Nie každá matka sa rozhodne napísať vlastnou rukou žiadosť o vylúčenie syna zo školy. Ale Mária Kolosová, hrdinka tohto príbehu, to urobila. Hovorí sa jej „kráľovná motivácie“ a „železná lady“. Štyri deti, dve firmy a tri vzdelania. Vo veku 45 rokov bez atletických skúseností sa rozhodla zúčastniť sa vytrvalostných pretekov IronMan. „Plávať a bicyklovať som sa naučila od nuly.“
Stala sa tiež hlavnou motiváciou v živote svojho najmladšieho syna Jevgenija, ktorý po zlomenine chrbtice rok nevstal z postele a o pár rokov neskôr začal vyhrávať majstrovstvá a preplával Bospor. Mária o tom hovorila na samite Google Women’s Summit.
„Môj manžel havaroval v aute, keď boli deti veľmi malé. A ja som zostala sama so štyrmi deťmi. Som dobrá matka, ale nie veľmi dobrý otec. Ale musela som byť aj otcom. S dcérami to bolo viac menej jasné, ale čo robiť so synmi?
10 rokov
Keď mal môj najmladší syn 10 rokov, v škole ho strčili, spadol dozadu na schody a zlomil si chrbticu. A nechodil tam rok. Doma len ležal. A čo si myslíte, že robil? Jedol. Čo iné by mal robiť? Nemohol vstať, takže tam ležal, jedol, čítal a hral šach.
11 rokov
Čas prešiel, už vedel chodiť desať minút denne po dome, ale ostatné deti boli v škole. Študovali, získavali nejaké sociálne zručnosti a absolvovali program. A môj syn bol doma.
12 – 13 rokov
Keď sa vrátil do školy, vážil 90 kilogramov a meral 165 cm, okrem toho, že bol tučný, zabúdal si zastrčiť košeľu do nohavíc, poriadne zbaliť aktovku a zabaliť učebnice. Učitelia však takých študentov nemajú radi. A nejako sa nedokázal zorganizovať a veľa toho mu ušlo, hoci chlapec nie je hlúpy. Nakoniec mi riaditeľ zavolal: „Na vylúčenie.“ No, to je jasné – škola má vysoké hodnotenie, nechce slabé deti. Desať detí zospodu rebríčka hodnotenia ide von a desať čerstvých mozgov sa odoberá z ulice, pretože tam vždy čaká rad. A syn je druhý od konca. Povedala som riaditeľovi: „Všetko bude v poriadku, dajte nám poslednú šancu.“ Dostali sme šesť mesiacov.
Cestou domov som premýšľala: po prvé, toto je už štvrté dieťa, už nemám silu kontrolovať úlohy, hodiny, som unavená. Nemám ani na to čas, musím veľa pracovať, aby som zarobila peniaze. Po druhé, uvedomila som si, že keby som začala kontrolovať známky, ako si balí učebnice, či si zastrčil košeľu, zničila by som si vzťah so synom. Nemá za úlohu stať sa v 13 rokoch závislým na tom, či mu matka strčí vreckovku do vrecka alebo nie. Má iné úlohy. Aký má dieťa problém? Nevie sa zorganizovať okolo niektorých cieľov, nevie si ich ani stanoviť. Áno, niečo má rád – rieši matematické úlohy, dobre hrá šach. Nevie však, ako si stanoviť cieľ.
Uvedomila som si, že ako matka a najmä ako psychologička by som mu mala pomôcť pochopiť, čo má rád. Preto, keď som prišla domov, povedala som od dverí: „Žeňa, osem rokov si normálne plával, brávala som ťa do bazéna. Poďme spolu preplávať Bospor.“ Pozreli sme si video, niečo som mu povedala, nakoniec súhlasil, ale dal si podmienku – nechodiť spolu do jedného bazéna. A potom som si uvedomila, aké dôležité bolo, že som neliezla do jeho školskej tašky.
Začal chodiť do bazéna, trénovať a do Bosporu zostávalo päť mesiacov. Ale ako to vždy býva, hneď, ako sa objavila spokojnosť, nastali organizačné ťažkosti. Spoločnosť, ktorá sa zaoberala letmi, slotmi (určitý počet miest oprávňujúcich účasť v súťažiach) a hotelom niekam zmizla. A vedela som o tom iba ja, ale on nie. Napriek tomu sme leteli na Cyprus, aby sme sa zúčastnili nášho prvého 3,5 km plávania na voľnej vode. Plávala som so zranenou rukou, prišla som posledná, ale Žeňa doplával ako prvý! Chápala som, že moje dieťa plávalo v pohode a prekonávalo profesionálnych plavcov, ale musela som mu povedať pravdu, že Bospor nebude. Vysvetlila som mu, že nemáme slot a ako odpoveď ma požiadal, aby som mu kúpila lístky, aby sa mohol ísť aspoň pozrieť, ako chalani štartujú. Ako by som to mohla odoprieť dieťaťu, ktoré pre to žilo a trénovalo päť mesiacov!
Kúpila som mu letenku, odletel do Turecka a začal odtiaľ volať: „Mami, skočím tiež a budem plávať vedľa nich, dokonca aj bez čipu! Samozrejme, začala som ho odhovárať: „Ty si sa zbláznil! Je to nebezpečné!“ Posledný deň pred Bosporom sa plavcom ukázala trasa a strhla sa hrozná búrka, vietor a orkán. A jeden 39-ročný dospelý muž hovorí: „Nie, nebudem plávať.“ Môj syn si od neho kúpil slot, dostal sa na čln, z ktorého všetci vyplávali, nasadil si čiapku a čip a vyplával 16. miesto spomedzi šesťtisíc športovcov!
Dieťa, ktoré pred pár mesiacmi vyhodili zo školy, sa vracia domov a hovorí: „Mami, budúci rok budem prvý na Bospore!“
14 rokov
Potom nastal dôležitý, zlomový bod. Spýtala som sa svojho syna: „Máš rád plávanie na voľnej vode? Dobre. Ty budeš plávať, ja si vezmem pôžičky, požičiam si peniaze. Na svete je veľa nádherných pretekov: môžeš si napríklad zaplávať medzi Havajskými ostrovmi s delfínmi; môžeš plávať cez záliv do San Francisca s tuleňmi; môžeš ísť do Hong Kongu. Je veľa nádherných štartov, na všetkých sa zúčastníš. A nebudem ti kontrolovať hodiny a do školy vybavím, že si mal nádchu, keď si bol na súťaži a zaplatím ti všetky výlety, ale nechcem počuť o tom, že si mal v škole zlé hodnotenie.“ Súhlasil.
Syn sa odučil v škole tri týždne a letel na Havaj plávať s delfínmi, potom sa ešte niekoľko týždňov učil a odlietel do Pekingu, aby sa potom zúčastnil plávania v Hong Kongu. Ktorému 14 ročnému chlapcovi by sa toto nepáčilo? Navštívil najkrajšie miesta na svete, vyrástol, vytiahol sa, nabral silu v ramenách a v škole si uvedomil, že sa ukazuje, že zvýšiť hodnotenie v škole je veľmi jednoduché. Povedal: „Mami, všetko, čo musíš urobiť, je počúvať, čo hovorí učiteľ, urobiť si všetky domáce úlohy a správne si zabaliť aktovku.“
15 – 16 rokov
Prešiel rok, tri skúšky – a všetky tri Áčka. A v poradí sa Žeňa namiesto druhého od konca stáva druhým od začiatku. A potom Bospor a vyhrá ho, čím vytvorí rekord v tomto preteku. Ale keď sa už blížila 11. trieda, riaditeľ si ma zavolal do školy a povedal: „Vezmite svoje dieťa zo školy.“ Rozmýšľam: čo to je tentoraz? „Uplynul september, deti písali kontrolné testy a váš syn dosiahol maximum vo všetkých predmetoch. Čo ho budem rok učiť? Vezmite ho do konca školského roku.“
Môj syn mi hneď povedal, že má plán: „Môžem ísť na Cyprus za trénerom, učiť tam matematiku, prísť v zime na školskú olympiádu, vyhrať ju a predčasne nastúpiť bez skúšok? Mám plán, čo budem učiť.“ Ale ja som plán nemala… Išla som a vlastnoručne som napísala vyhlásenie: „Žiadam vás, aby ste vylúčili moje dieťa z jednej z najlepších fyzikálno-matematických škôl.“ Nie všetko však vyšlo podľa jeho predstáv a bol to veľmi zaujímavý moment. Žeňa prišiel v zime, zúčastnil sa olympiád a niekedy nezískal dva alebo tri body, alebo jeho výsledky boli úplne stratené. To bolo pre neho nové, ocitol sa v situácii, keď sa mu nedarilo. Všetko! Stávka nevyšla. A v marci ostávali už len dve olympiády. Videla som, aké je to pre neho ťažké, ale čo som mohla robiť? Vlastnou rukou som napísal žiadosť o vylúčenie, pretože som sa rozhodla, že v 16 rokoch je pre chlapca lepšie naučiť sa rozhodovať a niesť za seba zodpovednosť, ako chodiť každý deň do školy. Tu je jeho rozhodnutie, tu je jeho zodpovednosť, tu sú výsledky. A ako mama mu môžem spraviť ráno horúce kakao a povedať mu, že mu verím.
Napísal posledné dve olympiády… a stal sa víťazom, nastúpil na univerzitu a na druhý deň odletel na Cyprus. Ale nemuselo to vyjsť! Toto riziko je veľmi dôležitá vec, pretože ten, kto nedosiahne cieľ, sa líši tým od toho, kto dosiahne a preukáže svoje schopnosti, že ten druhý na seba berie úlohy, ktoré nevie vyriešiť. A pravdepodobnosť zlyhania je tam vysoká a on do toho spadne. Ale ten, kto sa takejto úlohy ujme a teraz vie, ako tento neúspech využiť, je ten, kto sa stáva víťazom – človek, ktorý sa v konečnom dôsledku realizoval.
Keď Žeňa vytvoril svetový rekord, bol neskutočne šťastný. Prišiel a povedal mi: „Mami, prišiel som na vzorec môjho úspechu. Sú to moje schopnosti znásobené tvojou láskou.“ Ak svojim deťom veríte a máte ich veľmi radi, myslím si, že budú úspešné…“
Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info