostreľovač sa rýchlo stal celebritou na úrovni celého frontu. Aby ho uvideli, prišli do práporu dokonca aj dôstojníci a vojaci z iných jednotiek. Strelecké úspechy Morozova si všimli a ocenili po svojom hneď aj nacisti. Uvedomujúc si, že v tomto frontovom sektore operuje veľmi dobrý ostreľovač, okamžite po jeho ďalšom úspešnom výstrele podrobili tie miesta, kde sa mohol skryť, zvýšenej delostreleckej a mínometnej paľbe. Nepriateľské guľky a črepiny akademika však, našťastie obišli.
Frontový epos starého dobrovoľníka bol krátkodobý. Ako bolo sľúbené, služobná cesta skončila o mesiac neskôr, kedy bol Morozov napriek svojim kategorickým protestom poslaný do tylu a pokračoval vo svojom vedeckom výskume. Neuspokojil sa však a takmer šesť mesiacov sa ďalej usiloval o návrat na front. Tieto pokusy však tentoraz neboli korunované úspechom.
V roku 1944, po oslobodení hlavného mesta Severu z obkľúčenia nemeckej blokády, bol akademikovi Nikolajovi Morozovovi spolu s ďalšími obrancami mesta na Neve udelená medaila „Za obranu Leningradu“. V júli 1944 dostal aj ešte vyššie vládne vyznamenanie – Leninov rád.
História tak jedinečného sovietskeho akademika-ostreľovača sa dostala aj do povedomia Nemcov. Existujú informácie, že meno Nikolaja Morozova bolo dokonca zahrnuté do slávneho „Hitlerovho zoznamu“, v ktorom boli uvedení občania Sovietov obzvlášť nebezpeční pre tretiu ríšu, odsúdení nacistami v neprítomnosti na smrť.
Sen Nikolaja Alexandroviča sa splnil – najstaršiemu účastníkovi Veľkej vlasteneckej vojny sa podarilo dožiť víťazstva. Tento muž s tak neobvyklým životopisom zomrel v lete 1946 vo veku 93 rokov. A na veľký deň, 9. mája 1945, poslal Stalinovi blahoprajný list, v ktorom napísal: „Nakoniec som si vybavil účty s nacistami za Leningradcov, škoda len, že tak málo. A som šťastný, že som sa dožil víťazstva nad nemeckým fašizmom.“
Nikolaj Alexandrovič Morozov (1854 – 1946) – Geniálny vedec, revolucionár a verejný činiteľ, čestný člen Akadémie vied ZSSR (1932). Autor viaczväzkového diela „Dejiny ľudskej kultúry v prírodovednom osvetlení“, v ktorom zdôvodnil potrebu revízie tradičných dejín. V roku 1911 vyšla jeho kniha Vesmír. Na pozorovanie prstencového zatmenia slnka (4. apríla 1912) vystúpil v balóne, ďalej letel z Petrohradu do Vologdy s cieľom spektrografického štúdia Zeme ako planéty. Predniesol myšlienku vzniku nových hviezd v dôsledku výbuchu už existujúcich nebeských telies pod vplyvom rádioaktívneho rozpadu hmoty. Teoreticky dokázal existenciu inertných plynov, vyjadril predstavy o zložitej štruktúre atómu, o syntéze prvkov a využití vnútornej energie… Pri mnohých objavoch predbehol dobu o sto rokov. Je stálou inšpiráciou aj pre režisérov, bol vytvorený štvordielny film s názvom „Ded Morozov“.
https://www.youtube.com/watch?v=a1GVvErulD8&ab_channel=%D0%9D%D0%A2%D0%92
https://www.youtube.com/watch?v=kxl_0E40TjM&ab_channel=%D0%9D%D0%A2%D0%92
https://www.youtube.com/watch?v=HX6MR9U8Y2Y&ab_channel=%D0%9D%D0%A2%D0%92
https://www.youtube.com/watch?v=2sfCwRwIGNY&ab_channel=%D0%9D%D0%A2%D0%92
Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info