V roku 2015 taliansky psychológ prišiel na to, ako navodiť zmenený stav vedomia bez drog, a to tak, že požiadal 20 dobrovoľníkov, aby si sadli oproti sebe a pozerali sa jeden druhému do očí 10 minút v kuse.
Táto zdanlivo jednoduchá úloha vyvolala u dobrovoľníkov nielen zvláštne „mimotelové“ pocity, ale tiež v nich vyvolala halucinácie príšer, ich príbuzných a samých seba v osobe svojho partnera.
V experimente, ktorý uskutočnil Giovanni Caputo z University of Urbino, bolo 20 mladých ľudí (z toho 15 žien) spárovaných, sedeli 1 meter od seba v slabo osvetlenej miestnosti a 10 minút hľadeli do očí svojho partnera. Osvetlenie v miestnosti bolo dostatočne jasné na to, aby dobrovoľníci ľahko rozpoznali rysy tváre svojho partnera, ale dostatočne slabé, aby znížilo celkové vnímanie farieb.
Kontrolná skupina ďalších 20 dobrovoľníkov bola požiadaná, aby sedeli a sledovali 10 minút v ďalšej slabo osvetlenej miestnosti vo dvojiciach, ale ich stoličky smerovali k prázdnej stene. Dobrovoľníkom nebolo takmer nič povedané o účele štúdie, iba to, že zahŕňala „meditatívnu skúsenosť s otvorenými očami“.
Po 10 minútach boli dobrovoľníci požiadaní, aby vyplnili dotazníky o tom, čo zažili počas experimentu a po ňom. Jeden dotazník sa zameriaval na akékoľvek disociatívne symptómy, ktoré mohli dobrovoľníci zažiť, zatiaľ čo druhý sa ich pýtal na to, čo vnímali na tvári svojho partnera („vzhliadajúca“ skupina) alebo na svojej vlastnej tvári (kontrolná skupina). Disociácia je termín používaný v psychológii na opis celého radu psychologických zážitkov, ktoré spôsobujú, že sa človek cíti odpojený od svojho bezprostredného okolia.
Symptómy ako strata pamäti, videnie všetkého v skreslených farbách alebo pocit, že svet je neskutočný, môžu byť spôsobené zneužívaním a traumou, drogami ako ketamín, alkohol a LSD a teraz, očividne, pozeraním do očí.
Účastníci skupiny „pozerania“ povedali, že mali pohlcujúci zážitok, ktorý sa nepodobal ničomu, čo predtým cítili,“ napísal vtedy Christian Jarrett v časopise Research Digest British Psychological Society.
Skupina s pohľadom upretým do očí prekonala kontrolnú skupinu vo všetkých dotazníkoch, informoval Caputo v časopise Psychiatry Research, čo naznačuje, že pozeranie sa do očí inej osoby počas 10 neprerušovaných minút malo hlboký vplyv na jej vizuálne vnímanie a duševný stav.
Jarrett vysvetľuje:
„V teste disociačných stavov dali najvyššie hodnotenie položkám, ktoré zahŕňali zníženú intenzitu farieb, zvuky sa zdali tichšie alebo hlasnejšie, než sa očakávalo, zvuky sa stávali nesúrodými a čas sa zdal vlečúci. V skupine súhlasili s tým, že videli nejaké deformované črty tváre, 75 percent uviedlo, že videli monštrum, 50 percent uviedlo, že videli črty svojej vlastnej tváre v tvári svojho partnera a 15 percent uviedlo, že videli tvár príbuzného.“
Výsledky pripomínali to, čo Caputo zistil v roku 2010, keď uskutočnil podobný experiment s 50 dobrovoľníkmi, ktorí sa na seba pozerali do zrkadla 10 minút. Noviny s názvom „The Strange Face Illusion in the Mirror“ uvádzajú, že po menej ako minúte začali dobrovoľníci vidieť to, čo Caputo nazval „ilúzia podivnej tváre“.
„Medzi opismi účastníkov boli rozsiahle deformácie ich vlastných tvárí, vízie tvárí žijúcich alebo zosnulých rodičov, archetypálne tváre ako stará žena, dieťa alebo portrét predkov, zvieracie tváre ako mačka, prasa alebo lev a dokonca fantastické a monštruózne stvorenia,“ napísali Susana Martinez-Conde a Steven L. Macknick pre Scientific American.
Všetkých 50 účastníkov uviedlo pocit „inakosti“, keď boli konfrontovaní s tvárou, ktorá sa im zdala nečakane neznáma. Niektorí zažili silné emócie.“
Podľa Jarretta z Britskej psychologickej spoločnosti, hoci skupina pozerajúca sa do očí dosiahla vo svojich dotazníkoch v priemere o 2,45 bodu vyššie ako kontrolná skupina (ktorá používala päťbodovú škálu, pričom 0 bolo „vôbec nie“ a 5 “veľmi“), Caputo povedal, že efekt bol silnejší ako to, čo zažili dobrovoľníci v roku 2010, keď hľadeli do zrkadla.
Tak čo sa tu deje? Martinez-Conde a Macknik vysvetľujú, že je to pravdepodobne kvôli niečomu, čo sa nazýva neurálna adaptácia, ktorá popisuje, ako naše neuróny môžu spomaliť alebo dokonca zastaviť svoju reakciu na rovnakú stimuláciu.
Stáva sa to, keď sa dlho pozeráte na akúkoľvek scénu alebo objekt – vaše vnímanie začne slabnúť, kým žmurknete alebo sa scéna nezmení, alebo sa to dá napraviť drobnými mimovoľnými pohybmi očí nazývanými mikrosakády.
Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info