.
..Vediem deti do sadu a vyberám taký moment, kedy je polovica neba zakrytá modrastým dažďovým mrakom, slnko osvecuje dúhu, jablone kvitnú: mliečno-biele, ružové, červené, ticho bzučia včely… Čo vidíte deti, porozprávajte o tom, čo vás rozčuľuje, uchvacuje, udivuje? Vidím ako deťom radostne zasvietili očká, ale deti len ťažko vyjadrujú myšlienku, je pre nich ťažké nájsť vhodné slovo. A v tej chvíli je mi detí ľúto. Drahocenné dni školského vyučovania prebiehajú bez tohto úžasného zdroja nápadov. Slovo prichádza do mysle bez jasného obrazu, pretože z voňavého kvetu sa stal suchý vylisovaný medzi stránkami knihy, len zdanlivo pripomínajúci skutočný život.
Nie, takto to ďalej nejde! Zabúdaním o dôležitom zdroji života – okolitom svete, prírode, nútime deti bifľovať sa, a tým ohlupujeme ich myseľ. To, čomu učili učitelia Komenský, Pestalozzi, Ušinskij, Disterveg občas upadá do zabudnutia. Hodinu za hodinou som začal vodiť deti do nevyčerpateľného a stále nového zdroja poznania, do prírody – do sadu, do lesa, na breh rieky, do poľa. Spoločne s deťmi sme sa začali učiť zobrazovať slovom jemné odtiene predmetov a javov.
Lekcie v prírode som začal nazývať cestovanie k zdroju živej mysle. Stali sa bohatšie na cieľavedomú formu a účel duševnej práce detí. Boli to predovšetkým lekcie myslenia. Na jednej z lekcií deti hovoria o fenoméne príčiny a následku. V okolitom svete oni hľadajú vzťahy príčiny a následku a opisujú ich. Vidím, ako sa myslenie mojich detí stáva jasnejšie, výraznejšie, ako slovo dostáva emocionálnu príchuť, začína hrať a chvieť sa…
Z knihy: Vasilij Alexandrovič Suchomlinskij – „Rozhovor s mladým riaditeľom školy“, 1973
