Prvé správy o svietiacich hubách sa dajú datovať do doby gréckych filozofov, Aristotelesa a Pliniusa staršieho.
Grécky filozof bol prvý, ktorý opísal svetlo „studený oheň“, kým grécky bádateľ prírody opisuje jeden druh Agaricke, ktorý rastie na vrchu stromov a v noci svieti.
Renesanční filozofovia opisujú „ohnivé huby“, ktoré svietia modrastým svetlom ako hviezdy. Vo folklóre „žiara víl“ označovala tie miesta v hnilých rozpadajúcich stromoch, kde si víly robili nočné pitky.
V anglickom jazyku používali mnoho fráz k označeniu javu svietenia húb: „faire fire“ (žiara víl). Najzaužívanejšie „foxfire“ (čo znamenalo svietenie, svetielkovanie hnijúceho dreva, nemá nič spoločného s líškou (fox), totižto pochádza z francúzštiny a bolo odvodené z „faux fire“, čo znamená „nepravý oheň.“
Slávny prírodovedec Robert Boyle už v roku 1667 pri sledovaní svietiaceho dreva poukázal, že je nevyhnutná prítomnosť kyslíka, následne Francis Bacon na konci XVII. storočia dokázal, že hnijúce drevo iba vtedy vylučuje svetlo, ak je vlhké. V rokoch 1850 potvrdili, že pôvodcom vylučovanie svetla sú huby. Intenzita vylučovania svetla je pomerne malá, preto iba v úplnej tme bez svitu mesiaca sa dá pozorovať s okom, ktoré si zvyklo na úplnú tmu.
Príčinou vylučovania svetla hubami je biolumescencia, čo je dosť rozšírené vo svete živých organizmov, dá sa nájsť predovšetkým pri baktériách, riasach, hríboch, machoch, pri bezstavovcoch, chrobákoch a pri rybách. Najprimitívnejšia bioliminescencia je svetielkovanie svätojánskej mušky a pri mori svetielkovanie rias pri vlnobití.
O „svietiacich“ (lumineskujúcich) hubách nájdeme mnoho zaujímavých poznámok v literatúre. Napríklad jeden švédsky historik Olaus Magnus v roku 1652 napísal, že na ďalekom severe Škandinávie, ľudia, ktorí sa odvážia do hory, položia svietiace hnijúce drevo v určitých vzdialenostiach na zem, aby sa vedeli vrátiť na počiatočné miesto sledujúc svetlo. V druhej svetovej vojne údajne Americkí vojaci v Tichom Oceáne na tropických ostrovoch v pralese si pripli na prilbu a na zbrane svietiace huby, aby sa navzájom videli v nočnej tme. Jeden reportér v Novej Guinei napísal list svojej žene a s tým začal: „Drahá dnes ti píšem list pri svetle piatich húb“
Podľa najnovších informácií pri cca 60 druhov húb preukázali, že lumineskujú. Tieto sú všetky Basidomicetové a 26 druhov, z ktorých 11 je európskych, patrí do rodu Mycena. Najznámejšie lumineskujúce druhy húb sú nasledovné:
Agrocybe semiorbicularis (polnička)
Armillaria mellea (podpňovka obyčajná) [ ID492 ]
A .tabescens = A.socialis (podpňovka bezprsteňová) [ ID982 ]
Boletus impolitus (hríb plavý) chránená huba [ ID130 ]
Collybia tuberosa (peniazovka hľúzkovitá) [ ID2615 ]
Flammulina velutipes (plamienka zimná) [ ID2615 ]
Hypholoma fasciculare (sárga kénvirággomba) [ ID429 ]
Laetiporus sulphureus (sírovec obyčajný) [ ID607 ]
Mycena epipterygia (prilbička slizká) [ ID1732 ]
M. galopus (prilbička mliečna) [ ID530 ]
M. inclinata (prilbička naklonená) [ ID531 ]
M. polygramma (prilbička ryhovaná) [ ID539 ]
M. pura (prilbička reďkovková) [ ID536 ]
Omphalotus olearius (kališník hnedooranžový) [ ID181 ]
O. illudens
Panellus stipticus (pňovka obyčajná) [ ID489 ]
Phellinus igniarius (ohňovec obyčajný) [ ID313 ]
Xerula longipes ()
Xylaria hypoxylon (drevnatec parohatý) [ ID62]
X. polymorpha (drevnatec kyjakovitý). [ ID61]
Veľa lumineskujúcich malých húb sa nachádza medzi tropickými druhmi, ktoré rastú na odpadnutých listoch. V miernom podnebí pri väčšine lumineskujúcich húb svieti aj podhubie, ako aj plodnica. Medzi nimi sú najznámejšie v Strednej Európe a na Juhu Európy a v Severnej Amerike, a to druh Omphalotus olearius a k nemu blízky severný rod Omphalotus illudens, v Severnej Amerike rod Panellus stipticus a aj v Severnej Amerike ako aj v Japonsku vyskytujúci sa druh Lampteromyces japonicus.
Z mierne podnebných rodov Armillaria, určitá skupina medzi nimi dosť rozšírenej Armillaria mellea plodnice, nesvietia iba podhubie a rizomorfy. (Keď prestanú rásť koreňu podobné tmavé rizomorfy, alebo sa dostanú do kladového obdobia, stratia luminescenciu). Pri niektorých druhoch rodu Mycena a Omphalotus podobné k americkým druhom lumineskuje len micelium. Do tejto skupiny patria aj všetky európske druhy Mycena. A pravdepodobne niektoré z nich zapríčiňuje na rašelinových pôdach svietiace stopy po chodidlách ľudí a kopýt zvierat. Pri niektorých druhoch (napr. Mycena rorida var. Lamprospora) svietia len spóry a pri Collybia tuberosa len sklerocium svieti.
Zaujímavým úkazom je aj to, že pri niektorých rodoch sa vyskytuje aj lumineskujúca aj nelumineskujúca odroda, tak napríklad európska odroda Panellus stipticus nelumineskuje. Kým odroda v Severnej Amerike lumineskuje. V prípade Mycena polygramma spóry pri niektorých jedincov svietia, kým ďalšie jedince nesvietia. Aj to si všimli, že pri niektorých druhoch môže byť rozdielna intenzita luminescencie: napríklad pri rode Lampteromyces japonicus svietia len lupene. Pri Panellus stipticus sa výskyt vylučovania svetla nachádza pri keliocistidoch, pri Omphalotus olearius je najsvetlejší nie povrch klobúka, ale okraj klobúka a okraj lupeňov, pri rodoch Armillaria luminescencia sa odohráva pod rastúcim vrcholom.
Vylučovanie svetla môže byť závislé aj od času počas dňa. Napríklad pri umelom pestovaní druhov Panellus stipticus, Armillaria mellea a Mycena polygramma je luminescencia najnižšia ráno medzi 6. a 9.hod., kým večer medzi 18. a 21.hod je najväčšia. Nezávisle od toho, či pestovanie je v úplnej tme alebo pri osvetlení alebo pri dennom svetle.
Pri pestovaných druhov Armillaria luminescencia je ovplyvnená aj od substrátu, na ktorom sa pestuje. Pri Panellus stipticus, ktorý je tiež dobre pestovateľný na dreve alebo na inom substráte, už aj pri prvotnom pestovaní v Petriho miskách na výťažku zo sladu vidno luminescenciu na mycéliu. Na zaštepenom brezovom dreve po skončení obdobia prerastenia vyrastajú lumineskujúce jedince. Aj v prírode rastúce jedince môžu byť závislé na substráte, čo môže ovplyvniť vývoj bioluminescencie.
Biolumiscencia je vylučovanie svetla živými organizmami, pri ktorom dochádza k biochemickej reakcii bez tvorby tepla, a pri ktorom táto reakcia produkuje svetlo. Bioluminescencia sa dá chápať ako opak fotosyntézy. Pri fotosyntéze živý organizmus pomocou svetla a kysličníka uhoľnatého, pri uvoľňovaní kyslíka vyprodukuje organickú látku, kým pri biolumiscencii je to opak. Spotrebuje sa kyslík, teda organická látka a vylučuje sa kysličník uhoľnatý a svetlo.
Huby svetlo vytvárajú v dvoch krokoch. V prvom kroku sa buď z dýchania alebo z fotosyntézy vzniknutá energia nabije na jednu špeciálnu molekulu, na takzvaný luciferin (slovo luciferin je odvodený z lat.slova „lucifer“, čo znamená „prenášač svetla“). V druhom kroku energeticky vysoko nabitý luciferin, molekula s pomocou enzýmu luciferáz, reaguje s kyslíkom, pri ktorom vzniká voda luciferin, ktorá sa vráti do nižšej energetickej polohy, pri ktorom vylučuje svetlo.
V rôznych organizmoch, ktoré ukazujú bioluminescenciu, sa nachádzajú rôzne chemickej štruktúry luciferinu a luciferázu, ktoré ukazujú, že pri evolúcii sa vytvárali nezávisle od seba. Farba vylučovania svetla zo živých organizmov je závislá od luciferinu. Organizmy žijúce v mori svietia modrým svetlom, medúza zeleným, svätojánska muška zelenožltým, hlava niektorých lárv z rodu Phrixothrix červene a (telo zelene), kým hríby produkujú zelenomodré svetlo.
V lese farba svetla, ktoré je pre oko skôr modré, ale v skutočnosti je v zelenom spektre viditeľného svetla (maximum svetelného toku spadá do oblasti 520-530 nm). V prírode to môže ovplyvniť presvitanie svetla medzi stromami, ako aj samotná farba pôdy a aj farebné videnie daného človeka. Zatiaľ neboli úspešné výskumy na identifikáciu luciferinu z húb.
V prípade húb na priebeh bioluminescencie sú potrebné živiny, voda, kyslík a dostatočná teplota. V prípade na dreve rastúcich druhov Armillaria luminescenzia to trvá približne 8 týždňov, lebo huba spotrebuje nevyhnutné živiny približne za tento čas. Keď zanesieme domov jeden svietiaci hnijúci peň, tak k tomu, aby svietil, je potrebné ho udržiavať stále vlhký, nesmie ho nechať ani na krátky čas, aby vyschol a takýmto spôsobom, napr. v chladničke sa dá zabezpečiť, aby ešte niekoľko dní lumineskoval.
V prípade Omphalotus olearius si všimli, že vysušené plodnice nesvietia a ani po znovu navlhčení sa neobnovilo svietenie. Keď lupene lumineskujúcej huby sú veľmi mokré, tak stráca na svetelnosti, ale ak sa vyparí nadbytočná voda, intenzita svetla sa zvýši. Na nevyhnutnosť prítomnosti vody poukazuje aj toto pozorovanie, že v Japonsku na vyvrátených gaštanoch nachádzajúca sa huba Mycena lux-coeli svieti krásne zeleným svetlom v období dažďov, avšak po skončení dažďov huba náchylná na vyschnutie svieti iba niekoľko dní.
Prítomnosť kyslíka je kritická z pohľadu bioluminescencie. Keď zabránime prísunu kyslíka k hube, napríklad tak, že ju položíme do igelitového vrecka, svetlo sa stlmí a keď sprístupníme vzduch, vznikne záblesk na dreve. Aj teplota veľmi ovplyvňuje biolumiscenciu pri hubách. Napríklad v prípade druhov Armillaria je optimálna teplota 25 st. Celzia, v zime ešte aj pri 1 st. Celzia je vylučovanie svetla a nad 30 st. Celzia lumineskovanie intenzívne prestáva až zastane.
Na otázku prečo svietia huby vieme len špekulatívne odpovedať. Lumineskujúce huby priťahujú v noci hmyz, ktorý podporí roznesenie výtrusného prachu, priťahujú parazitujúce osy, ktoré útočia na hubové komáre a nočných slimákov odoženú. Niektoré názory sú také, že je to iba náhodný jav prítomnosti enzýmu luciferáz. Môžeme zhrnúť, že v noci svietiace huby sú fascinujúcim javom v prírode odohrávajúcim sa luminescencie.
Použitá literatúra:
BERLINER M.D. (1961): Diurnal Periodicity of Luminescence in Three Basidiomycetes. Science 134 740.
CODER K.D. (1999): Foxfire: Bioluminescence in the Forest. http://plone.urbanforestrysouth.org/Reso…
HERRING P.J. (1994): Luminous fungi. Mycologist 8(4): 181-183.
RAMSBOTTOM J. (1989): Mushrooms and Toadstools, Bloomsbury Books, London, Ch. 14.
SPOONER B., ROBERTS P. (2005): Fungi, Collins, London, 70-74.
WEITZ H.J. (2004): Naturally bioluminescent fungi. Mycologist 18(1): 4-5.
WURTH H. (2004): Leuchtende Pilze – Biolumineszenz im Pilzbereich. Südwestdeutsche Pilzrundschau 40(2): 56-57.
Napísal : Dr. Jancsó Gábor
Preložil: Laci