Aj tí najmenší chodia do školy sami. Chvália ich za nesprávne odpovede. V triede môžu ľahko zaujať miesto učiteľa. Prečo sú japonské deti tak odlišné?
Prekvapivo, „skutočné učenie“ v japonských školách začína až od 5. ročníka. Až 10 rokov sa deti učia nielen písať, čítať a počítať, ale predovšetkým schopnosti ovládať sa, správať sa slušne v spoločnosti, byť veľkorysým, rešpektovať ostatných, starať sa o prírodu, byť šetrní k zvieratám atď.
Učiteľ nakreslí matematickú úlohu na tabuli a obráti sa k triede v očakávaní. Po určitom čase jeden zo žiakov zodvihne ruku. Učiteľ pristúpi k nemu, nahliadne do poznámkového bloku a riešenie zakrúžkuje: všetko je vyriešené správne. Potom prichádza zaujímavá situácia. Žiak vstane a zamieri k ďalšiemu spolužiakovi, ktorý zdvihol ruku. Namiesto učiteľa kontroluje, ako správne je úloha vyriešená.
„Ak sami učíte, čo ste sa naučili, potom si zapamätáte deväťdesiat percent informácií. Ak budem stáť pri tabuli a hovoriť, iba jednoduchým počúvaním si budú pamätať len štyridsať percent. Oveľa efektívnejšie je, ak diskutujú o všetkom medzi sebou a učia sa navzájom,“ hovorí japonský učiteľ Kunito Itu.
Žiaci sú požiadaní, aby pracovali v skupinách a učitelia sú šťastní, keď žiaci prichádzajú na rôzne odpovede. Alebo na tie isté odpovede, ale rôznymi spôsobmi. Pretože potom spolu diskutujú o tom, ako k tomu prišli. Keď americký novinár požiadal žiaka cez prestávku, aby pomenoval svoj obľúbený predmet, v odpovedi počul: „Matematika“. Možno preto je polovica laureátov Nobelovej ceny za fyziku Japoncov.
Nemenej zaujímavé veci sa začínajú diať po škole. Dokonca aj tí najmenší šesť – sedemročné deti idú domov bez sprievodu a nikoho to neprekvapuje. Japonci sledujú realitu show „Moja prvá úloha“ už dvadsaťpäť rokov, v ktorej tri roky staré deti plnia nejakú úlohu – napríklad idú kúpiť chlieb a po ceste ich sníma skrytá kamera.
Prečo sa ich rodičia neboja nechať ísť samých? A prečo sú ich deti také nezávislé? Americký odborník Duane Dixon hovorí, že hlavným dôvodom nie je až tak nízka úroveň pouličnej kriminality ako skupinová súdržnosť: „Japonské deti od útleho veku vedia, že v prípade potreby sa môžu obrátiť na ktoréhokoľvek člena spoločnosti, aby im pomohol.“
Myšlienku kolektívnej súdržnosti a zodpovednosti začínajú vštepovať deťom od prvého dňa školy. Deti sa striedajú v upratovaní kabinetov, pomáhajú v jedálni a umývajú toalety – pre tieto pracovné miesta nie je žiadny špeciálny personál.
Potom, čo deti strávia niekoľko hodín čistením, budú lepšie schopní udržiavať čistotu, menej produkovať odpadu a rešpektovať tých, ktorí sa zaoberajú fyzickou prácou.
Princíp „všetci sú zodpovední za všetko“ sa vzťahuje aj na iné oblasti života, vrátane verejných priestorov, vrátane verejnej dopravy, ktorá je tiež veľmi pohodlná a bezpečná pre cestujúcich. Podľa Dixona, pre osobu zo západného sveta nie je až tak prekvapujúce, že mnoho malých Japoncov je úplne autonómnych a nezávislých, ale aká vysoká je vzájomná dôvera všetkých členov spoločnosti.
Je potrebné poznamenať, že Japonsko si svoju dôveru v spoločnosti chráni aj prísnymi opatreniami zamedzujúcimi vstup migrantov do krajiny. Napríklad v roku 2016 Japonsko, ktoré má 126 miliónov obyvateľov, prijalo iba 28 migrantov.
Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info